Neďaleko žiarivo osvetleného bulváru kľukatiaceho sa celým mestom obľúbená peep-show, v ktorej môžu zákazníci v uzavretých bunkách na seba dievčatá upozorniť klopaním na sklenený priezor. Keď dievčatá počujú klopanie, prerušia svoje predstavenie, a keď vidia, že zákazník drží vo výške bankovku (ktorá v tej chvíli akoby už patrila im), nelenia a sledujúc zákazníkove posunky, zaujmú raz jednu, raz inú pozíciu, a ustrnú v nej až do chvíle, kým ich chce zákazník v inej polohe, alebo kým vyprší čas a priezor sa uzavrie. Ak je bankovka, ktorú dievčatá vidia, zložená istým spôsobom, spôsobom, ktorý im každý deň znovu vysvetlí prevádzkár podniku, vychudnutý a trochu zhumpľovaný chlap s lesklými očami, stlačia páčku na stene, čím sa uvedie do chodu mechanizmus, ktorý zdvihne deliace sklo medzi miestnosťou s predstavením a bunkou zákazníka, a postavia sa tak, aby sa zákazník naťahujúci ruku cez vzniknutý otvor mohol pohodlne dotýkať ich pohlavia. To všetko sa odohráva mlčky, bez toho, aby medzi nimi padlo čo i len jediné slovo. Stena, hoci priehľadná (teda predsa len očividne sklenená), je ťažká ako olovo a jej spodná strana ostrá ako nôž či ako vybrúsený črep. Mechanizmus, ktorý reguluje otvor, nie je už dávno celkom v poriadku, niekedy ostáva stena zdvihnutá dlhšie, ako to zákazník dráždiaci ženu na jej druhej strane na dosiahnutie vlastného uspokojenia potrebuje, inokedy sa uvoľní z pántov, hoci zákazník sa cieľa svojej túžby nedotkol ešte ani špičkami prstov, spadne nadol a rýchlym rezom oddelí zákazníkovi ruku od ramena. Ak hovoríme, že mechanizmus nie je celkom v poriadku, je to síce pravda, ale ako nás uisťuje prevádzkovateľ, je v neporiadku s vedomím zákazníkov, takže logicky vzaté nemožno ani hovoriť o poruche, keďže ide o poruchu, ktorú zákazník akceptuje a ktorú si praje, dokonca by sme mohli povedať, že až spadnutím steny a z neho vyplývajúcim zmrzačením sa nastolí poriadok, kým v prípade, že by stena ostala v závese a zmrzačenie by nenastalo, by k nastoleniu poriadku kúsok chýbal, keďže by sa u zákazníka nevyhnutne dostavil pocit, že ho obrali o poslednú možnosť, na ktorú bol predsa tým, že vo výške držal poskladanú bankovku, pripravený. Muž, ktorý sa neostýcha vypomáhať v stánku, v ktorom sa publikum zásobuje časopismi, lubrikačnými krémami, prezervatívmi a tinktúrami v červených a bielych fľaštičkách, by pokazený mechanizmus čo najskôr vymenil za nový, keby pritom nenarazil na odpor práve tých zákazníkov, ktorí mu svojou vášňou pripravovali najväčšie starosti, na ktorých mu však ako obchodníkovi muselo záležať. Títo však, upozorňuje, nemajú nič spoločné s nezreteľnými postavami, ktoré sa tajne, s pár drobnými, ktoré si predtým zamenili v herni vo vedľajšom vchode, z ulice vkradnú do bunky, a bez toho, aby zdvihli pohľad, z nej zas vykĺznu, ale sú to zákazníci s pevnými obrysmi a pánskym vystupovaním, ktorí nestrpia žiadne odvrávanie, ale buď peniazmi, ktoré mu pchajú, alebo násilím, ktoré vyžarujú, násilím túžby, ho nútili prezradiť im s dievčatami dohovorené znamenie a otvoriť bunku, lebo takýmto mechanizmom je vybavená len jediná bunka, posledná, na konci ošúchanej chodby plnej zábleskov červeného a zeleného svetla. A čo sa týka mechanizmu, nie je vôbec isté, či sa doň chyba vlúdila až časom, alebo či tam bola už od začiatku, už od otvorenia zariadenia. V každom prípade, sťažuje sa prevádzkovateľ, existovala chyba, porucha (ako tomu vždy hovoríte) už vtedy, keď podnik prevzal, rovnako ako zákazníci existovali už predtým, lebo až oni ho upozornili na výnimočnosť bunky, na mechanizmus, na dohodu s poskladanou bankovkou. Ale to nie je, hovorí, kým berie zo stola pohár koňaku a otáča ho medzi dlaňami, dôvod, prečo poprosil o rozhovor, je to niečo iné. Zvykol si totiž, že ledva ich prepustili z nemocnice, často ešte s obviazaným ramenom, sa vrátili, akoby sa nič nestalo, a presviedčali ho, aby im opäť sprístupnil bunku, v ktorej by mohli ostať sami, až kým im, lebo ináč to ani nemôže byť, neodsekne aj druhú ruku – ale potom sa s pahýľmi rúk obšmietali okolo domu, opierali sa o stenu oproti stánku a kedykoľvek ho zbadali, vyžadovali, aby im dovolil prestrčiť cez dieru hlavu, aby zatiaľ, čo hore jazykom vykonávajú svoju prácu a dolu údom narážajú o drevenú stenu, dotiahli svoje dielo do konca. Zdroj: Volltext – Zeitung für Literatur, 6/2006
