René Lužica etnológ, dokumentarista Podieľali ste sa na tvorbe mnohých dokumentárnych filmov s problematikou menšín, boli ste aj programovým riaditeľom festivalu Jeden svet. Ako podľa vás práve film dokáže človeka zmeniť a naučiť ho tolerancii? – Tak ako vojna neurobí z chlapcov chlapov, tak ani filmy ľudí nezmenia. Môžu ich však osloviť, ovplyvniť, môžu sa s nimi stotožniť. Napríklad cyklus dokumentov pre televíziu Nova Cigáni jdou do nebe podľa niektorých politikov bol návodom na emigráciu Rómov z Čiech a Slovenska. Objektívne povedané vplyv tohto cyklu nebol taký hlboký. Emigrácia a migrácia sú javy, ktoré existujú nezávisle od masmédií. S toleranciou je to podobné. Kde sa začína a kde končí? Každý si pod týmto pojmom predstavuje niečo iné. Cyklus o Rómoch v Európe Deti vetra u jednej skupiny televíznych divákov vzbudil pozitívny ohlas, na druhú zapôsobil negatívne. Pamätám sa na list diváčky z Karlových Varov, ktorá sa obrátila na prezidenta Havla a parlament, aby váhou svojich úradov zrušili vysielanie tohto cyklu. Neverím, že sa tolerancii a empatii ľudia naučia, ak ich nenosia v sebe. Aký je váš názor na obraz Rómov v masmédiách predovšetkým v spravodajských reláciách? – Sú to spojené nádoby. Kvalita tolerancie a empatie v spoločnosti je v súzvuku s tým, čo sa o menšinách a najmä Rómoch prezentuje v masmédiách. Najväčším prehreškom masmédií je podceňovanie a ohlupovanie najmä televízneho publika. Reportéri a moderátori vedia, že predávajú obal a obsah už nemusí byť taký napínavý. Tomuto komerčnému tlaku sa snaží prispôsobiť aj verejnoprávna televízia. Svojím špecifickým a povrchným spôsobom televízia nadväzuje na stredovekú skúsenosť, že rómska inakosť je niečo tajné, nečisté, nekresťanské a negatívne. Tento vykonštruovaný obraz inakosti sme si vsugerovali. Vytvorili sme si Rómov takých, akých ich chceme mať, a to je výsledok činnosti, ktorá sa začína obracať proti nám. Masmediálne správy o Rómoch neodhaľujú príčiny a súvislosti. Oni „len“ informujú a zneužívajú inakosť, mentalitu a postavenie Rómov na negatívny obraz. Pracovali ste na Katedre rómskej kultúry na Pedagogickej fakulte Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. V súčasnosti pôsobíte na Trnavskej univerzite, kde učíte študentov metódy a techniky terénneho výskumu a problematiku etnických menšín. Majú podľa vás dnes rómski študenti dostatok možností spojiť štúdium s praxou? – Všeobecne sa kladie dôraz na vzdelávanie rómskeho dorastu. Je to najrozšírenejšia činnosť najmä v mimovládnom sektore. Problém projektov je však v nekontinuálnosti, ako aj neprepojenosti na štátne inštitúcie, ktoré sa zmenili na grantové agentúry. Nie náhodou je zamestnanie absolventov týchto vzdelávacích kurzov iluzórne. Nikto o nich neprejavuje záujem a ani sa s tým veľmi neráta. Z dobrej vôle, ale po štátnej línii vznikla Katedra rómskej kultúry na Pedagogickej fakulte Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Ale aj tu sa postupne zistilo, že založiť katedru pre Rómov a o Rómoch je jeden úkon a potom musia nasledovať ďalšie dolaďovacie úkony. Ale to sa už neuskutočnilo. Katedra kontinuálne existuje, ale jej výsledný efekt – absolventi neexistujú. Ako môžu byť pripravení na prax, keď počas desaťsemestrálneho štúdia neboli ani jeden deň v teréne?! Pracujte v inštitúcii, v ktorej stačí, aby ste boli prítomní… Ako hodnotíte našu organizáciu? – Zameranie, ktoré si vaša organizácia vybrala a má ho takpovediac „vo svojom vienku“, je veľmi dôležité a prospešné. Nechcem, aby to znelo ako fráza, ale mám pocit, že aj „pole“, na ktorom pôsobíte, je veľmi náročné a vlastne odkrýva tento problém. Myslím si, že všetky organizácie, ktoré bojujú proti rasizmu, xenofóbii, homofóbii a iným intolerantným prejavom, patria k základným pilierom tretieho sektora a aj občianskej spoločnosti. Čo by ste nám zaželali? – Zaželal by som vám to, aby ste mali entuziazmus, dostatok finančných prostriedkov, ktoré sa použijú na potrebné projekty. Vo vašej práci, ktorá nie je ľahko hmatateľná, sa tie výsledky, aj keď veľmi ťažko, ukazujú, a to by malo byť pre vás povzbudzujúce.
