Peter Krištúfek (1973) je režisér, spisovateľ, moderátor rozhlasových relácii, hudobník. V literatúre debutoval zbierkou poviedok Nepresné miesto (LCA, 2002). Nasledovala kniha krátkych próz Voľným okom (LCA, 2004) a novela Hviezda vystrihnutého záberu (LCA, 2005). Trikrát (2000, 2002 a 2004) bol finalistom literárnej súťaže Poviedka. Prvá z ocenených poviedok vznikla po prepracovaní scenára k filmu Aký nádherný svet! Okrem toho nakrútil viacero iných hraných aj dokumentárnych filmov. Bol členom niekoľkých kapiel. V súčasnosti hrá v zatiaľ v poslednej z nich s názvom EYE. Na konci minulého roka vydal spolu s dlhoročným priateľom moderátorom Dadom Nagyom knihu Rota pomalého nasadenia, poskladanú z vystrihnutých scén z fiktívnych filmov. Z mnohých tém, o ktorých sa s Petrom Krištúfkom dá rozprávať, sme sa v nasledujúcom rozhovore sústredili na jeho literárne aktivity. Vždy ma zaujímalo, ako píšu literárne dvojice. Aj mňa láka písať s niekým, ale súčasťou autorskej dvojice som nikdy nebola. Ako ste písali vy s Dadom Nagyom? Komunikovali ste mailom? Alebo ste skutočne sedeli vedľa seba a písali? – So všetkými najlepšími priateľmi robíme niečo spoločné. S Dadom sme odjakživa pripravovali nejaké relácie, a zrazu sa vynorila Rota pomalého nasadenia. Pre mňa má Rota zmysel, lebo je potvrdením nášho dlhoročného priateľstva. Či má aj iný význam, je druhoradé. Dado mi prednedávnom daroval knihu zápiskov Iľfa a Petrova, ktorí zásadne písali spolu. Neviem o tom, že by niečo napísali samostatne. Ich štýl spoločného písania je asi najbližší nášmu. Napríklad Tarageľ s Pišťankom komunikovali pri spoločnom písaní mailom. Ja uprednostňujem osobnú komunikáciu. S Dadom sme sa stretávali, ako on hovoril, na mieste, kde je stály prísun jedla a pitia. Často to teda bývali rôzne vývarovne a raz dokonca diétna reštaurácia na Laurinskej. Alebo na prvom poschodí Starej tržnice je samoobslužná reštaurácia, kde sme mohli sedieť celé hodiny a nikto si nás nevšímal. Naše stretnutia trvali niekedy aj štyri hodiny, ale prvé tri sme preberali „spoločenskú rubriku“, teda kto s kým, prečo a ako. Rozprávali sme sa o všelijakých hlúpostiach. Až potom sme sa prinútili niečo písať, a samo písanie trvalo nakoniec asi pol hodiny. Vyplýva to asi aj zo žánru Roty pomalého nasadenia. Keby sme písali nejaký vážnejší text, asi by to nešlo tak ľahko. Pri Rote sme si vytvorili jasnú štruktúru. Na začiatku je opis situácie a potom nasledujú dialógy. Jeden z nás povedal vetu, a ten druhý s ňou buď súhlasil, alebo nesúhlasil. Každý z nás mal právo veta. Obaja sme si to zapisovali, takže na konci sme museli mať rovnaký text. Okrem toho sme ponachádzali aj všelijaké stratené útržky. Napríklad Dado našiel akýsi zdrap papiera, na ktorý sme písali kedysi v Prašnej Bašte. Bolo zlé počasie a bolela nás hlava. Nechcelo sa nám, a vtedy sme si mysleli, že je to hlúposť. A teraz sme to našli a nadšene si to čítali, a ja som sa tak smial, že som nevedel prestať. A toto všetko trvalo desať rokov. Takže kniha, ktorá sa dá prečítať za trištvrte hodiny, keď si ju človek vychutnáva, a za pol hodiny, keď číta rýchlo, sa písala desať rokov. Neskôr sme objavili Budmerice. A tam sme to všetko dali dohromady. My s Dadom to máme tak rozdelené, že ja som ten nervóznejší, ktorý musí stále niečo robiť, a Dado je ten pokojnejší. Vynikajúco sa dopĺňame. Minule som ti spomínal, že som sa nadchol čítaním Dona Quijota. Tak ja som Don Quijote, ktorý stále niečo vymýšľa, a Dado je Sancho Panza, ktorý sa nikam neponáhľa. Má knižka príbeh? – Na jednom z mnohých vystúpení, ktoré sme za tých desať rokov s Rotou pomalého nasadenia mali, nás oslovil istý producent, aby sme z toho urobili seriál. Pokúsili sme sa o to, ale výsledok sa vôbec nepodaril. Do knihy sa nedali použiť ani len úryvky. Volalo sa to Vraždy podľa písmenkovej polievky a scenár bol prerušovaný paródiami na reklamy. Napríklad na Čakao. Nápoj, ktorý sa pije, keď na niekoho čakáš. Potom sme vybrali jednu časť, na ktorej sme sa my mimoriadne zabávali a priniesli ju producentovi. Čítal ju pred nami asi pol hodiny a ani raz sa nezasmial. Dosť frustrujúce. Takže z toho nakrúcania zišlo. Nakoniec, keď sme si to prečítali, zistili sme, že je to skutočne nepoužiteľné. Muselo to ostať v tej absurdnej rovine. Scény v Rote sú prestrihnuté práve tam, kde sa už-už zdá, že sa ide niečo diať. Vlastne sa tam nedá urobiť príbeh bez toho, aby to poškodilo systém rozprávania. Keďže mám rád vystrihnuté zábery, napadlo mi, že by bolo dobre urobiť knihu ako koláž z vystrihnutých záberov z filmov. Aby to bolo autentickejšie, knižka obsahuje zasvätené príhovory autorov a režiséra, ktorý tie filmy akože realizoval. Odkazujú na knihu, v ktorej sú skutočné scenáre. Ľudia si ich na základe týchto príhovorov dokázali živo predstaviť, ba niektorí uverili, že skutočne existujú. Miestami aj my dvaja s Dadom. Nie je to tvoje prvé dielo, v ktorom sa vraciaš k téme „vystrihnutých záberov“. Prečo máš rád vystrihnuté zábery? – Svoje školské filmy som robil na 16-milimetrovú filmovú surovinu. Pri inom štýle práce si človek vystrihnuté zábery až tak neuvedomí. Ale pri filmovej surovine – a ja som filmy aj klasicky strihal – si naozaj zachováva cit pre ne. Každý jeden záber má totiž svoje obrovské čaro. Ale ty si môžeš vybrať len jeden. Už na škole som s tým mal problémy. Keď sme robili cvičenia s fotografiami alebo diapozitívmi, z ktorých sa skladala situácia, vždy som priniesol dva aj tri varianty. Vyučujúci s tým boli nespokojní, lebo do filmu sa, samozrejme, nakoniec dostane vždy len jeden. Ale mne je to ľúto, lebo napriek tomu, že na niektorých záberoch sa niekto ináč tvári, alebo je tam zlé svetlo či akákoľvek iná chyba, má to ešte stále veľkú silu. Možno je to opakovaním tej istej scény. A to sú skutočne zahodené situácie, ktoré sa nikdy viac nepoužijú a nikto ich nikdy viac neuvidí. Takže v strižni je to magické. A vôbec ma fascinuje, ako vzniká film. Napríklad, ako je všade okrem miesta, na ktorom sa práve nakrúca, neuveriteľný neporiadok. Niekedy mám pri nakrúcaní filmu pocit jasnozrivosti, keď sa poobzerám okolo seba a zdá sa mi to mimoriadne absurdné. To vytváranie istého klamu, ilúzie. A – aby som sa vrátil k vystrihnutým záberom – tie akoby ponúkali istý náhľad, pohľad do toho, ako to postupne, po krôčikoch vznikalo. Ale potešilo ma, že to nie je len moja úchylka. Napríklad v knižke Luisa Buńuela som čítal, ako ho vždy lákalo istý záber „strihúť“ do filmu dvakrát. V niektorých filmoch to tak dokonca spravil. Strihač ho na to upozorňoval, ale on to tak chcel mať náročky. Nerobil to často, lebo to by už išlo proti spôsobu filmového rozprávania, kde sa, pochopiteľne, musí dodržiavať časová následnosť. Musí to byť naozaj tvoja srdcová téma. Aj hlavnou hrdinkou knihy, ktorá sa aj volá Hviezda vystrihnutého záberu, je postihnutá žena Amsterdam. Hovoríš o nej, že jediným dôkazom jej existencie je záber filmu, na ktorý sa dostala úplne náhodne, keď vchádzala do lahôdok na námestí, ktoré sa práve filmovalo. No práve tieto zábery sa do výsledného filmu nedostali. Navyše, aj v zborníku Poviedka 02 píšeš o mužovi, ktorý sa celkom náhodne objavil na prvej fotografii na svete. Náhodou stál totiž na parížskom bulvári, kde pán Daguerre v roku 1839 po prvýkrát fotografoval. – Mám rád zbytočné veci a náhodné situácie. Náhodné stretnutia ľudí, ktorí sa minú. Inšpirovala ma skutočná udalosť. Raz som bol v lunaparku a videl tam staršieho pána, ktorý tam čakal s kvetmi v ruke. Bol veľmi nesvoj. Očividne očakával svoju dámu. Stál tam veľmi dlho a snažil sa pôsobiť, akoby tam patril. Ale keby tam bol v skutočnosti nahý alebo v skafandri kozmonauta, nebol by oveľa nápadnejší. Ľudia sa tam fotografovali a mňa vtedy až zamrazilo a aj teraz ma mrazí, keď o tom hovorím, hoci je to niečo, nad čím človek zvyčajne nerozmýšľa. On je totiž na všetkých tých fotografiách, hoci o tom vôbec nevie. Tí ľudia ho budú mať celý život v nejakom albume. On už dávno zomrie, nikto o ňom nebude vedieť, a tie fotografie budú jediným dôkazom toho, že naozaj existoval. Táto skúsenosť „odštartovala“ celý ten príbeh. Všeobecne ma fascinujú fotografie a zvlášť takéto náhodné zábery. Dôkazom existencie človeka je, že je na nejakom obrázku. Literatúra veľmi klame. O filmoch nehovoriac. Ale na fotografii, keď raz človek je, je to dôkaz, že existoval. Ale kedysi, keď neboli fotografie a portrétovať sa dávali len príslušníci vyšších vrstiev, teda veľká väčšina ľudí nie, nebol dôkaz o existencii človeka. Je to smutné. – Áno, je to smutné, lebo v súčasnosti môžeš naozaj pochybovať o existencii všetkých tých ľudí. Napríklad nevieme, či existoval Homér. Mňa celkom láka, ako si minule spomínala, vytvoriť si fiktívnu osobnosť, ktorá píše. Niekedy mám chuť napísať niečo podpichovačné, zapárajúce, a vtedy by som to rád napísal ako niekto iný, kto by v skutočnosti neexistoval. O čom ešte okrem vystrihnutých záberov rád píšeš? – Jedna z tém, ku ktorej by som sa niekedy v živote rád dostal, je prerábanie mýtov. Je veľa mýtov, napríklad aj z Biblie, ktoré ma zaujímajú. Rád by som ich prerozprával ako súčasný príbeh. Ale to si šetrím na staré kolená. Chápem, že to nie je nič originálne ani nič nové. Ale mne sa to páči. Dokonca existuje jedno škótske vydavateľstvo, ktoré na takomto princípe založilo celú edíciu. Napísal som napríklad poviedku Najáda. Najády boli v gréckej mytológii strážkyne potokov a jazier. Takpovediac bohyne nižšej kategórie. Zároveň sa najádami a nymfami nazývajú aj larvy vodného hmyzu. Ich pomenovanie sa prebralo z mytológie. Fascinuje ma príroda, pôvodne som dokonca študoval biológiu a zostalo to kdesi hlboko vo mne. Existujú živočíchy, takzvané potočníky, ktoré si z drobných kamienkov vyrábajú puzdrá. V nich sú potom larvy. A videl som raz dokument o istej žene, ktorá ich chovala v akváriu a namiesto kamienkov im dala polodrahokamy. Keďže potočníky si tie puzdrá urobia z toho, čo majú k dispozícii, vyrobili takto krásne šperky. V mojej poviedke je hlavná hrdinka žena, ktorá pre nešťastnú lásku odíde do hôr, a ako výtvarníčka vyrába takéto klenoty. Jedného dňa stretne muža, ktorý žije len jeden deň. Ako podenky, ktorých larvy sú najády. V niečom sa to podobá na tie vystrihnuté zábery, ak niekto žije jeden deň. V oboch prípadoch ide o niečo, čo trvá krátko a potom sa navždy stratí. – Trošku možno áno, ale zároveň ide aj o niečo iné. Ona s ním za ten jeden deň prežije úplne všetko a on potom zomiera. Zaujíma ma takto prerábať mýty. Biblia je veľký zdroj príbehov. Aj môj obľúbený Nick Cave ich má často v textoch. Možno aj preto ma to tak chytilo. A keď budem ešte starší, budem prerábať klasické rozprávky do súčasnej podoby. O Rote pomalého nasadenia hovoríš, že ste ju spolu s Dadom tvorili desať rokov. Aké je to teraz, keď je dopísaná? Nechýbajú vám stretnutia, na ktorých ste spolu vymýšľali texty? Necítite sa trochu stratení? – O to by som sa v prípade nás dvoch vôbec neobával. Spolupracujeme na rozličných iných projektoch a plánujeme si aj ďalšie spoločné písanie. Ilustrátor Erik Šille, ktorý spravil nádherné obrázky do Roty pomalého nasadenia, si kreslil ešte na strednej škole výjavy zo života škaredej neforemnej postavičky. Nazýval ju Zemiak. A obrázok, ktorý ma osobne dostal, sa volal Nikdy nevieš kedy. Znázorňoval tohto človiečika, ako stojí na okraji strechy a o nohu má priviazaný balón. Čaká na vietor. Takže, ak všetko dobre pôjde, o desať rokov tu budú naše krátke príbehy o tejto skvelej bytosti. Možno by sa to mohlo volať Šťastný človek. Zhovárala sa Svetlana Žuchová
