Niccoló Ammaniti (1966) pochádza z Ríma. Pôvodne študoval biológiu, ale skončil s ňou, keď mu k diplomu chýbali už len tri skúšky. Keďže mu okrem zoológie všetko biologické spôsobovalo útrapy, povedal si „dosť“ a úplne sa nechal zviesť mágiou písania. V roku 1994 vydal román Branchie, odohrávajúci sa v Ríme a Indii, neskôr spolu s otcom, známym psychológom, psychoanalytikom a špecialistom na vývin mladistvých, napísal knihu esejí Nel nome del figlio a s Luisou Brancaccio poviedku Seratina do antológie Gioventu Cannibale. Z veľkej časti sa odohráva v autorovom domovskom prostredí – v Ríme, zinscenovanom do podoby džungle závislých mladistvých, dílerov, prostitútok a otupených meštiakov medzi perifériou a dobre situovanými centrálnymi štvrťami. Tematické ukotvenie môže podnecovať k očakávaniu surovosti a násilia, no autor sa sústredil skôr na nadľahčené dialógy a vtipné udalosti. Na základe spomenutej antológie jej prispievatelia nadobudli vo vedomí kritiky status literárnej skupiny. Ammaniti sa však bráni takémuto mentálnemu zgrupovaniu. Všetko, na čom stojí jeho členstvo v tomto „združení“, je len jediná poviedka, ktorou prispel. Tvrdí, že sa necíti byť členom skupiny „kanibalov“ aj preto, že žiadne takéto zoskupenie spriaznených autorov de facto nikdy neexistovalo. Jediným jeho priateľom z tohoto okruhu je Aldo Nove, ktorého vraj veľmi obdivuje. Zastáva názor, že v jednotlivcovi je (výrazová) sila a každý spisovateľ by preto mal mať svoj vlastný identifikačný štítok. Javisko ďalšieho románu Ti prendo e ti porto via (1999) zaľudňujú pre Ammanitiho dovtedy neobvyklí protagonisti: školáci, domov sa vracajúci playboy a pozoruhodná učiteľka. Autor sleduje ohromujúcu, a zároveň nenápadnú premenu priemerných občanov na násilné monštrá v množstve navzájom sa krížiacich príbehov. Presídlenie na vidiek sa uskutoční v recenzovanom románe Io non ho paura z roku 2001. Dielo bolo ovenčené významnou talianskou literárnou cenou Premio Viareggio, pochválené Umbertom Ecom, preložené do mnohých jazykov a sfilmované pod empatickou taktovkou Gabriela Salvatoresa. Dej je priestorovo ukotvený v malej juhotalianskej dedinke Priečne Vody (Agua Traversa) a priľahlých kopcoch. Na časovej osi pretína leto 1978. Čitateľská pozornosť je najskôr rozptyľovaná úlomkami z bezstarostných prázdninových hier chlapčenskej bandy, tým fascinujúcim javom, neustále priťahujúcim záujem malých dievčatiek. Kým ony sa väčšinou tíško hrajú s bábikami v bezpečí dediny a zachytávajú jemné obliny sveta do svojich denníčkov, chlapci sa rozptýlia po priľahlých kopcoch a ich bicyklová invázia hlučne snorí po teréne, okupuje obrovské územia, zdoláva terénne prekážky. Zlatý vek detských radovánok bez televízie, playstation či hier po sieti, keď bola zvedavosť hnacím motorom objavovania sveta. Protagonista a zároveň rozprávač románu, 9-ročný Michele, sa k svojmu zásadnému objavu dostáva vďaka „trestu“, ktorý na seba dobrovoľne prevezme, ani nie z ľútosti či súcitu s potenciálne poníženým dievčaťom, ale jednoducho z akejsi intuitívnej potreby predísť aktu poníženia, nebyť jeho súčasťou, nebyť zaň zodpovedný. Pri získavaní bobríka odvahy ho zvedavosť privedie k neuveriteľnému a zároveň strašnému objavu: v zrúcanine domu nájde v jame ukrytého malého chlapca, blonďavého rovesníka Filippa. Reaguje rovnako prirodzene ako v situácii s hroziacim ponižujúcim trestom. Premýšľa a kombinuje technické zabezpečenie pomoci, nie samu otázku, či vôbec pomôcť. Dostáva sa do komplikovaných situácii, ale za každých okolností chce dodržať svoje detské slovo. Najteplejšie leto storočia a jeho dusná horúčava so sebou prináša atmosféru delíria. Malátnosť a dynamické chŕlenie významov zároveň. V tomto ohľade próza pripomína poviedku Dušana Mitanu Letné hry o prázdninovom zabíjaní času teplom omámených postáv, kde sa vďaka detskej fantázii opar mení na fatamorgánu. V Ammanitiho románe však detské telíčko uprostred jamy nie je optickým klamom. Delírium tu nenastáva len v dôsledku monotónneho tepla, Filippov stav možno vnímať ako delírium z hladu či smädu, zo strachu, delírium z ticha, prázdnoty, nevysvetlenej situácie alebo dokonca delírium z nezastaviteľnej činnosti detskej fantázie. Tá produkuje svojou jednoduchosťou pôvabné a poetické vysvetlenia situácie: Filippo verí, že všetci členovia jeho rodiny sú už, rovnako ako on, mŕtvi, a čakajú vo svojich jamách na vstup do neba. Michele si vymyslí, že ten chlapec v jame je jeho šialený brat, ktorý ešte ako bábätko pohrýzol pri kojení mamičku, a preto ho odniesli preč, kde sa o neho tajne stará otec. Zdá sa mu totiž, že Filippo blúzni, pretože ten, kto už raz umrel a koho Boh znovu povolá k životu, to nemá v hlave všetko v poriadku. Neverí preto ani v existenciu medvedíkov čistotných, ktorí robia zmätenému chlapcovi pomyselnú spoločnosť v jeho samote. Práve tento motív je testovacou skúmavkou, v ktorej sa v Micheleho očiach preveruje kredibilita Filippovho sveta a zároveň symbol čistého, prirodzene dobrého sveta tam vonku, niekde inde. Mimo jamy, ale aj mimo Priečnych Vôd. Detský rozprávač prináša miestami takmer rozprávkovú poetiku: kopce sa antropomorfizujú do podoby nadprirodzených bytostí, živly sa snažia ovplyvniť konanie postáv, mladík sporadicky sa starajúci o Filippovo prežitie je pasovaný za tajomného Pána červíkov, dokonca aj Boh nadobúda ľudskú a jednoducho vysvetliteľnú podobu. Svet je dôsledne vystavaný z detského jazyka, myšlienok i myšlienkových pochodov – jasných, priezračných súvislostí, priamych nekomplikovaných spojení medzi jednotlivými faktami. Možno tušiť, že presvedčivosť lexiky vychádza aj z precízneho výberu jazykových prostriedkov prekladateľom Stanislavom Vallom. Vo filmovom spracovaní bol detský aspekt uplatnený rovnako konzekventne: dianie zachytávala kamera vo výške 130 cm, zodpovedajúcej výške očí priemerného 9-ročného chlapca. Počiatočný rozptyl sa mení na dostredivosť, čitateľské napätie pôsobivo graduje: do Micheleho domu prichádza tajomný chlap zo severu, postupne sa odkrývajú kontúry únosu, Micheleho návštevy Filippa sú odhalené, unesený chlapec premiestnený, celá dedina paralyzovaná… Dedinská komunita sa pritom správa ako una anima: „A všetko znehybnelo. Dajaká čarodejnica uspala Priečne Vody. Dni plynuli jeden za druhým, žeravé, rovnaké a nekonečné. Dospelí nevychádzali už ani večer. Predtým si po večeri vyniesli von stoly a hrali karty. Teraz zostávali vnútri.“ (s. 182) Román možno považovať predovšetkým za emocionálnu knihu. Tematizuje nielen ústredný vzťah syna a otca, ale aj brata a mladšej sestry či chlapčenských priateľstiev, sny o lepšom živote, nešťastnom pokuse naplniť ich, vyvliecť sa z každodennej biedy talianskeho juhu. Spĺňa charakteristiky thrilleru, ale aj rodinnej drámy, kde sa však okrem centrálneho príbehu pozornosťou obtierame o mnohé ďalšie osobné drámy jednotlivých zúčastnených postáv. Najvýraznejším kladom tejto knihy je, pravdaže okrem vykreslenia fascinujúco živého, ľahko uveriteľného detského pohľadu, schopnosť autora dôsledne sa vyhnúť moralizovaniu a pateticky vozvýšeným slovám. Pravdepodobnejšie to vyplýva aj z jeho prístupu k vlastnej pozícii románopisca, pretože v istom interview tvrdí, že chce byť len výrobcom príbehov, bez pátosu európskeho spisovateľa. Autorka je doktorandka v Ústave slovenskej literatúry SAV (Niccoló Ammaniti: Ja sa nebojím. Preklad Stanislav Vallo. Slovart a DAS, Bratislava 2004, 230 s.)
