Slovenská literárna veda a teória, ani Ústav svetovej literatúry Slovenskej akadémie vied doteraz nespracovali žiadne dielo o futurizme v európskom umeleckom hnutí.
To, že vznikol v Taliansku pred Druhou svetovou vojnou a jeho „stvoriteľom“ bol Marinetti, že oslovil mnohých umelcov v krajinách Európy a že mal do istej miery svojich stúpencov v Majakovskom a v Chlebnikovovi, že sa s prvkami futurizmu stretáme aj vo výtvarnom prejave v diele známeho českého výtvarníka Kubištu a že vari tak trochu ovplyvnil aj tvorbu nášho Kolomana Sokola, Ladislava Gudernu, či Matejku, je síce diskutabilné, no takmer istým je fakt, že všetci mladí umelci v tom čase na nový umelecký prúd futurizmu veľmi živo reagovali.
to energický duchovný výboj proti ustáleným zásadám i princípom symbolizmu a realizmu umeleckého prejavu i vkusu, ktorý vládol v myslení spoločnosti a kraľoval na scéne umenia a literatúry v európskych krajinách niekoľko storočí. Futurizmus negoval staré a zaužívané zvyklosti v umení a z umenia ich celkom eliminoval. Jeho prevratné princípy ohromovali umelcov i spoločnosť, zasahovali ohňom svojej revolučnosti aj do filozofie života. Vo svojom globálnom postoji k životu a k jeho vylepšeniu sa do istej miery extrémne stotožňovali s teóriou vznikajúceho fašizmu, aj nemali s fašizmom ako takým nič spoločné.
Chaos charakterizuje večné trvanie pohybu
Jadro a podstata futurizmu, ako vysvetľuje aj básnik Ivan Mojík, spočívala v tvorivom nepokoji a vo vzbure proti stojacim vodám v umení a proti pohodlnosti objavovať čosi nové. Futurizmus hlásal revolučný pohyb v čase. Vyhlasoval neustálu zmenu všetkého a vo všetkom. A to najmä v myslení a v postojoch k výdobytkom techniky a vedeckých objavov a všetkého, čo sa týka človeka a ľudstva, čo je na prospech jeho vývoja.
Zdalo by sa, že v tomto názore je akýsi chaos. Možno je to pravda, ale chaos charakterizuje večné trvanie pohybu, ktorý smeruje a musí smerovať k princípom pravdy, nemeniacich sa zákonov života a času aj v priestore určenom pre vývoj umenia a pre jeho trvalé posuny v hľadaní a v zobrazovaní všetkého, čo človeka zaujíma i k čomu je ľahostajný.
Futurizmus ako umelecký smer má svoje pravidlá i pevné miesto v umení a v literatúre. V prípade Mojíkových stručných dejín futurizmu ide na Slovensku o vzácnu štúdiu o tomto umeleckom hnutí v Taliansku a v Európe. K napísaniu tejto útlej knižky autor preštudoval nielen množstvo literatúry, ale musel preskúmať i dokumentárnu hodnotu svojich prameňov.
Úsilie pohnúť stojaté vody
Ak si Ivan Mojík vypožičal názov od našich nadrealistov „Áno a nie“ a pridal k nemu futurizmus, urobil tak zrejme zámerne. Zborník slovenských nadrealistov nesúci rovnaký názov je totiž známy vo vedomí našej kultúrnej verejnosti. Preto vari veľmi výstižne k tomuto názvu uviedol termín futurizmus, aby tak pohol stojaté vody v našom literárnom a umeleckom svete a vyvolal širokú diskusiu nielen v kruhoch vedeckých pracovníkov a teoretikov literatúry a umenia, ale aj medzi ostatnými ľuďmi, ktorým leží osud duchovnej tvorby na srdci.
Existujú naozaj v tejto našej kultúrnej oblasti stojaté vody? Možno ich knižka Ivana Mojíka Áno a nie futurizmu rozvíri. Keď sa mlčí, niečo nielen hnije, ale je to i podozrivé. Zabráňme preto mlčaniu a odstráňme hnitie.
Ivanovi Mojíkovi treba za útlu knižku o veľkých myšlienkach poďakovať, domnievam sa však, že aj princípy futurizmu treba posunúť do takej umeleckej polohy, aby to zvláštne, nezvyklé a aj nezrozumiteľné bolo svojím obsahom i formou vnímané a chápané sugestívne, aby vyvolalo nepokoj v hľadaní istoty a krásy. Dobrým označujeme to, čo slúži človeku, aby pri hľadaní dobra a pravdy vo všetkých možnostiach života našiel sám seba v sebe i mimo seba.
Ivan Mojík: Áno a nie futurizmu. Lukapress, Bratislava 2001.
