Jána Buzássyho možno charakterizovať ako básnika výsostne mysliteľského naturelu, ktorý doviedol reflexívno-meditatívny typ lyriky v rámci súčasnej domácej poézie do výpovedne a formálne neobyčajne vycibrených a koncíznych polôh. Dosiahol to svojou poetikou, vytrvalo pestovanou v priebehu 90. rokov, ktorá inklinovala k čoraz vyššej tvarovej pravidelnosti a zomknutosti, až napokon od polovice minulého desaťročia vykryštalizovala v podobe klasického kvartetu – tradične rýmovaných štvorveršových strof. Vo svojej predchádzajúcej zbierke Pani Faustová a iné básne z roku 2001 sa potom nečakane a nápadne odklonil od takto vyprofilovanej artistnej poetologickej línie z hľadiska tvarovo- i tematicko-koncepčného – avšak akoby len experimentálne a prechodne. Najnovšia, v poradí už sedemnásta zbierka J. Buzássyho Zátišie – krátky pôst znamená totiž o to jednoznačnejší návrat k dávnejšie rozvinutej, autorsky vyzretej a mnohonásobne osvedčenej poetike, založenej na čistom, prísnom, pritom archetypálne prostom, skromne jednoduchom, no z hľadiska primeraného „obsahového naplnenia“ práveže náročnom tvare. Ťažko povedať, čo vlastne v Buzássyho prípade prekvapuje väčšmi – ono predošlé vybočenie alebo skôr opätovné nadviazanie na pôvodný, suverénne vyhranený spôsob básnického vyjadrenia. V každom prípade máme znovu do činenia s komorne ladenými dvojicami klasických štvorverší so striedavým rýmom a takýto návrat – ktorý v rovine témy predstavuje zas prinavrátenie sa od všeobecnejších „kultúrno-civilizačných“ reflexií k „zátišiam“ intímneho každodenného súkromia – sa ukázal ako vskutku produktívny. Zrejme to svedčí o tom, že práve táto tradičná forma najviac zodpovedá mysliteľsko-úvahovému básnickému založeniu autora – jej opodstatnenosť a autentickú „živosť“ potvrdzuje už len sám fakt, že uňho stále obstojí aj po toľkých variáciách. Básnik vlastne naďalej úspešne variuje pomerne ustálený okruh svojich konštantných reflexívnych tém, resp. motívov, v tom istom elementárnom, prazákladnom básnickom tvare, ako to sčasti poznáme už z jeho tvorby z 90. rokov, najmä zo zbierok Dni (1995) a Prechádzka jeseňou (1999), bez toho, aby skĺzol do mechanického rutinérstva alebo bezduchej maniery. Ide vlastne o miniatúrne lyrické variácie, voľný cyklus takýchto poetických „etud“, drobných impresívnych záznamov, poznámok, ktoré bežne vyúsťujú do nenásilnej aforistickej pointy. Buzássyho texty sú takpovediac básnické miniatúry, v ktorých je zhustené skúsenostné – myšlienkové maximum. Svojou nevtieravou artistnosťou a skromnou strohosťou pôsobia nielen vyzreto, ale – aj pri dôvernom poznaní Buzássyho predchádzajúcej tvorby – tiež strhujúco, katarzne. Strhuje nás pri nich totiž aj sama precízna, bravúrne vykonávaná „básnická práca“ – pokojne ju nazvime majstrovstvom či virtuozitou výrazovej i významovej čírosti, výpovednej koncentrovanosti a zhustenosti. Rým a tradičný viazaný verš vôbec pre Buzássyho nie sú teda povrchnou „rekvizitou“, „vonkajšou ozdobou“, ale bytostne pociťovanou výpovednou dimenziou, v ktorej sa básnicky bezpečne a autenticky zabýval, doslova Azylom, ako to vystihuje rovnomenná báseň: „Keď je ti veľmi zle, schovaj sa do verša.“ A neuplatňuje ich ani so silenou programovosťou ako forsírovaný, za každú cenu presadzovaný prostriedok, veď ako sám poznamenáva v básni Byť: „Rým nemusí, môže, nemusí“; „Ale v tých žírnych rýmoch, darmo je, / sa pravda skrýva, potuchnutá.“ Buzássy však pritom nepôsobí ako „lyrický mudrc“, ktorý by chcel vyjavovať zoširoka abstrahované „veľké skryté pravdy“, svoju skromnejšie vypointovanú životnú pravdu pozvoľna nachádza, objavuje v záchvevoch a nuansách, nepatrných momentoch, detailoch všednej, nenápadne žitej, resp. „dejúcej sa“ každodennosti – z nej je lyricky vydestilovaná nadčasová básnická múdrosť. A s tou stojí za to oboznámiť sa, najmä ak to neznamená zaťažujúcu, útrpnú lektúru, ale naopak, príjemné, podmanivé čitateľské dobrodružstvo, veď napokon u Buzássyho platí, že: „Poézia je ľahký myšlienkový balet.“ (Ján Buzássy: Zátišie – krátky pôst. Bratislava, Petrus 2004, 84 strán, 129 Sk)
