Inštitút ASA (analýzy, stratégie, alternatívy) v spolupráci s Klubom Nového slova pripravil okrúhly stôl na tému: Maďarská otázka v slovenskej spoločnosti, ktorý moderoval Ivan Roháľ-Iľkiv. Prinášame hlavný referát, s ktorým na tomto podujatí 27. novembra 2013 vystúpil sociológ Mgr. Jozef Schwarz.
Ponajprv niekoľko ujasnení. Maďarská téma je v slovenskom priestore stále prítomná. Priestor nechápem len zemepisne a administratívne, ale aj personálne a politicky. Pokiaľ skoro všetci naši susedia národno-etnický priestor môžu dlhodobo spájať so svojou štátnosťou (aj keď veľmi často neoprávnene), v našom prípade to celkom nie je možné. O slovenskej polovičnej štátnosti hovoríme od roku 1918 a o celej štátnosti od roku 1993. Avšak Slováci a ich spoločenstvo, založené na svojom jazyku sa skoro poldruha tisícročia pohybuje v stredoeurópskom priestore. Jazykovo sa vyčlenilo zo skupiny slovanských rečových pospolitostí, ktorých územie siahalo od dolného toku Labe na západe až niekde k Volge pri dnešnom Nižnom Novgorode. Severojužná slovanská radiála bola ohraničená Baltom a Egejským morom. Znaky súčasného slovenského národa sa formovali na počiatku vo zväzku územno-administratívneho celku zvaného Veľká Morava a vyvrcholili v Česko-Slovensku. Medzi tým bolo – Uhorsko. Presne 918 rokov. Prináležitosť k Uhorsku znamenala dokončenie procesu sformovania Slovákov ako moderného národa a nadobudnutie ich špeciálneho slovenského charakteru. Ale vo všetkých fázach slovenského vývinu až podnes môžeme pracovne hovoriť o slovenskej spoločnosti. Ak k spomínaným 900 rokom prirátame 100 predchádzajúcich rokov prítomnosti nomádskych kmeňov, z ktorých jeden niesol meno Meder a pridáme ostatných skoro 100 rokov, tak súžijeme a súžime sa s Maďarmi vo všetkých vývojových formách viac ako 1100 rokov. To stačí, aby sme o tomto jave mohli hovoriť ako o maďarskej otázke v slovenskej spoločnosti. A prečo maďarská otázka? Slovník slovenského jazyka pri pojme otázka uvádza aj tento význam: „záležitosť, vec, ktorú treba riešiť, problém“. A vzájomných problémov za ostatné dve storočia sme mali až-až. Preto nie je čudné, zvláštne, že maďarská otázka v slovenskej spoločnosti má trvalé miesto.
Prvá časť. Maďarská otázka v spoločnom štáte – v Uhorsku
V Uhorsku žili a spoločensky sa vyvíjali dva základne národy, Maďari a Slováci. To nie je slovenský nacionalizmus, ale fakt. Intenzita a obsah spolužitia bola v dlhých časoch rozdielna. Prvá etapa – takmer do konca 18. storočia – bola charakterizovaná vo vzťahoch Slovákov a Maďarov neexistenciou maďarskej, ale ani slovenskej otázky. Prvých 800 rokov tisícročného útlaku útlak neexistoval.
Maďarská otázka v slovenskej spoločnosti začala rezonovať až s príchodom jozefínskych reforiem a následnej maďarskej už novodobej reakcie v podobe maďarizácie spoločnej krajiny Uhorska a snahy pretvoriť ju násilne na štát Maďarov, na Maďarsko. Od vtedy sa datuje nekompromisná a nedemokratická politika vládnych maďarských vrstiev Uhorska proti ostatnému, pôvodnému obyvateľstvu v jednorečovom, maďarskom rúchu. Národno-jazykovú politickú iniciatívu prevzala do svojich rúk maďarsky hovoriaca a predovšetkým maďarsky mysliaca šľachta. Sprevádzali ju prvé maďarizačné zákony už od roku 1792. Významným míľnikom na tejto maďarizačnej ceste bola revolúcia v rokoch 1848 až 1849, v ktorej sa pokúsila maďarská národná vládnuca vrstva prevziať politickú moc. Komplexné maďarizačné snahy vyvrcholili tzv. rakúsko-uhorským/maďarským vyrovnaním v roku 1867. Táto druhá etapa trvala až do konca monarchie, do konca októbra 1918. Zároveň to bol zrod maďarskej otázky v slovenskej spoločnosti. Slovenská spoločnosť ju chápala vyslovene štátotvorne a za celých asi 150 rokov sa nesnažila ju vyriešiť inak, len v spoločnom štátoprávnom rámci Uhorska. Prvý slovenský štátoprávny program prijatý v Liptovskom Mikuláši 10. mája 1848 si slovensko-maďarské (a všeobecne národnostné) vzťahy predstavuje takto: „(…) aby každý národ ku svojmu národnému striedku mocne sa priťahovať mohol a smel a nebola prinútená menšina Maďarov väčšine slovenskej a menšina slovenská väčšine Maďarov slúžiť a sa podávať (…) Rovnosti národnej duchom vedení žiadame, aby sa všetko panovanie jedných národov a národností nad druhými národnosťami uhorskými z koreňa vyvrátilo a tak žiaden národ ani v najmenšom od svojho vlastného ustupovať prinútený nebol (…)“. Slovenské predstavy neboli ani revolučným vystúpením (na strane cisárskeho Rakúska) naplnené a maďarskú otázku sme nevyriešili ani napriek „prehre“ Maďarov s rakúskym trónom.
K novej iniciatíve štátoprávneho charakteru a pokusu riešiť maďarskú otázku dochádza v roku 1861 v podobe Memoranda slovenského národa. Slováci svoj postoj definujú: „Povedomie naše hovorí nám, že my Slováci práve tak národom sme ako Maďari alebo ktorýkoľvek národ druhý vlasti tejto, z čoho keď len rovnoprávnosť národnia a spolu i sloboda občianska nemá byť chimérou, prirodzeným spôsobom nasleduje to, že jako národ menej práva mať nemôžeme, ako ho má ktorýkoľvek národ druhý spoločnej vlasti našej.“ K narovnaniu slovensko-maďarských vzťahov nedošlo, dokonca minimálne prejavy slovenského života – Matica Slovenská, tri slovenské stredné školy – sú uhorskou/maďarskou mocou zlikvidované. Po vyrovnaní v 1867 maďarizačný tlak sa premenil na doslova kultúrnu genocídu Nemaďarov, predovšetkým Slovákov. V maďarskej národnej spoločnosti sa vytvorilo presvedčenie, že len maďarstvo je život. Láska k (maďarskej) vlasti sa nezakladala na úspešnom sociálno-ekonomickom rozvoji spoločnosti, ale výlučne na imaginárnych prednostiach „maďarstva“ a „maďarského“. Hlavným nástrojom bola maďarizácia. Podľa J. Svetoňa: „maďarizácia znamená pomaďarčenie. Nemci užívajú pojem Madjarischwerden a Madjarisirung a Maďari sami: magyarosodás. Teoreticky to znamená odpútať sa od vlastnej ľudovej osobitosti a prijať ľudovú osobitosť maďarskú. Značí to prenárodniť sa, a nie odnárodniť. Je to aktívna premena národno-biologickej povahy proti (na rozdiel od) asimilácii, ktorá je pasívnym prispôsobením sa novému ľudovému prostrediu“. Je to skutočne fenomén, ktorý ovplyvňuje riešenie maďarskej otázky do súčasnosti. Maďarizácia Uhorska bola rovná a rovnako zameraná voči všetkým národom. Najsilnejšie sa však dotýkala Slovákov. Pokiaľ Nemci, Rumuni, Srbi mali za jeho hranicami národné materské štáty (a Chorváti v rámci Uhorska mali zvláštne postavenie), Slováci (tiež Rusíni – tí sa však v moderný národ nesformovali v podstate doteraz) sa dostali do takmer neriešiteľného národného postavenia. Slovenská strana pri riešení maďarskej otázky v prvej etape spolužitia nemala žiadne slovo. Maďarská otázka tak bola otázkou života a smrti slovenskej národnej spoločnosti a jej účinným riešením sa ukázalo opustenie uhorského (v tom čase už reálne len maďarského) štátu.
Druhá časť. Maďarská otázka v Česko-Slovensku
Roky 1918 až 1938. Výsledky prvej svetovej vojny umožnili pristúpiť k maďarskej otázke v slovenskej spoločnosti v dovtedy nepoznanej pozícii, v pozícii aktívneho politického subjektu. V prvom bilaterálnom akte – vo vzájomných už medzištátnych vzťahoch – v podobe telegramu predstaviteľa na troskách Uhorska vznikajúceho Maďarska, ktorý adresoval Slovenskej národnej rade do Martina, ktorá v tom čase privádzala na svet Slovensko ako súčasť československého štátu sa píše: „Maďarský ľud nedelila od Vášho ľudu ani nenávisť, ani protivy záujmov. Delila ho jedine hriešna politika tvrdošijnej triedy nášho národa, ktorá rovnako škodila i slovenskému, i maďarskému národu. Za tie krivdy, ktoré urážali city slovenského národa, nie je zodpovedný maďarský ľud, on nemá s nimi nič spoločné a podnikne všetko, aby túto hriešnu triedu v základoch vykorenil. My stojíme na tom stanovisku, že podľa svätého práva sebaurčovania, patriaceho každému národu, Slovenská národná rada tak rozhodne, ako uzná za najlepšie v záujme slovenského národa. Chceme však povedať, že podľa nášho presvedčenia a svätej viery slovenský a maďarský ľud sú na seba odkázané a že v priateľskej dohode a bratskej spolupráci musíme hľadať podmienky krajšej budúcnosti a zábezpeku lepšieho života. (…) S bratským pozdravom v mene Maďarskej národnej rady: Gróf Michal Károlyi, predseda.“ Slovenská národná rada vo svojej odpovedi, ktorú skoncipoval M. Hodža a podpísal Matúš Dula uviedla: „(…) Dnes prerieklo prvý raz zastupiteľstvo maďarského národa (…) ako brat k bratovi. (…) Ak si maďarský ľud osvojí názor Maďarskej národnej rady o slobode národov, utvorí tým psychologické podmienky pre porozumenie medzi našimi národmi na základe medzinárodnom. So srdca si želáme, aby maďarský národ v spolku slobodných národov zaujal to miesto, ktoré mu podľa jeho kulturálnej ceny a podľa jeho demokratických cností patrí. Slobodný česko-slovenský národ chce byť dobrým susedom a bratom maďarského národa.“ Sľubný začiatok! Následná maďarská politická prax však už nebola taká pozitívna.
My sa pristavme pri pripomenutí toho, čo priniesol nový štát do obsahu maďarskej otázky v česko-slovenskej spoločnosti. Vznik Česko-Slovenska a povojnová architektúra štátov nakreslená v našom slovenskom prípade v Trianone určuje obsah a kvalitu maďarskej otázky u nás dodnes. My ju považujeme za modus vivendi dobrého spolužitia, maďarský protisubjekt za prekážku naplňovania maďarského „poslania“. Prvé Česko-Slovensko vytvorilo objektívne dobré predpoklady kvality riešenia maďarskej otázky. Práve také isté ako pre riešenie nemeckej otázky či slovenskej otázky. Miera individuálnych práv aj národného charakteru bola plne zabezpečená všetkým trom národným spoločenstvám, až na jazykové slovenské práva – pozri boj o pravidlá slovenského pravopisu. Kolektívne národnostné práva nedostal žiaden národ či národnosť. Ani český národ! Samotný prístup k maďarskej otázke dobre dokumentuje vyjadrenie V. Clementisa na konferencii v Paríži v roku 1946: „Maďarská menšina mala v Československu nielen všetky občianske práva, ale nadto ešte národnostné nadpráva. (…) a lepšiu situáciu sociálnu, akú mali Maďari v samotnom Maďarsku.“ Opačne, maďarská strana svoje záväzky z mierovej dohody nedodržiavala: „už sama príslušnosť k slovenskej národnosti znamenala u nich diskrimináciu. (…) Slováci v Maďarsku nemali ani jedinú školu (…) Slováci v Maďarsku nemali ani jedného poslanca“. A čo je najdôležitejšie „podľa archívov ženevskej Spoločnosti národov (…) najviac sťažností v menšinových otázkach bolo vznesené proti Československu zo strany maďarskej menšiny, ale ani jedna sťažnosť zo strany Československa, resp. slovenskej menšiny v Maďarsku, proti Maďarsku“. Mníchovská dohoda i následná Viedenská arbitráž v roku 1938 boli však výsledkom veľmocenských až a šovinistických ambícií Nemecka a Maďarska a nie nedostatočným „riešením maďarskej otázky“.
Roky 1938 až 1945. Maďarská otázka na Slovensku rokov druhej svetovej vojny získava nový rozmer. Nosným princípom vo vzájomných vzťahoch sa stáva princíp reciprocity, ktorý sa ukázal v tom čase relatívne efektívny z hľadiska obhajoby slovenských záujmov v Maďarsku. Vzťahy po Mníchove sa jednostranne vyvíjali podľa želania maďarskej strany. Nespravodlivú, aj z etnickej stránky, Viedenskú arbitráž, v rýchlom slede sprevádza vyhnanie kolonistov či agresívna „Malá vojna“ v marci 1939, počas ktorej Maďarsko okupovalo ďalšie územia Slovenska, ktoré už ani neobývali príslušníci maďarskej národnostnej menšiny. Pri politike reciprocity treba však poznamenať, že v arbitrážnom Maďarsku slovenská menšina zosilnela. Najprv v roku 1938 po 1. viedenskej arbitráži z okupovaných južných a východných území Slovenska, v roku 1939 po Malej vojne z východného Slovenska a Podkarpatskej Rusi, po druhej viedenskej arbitráži v roku 1940 pribudli Slováci so severného Rumunska. A v roku 1941 po okupácii Juhoslávie silná slovenská menšina z Báčky, čo významne pomáhalo aktívnemu slovenskému životu. I keď v pôvodnom Maďarsku už bol v tom čase dosť obmedzený. V každom prípade reciprocita má takmer vždy charakter slovenskej ozveny na maďarské hrmenie.
Roky 1945 až 1992. Maďarská otázka v obnovenom Československu má dve časové štádia. Prvé „skusmo revolučné obdobie“ vymedzené rokmi 1945 – 1948 naši južní susedia s obľubou zužujú ako obdobie neľudských Benešovych dekrétov. V tom čase česká polovica štátu úspešne vyrieši problém s najpočetnejšou predvojnovou menšinou, s Nemcami ich vysídlením. Je to v súlade s medzinárodným právom, v nesúlade s dnešnými morálnymi princípmi medzištátnych vzťahov, ale nemecká otázka v Československu je definitívne vyriešená. Pokus vyriešiť maďarskú otázku obdobným spôsobom sa nepodarilo pre nesúhlas spojencov. Čiastočná korekcia v podobe odsunu pár tisíc Maďarov do Sudet bola spolu s obnovením ich československého občianstva napravená hneď v roku 1948. Jediným viditeľnejším posunom radikálnejšieho riešenia maďarskej otázky bola výmena obyvateľstva s Maďarskom na základe medzištátnej zmluvy, do ktorej sa Maďarsku veľmi nechcelo. Ale bolo to morálnejšie ako odsun na nemecký spôsob.
Po nástupe ľudovodemokratických režimov v oboch krajinách možno identifikovať druhé povojnové štádium prístupu k maďarskej otázke, ktoré trvalo až do roku 1992, do zániku česko-slovenského štátu. Maďarská národnostná menšina užívala všetky práva viažuce sa na jej etnicko-jazykový pôvod. Sieť škôl, kultúrnych zariadení i faktické každodenné používanie maďarského jazyka boli na, ako hovoríme, na nadštandardnej úrovni. Všetko, samozrejme, v rovine individuálnych ľudských práv. Kolektívne v podobe územnej autonómie boli tabu. Z jediného dôvodu: Maďari neboli ochotní vyjadriť lojalitu nášmu štátu, stále pretrváva trianonský syndróm a snahy po iredente. Nič na tom nezmenil ani ústavno-politický prevrat v oboch našich krajinách v roku 1989. Len potvrdil, že „demokracia“ znamenala otvorenejšie a priamejšie presadzovanie dlhodobej maďarskej „susedskej“ politiky voči svojmu severnému susedovi.
Tretia časť. Maďarská otázka v samostatnej Slovenskej republike od roku 1993
Slovenská republika postavila svoju politiku voči maďarskej národnostnej menšine na Slovensku a voči Maďarsku (ide o vzájomne prepojený systémový subjekt) na takých istých základoch ako voči ostatným národom a krajinám, nemá špecifickú „maďarskú hru“. Pokiaľ sa vzájomné vzťahy s ostatnými susedmi vyvíjali štandardne, vzťahy s Maďarskom a maďarskou národnostnou menšinou boli a sú trvale konfliktné a konflikty pretrvávajú aj po tom, ako do ich riešenia vstúpi tretia, nezávislá strana (Haag, EÚ či iné) a vynesie rozhodnutie. Chýba obojstranný rešpekt, predovšetkým na maďarskej strane. Všetky slovenské vlády od roku 1992 venovali značnú pozornosť maďarskej otázke. Napríklad v roku 1994 dočasná vláda J. Moravčíka mala vo svojom vládnom programe osobitnú stať pod názvom Národnostná politika. V nej uviedla: „Vláda pokladá za dôležitú úlohu zabezpečenie práv a vytváranie podmienok pre plnohodnotný rozvoj národnostných menšín v zmysle Ústavy SR, ako aj ratifikovaných a transformovaných medzinárodných zmlúv dotýkajúcich sa práv občanov patriacich k národnostným menšinám. Chceli by sme dosiahnuť spoločenský konsenzus, ktorý zabezpečí stabilitu a pokojné spolunažívanie všetkých občanov Slovenskej republiky bez ohľadu na ich národnosť a farbu pleti. Predpokladom potrebného konsenzu je vzájomnosť práv a povinností spojená s občianskym princípom. Vláda je pripravená poskytnúť všetky potrebné garancie práv osobám patriacim k národnostným menšinám. Na druhej strane očakáva plnenie ústavných občianskych povinností, ktoré sú dôležitým predpokladom vylúčenia prípadov ultranacionalizmu, iredentizmu a separatizmu. Namiesto konfrontácií zavedieme mechanizmus stáleho dialógu ako metódu rozvíjajúcu spoluprácu, hľadajúcu konsenzus pri tvorbe a uplatňovaní práv občanov patriacich k národnostným menšinám. Doriešime otázku označovania miest a obcí. V nadväznosti na platnú právnu úpravu štátneho občianstva, mena a priezviska, pripravíme návrh zákona o matrikách a jeho vykonanie všeobecne záväznými právnymi predpismi.“ Napriek množnému číslu menšín išlo jednoznačne o opatrenia týkajúce sa predovšetkým maďarskej národnostnej menšiny. A takto sa dá citovať z vládnych programov aj vlád s účasťou SNS či SMK. Prístup k riešeniu maďarskej otázky na oficiálnej úrovni je vysoko odborný a v plnom súlade s európskymi štandardmi, aj keď nie sú zadefinované.
Napriek tomu panuje presvedčenie v médiách, vo verejnej mienke a tiež v časti odborných kruhov, že kroky a každý postup slovenskej strany voči Maďarom (domácim aj zahraničným) sa vyznačujú silným nacionalistickým nábojom. V tejto súvislosti sa hovorí o neadekvátnosti, staromilstve slovenských reakcií. Tento názor je prítomný aj v domácej, slovenskej politológii. „Maďarsko a maďarská spoločnosť sa do slovenského povedomia dostávajú predovšetkým v kontexte určitého výseku bilaterálnych vzťahov, súvisiacich jednak s postavením maďarskej menšiny v južných regiónoch SR, jednak s riešením, ktoré majú korene v nedávnej minulosti, ako napríklad v kauze tzv. Benešových dekrétov. (…) prevažuje etnocentrický prístup, ktorý je však príliš redukcionistický a neumožňuje poskytnúť verejnosti komplexnejší pohľad na ,maďarskú problematiku‘.“Určite nie je adekvátne zaťahovať spôsoby 19. storočia do 21. storočia. Ale existuje jednotná miera posudzovania správania Slovenska a Maďarska? Je obrana slovenského štátneho záujmu prejavom nacionalizmu až šovinizmu? Vznik Slovenskej republiky v januári 1993 znamená fakt, že sa stáva zvrchovaným subjektom medzinárodného práva. Spolu s Českou republikou ako plnoprávni dedičia Českej a Slovenskej federatívnej republiky sú obe krajiny prijaté v januári 1993 do Organizácie Spojených národov. Slovensko nevzniká na zelenej lúke svetovej politiky, ale na obrobených politických lánoch spoločnej česko-slovenskej štátnosti. Prostredníctvom spoločnej štátnosti bolo Slovensko aj predtým v OSN (od jeho vzniku, na rozdiel od Maďarska) a v iných medzinárodných organizáciách, prostredníctvom nej sa odohrávali aj zahranično-politické vzťahy: na úrovni susedov, Európy a sveta, ktoré nie vždy dostatočne zohľadňovali slovenskú optiku. Zahranično-politické vzťahy majú aj opačné smerovanie. Zvonku dovnútra. Svet na Slovensko nazeral československým objektívom, ktorý nedovolil vždy rozoznať to špecificky slovenské. Otázka znie: je niečo špecificky slovenské a nedostatočne rešpektované? Vývoj slovensko-českých vzťahov vo vzájomnom 75-ročnom spolužití potvrdil, že je. To bol dôvod zániku spoločného štátu. V prípade novovzniknutej Slovenskej republiky jej obyvatelia vyznávajú všeľudské hodnoty v slovenčine, v slovenskom háve a na slovenský spôsob. Ale to je princíp každého národného štátu. Preto treba odmietať volania po uplatňovaní absolútnych občianskych princípov (nezávislých od národnosti), vo fungovaní toho konkrétneho štátu, čiže aj Slovenska. Z maďarskej strany (zahraničnej aj vnútornej) je to trvalý princíp, ale prekvapujú nedávne návrhy z radov slovenských liberálnych poslancov. „Ja som presvedčený, že preambula (Ústavy SR) by mala byť založená na občianskom, nie na národnom princípe. Zvlášť v krajine, v ktorej dlhodobo, už cez tisíc rokov, žijú občania aj iných národností. Ústava by sa určite mala viac vyjadrovať k tomu, aké je postavenie občanov štátu a nie jedného národa.“ Tento výrok skôr potvrdzuje absolútnu poslancovu neznalosť Ústavy SR. Národný princíp je konkretizácia občianskeho v danej dobe a v danom priestore. Touto optikou treba pozerať aj na „maďarskú otázku“. Zaujímať stanoviská a prijímať riešenia v prospech všetkých občanov SR, zdôrazňujem Slovenskej republiky, je legitímne právo. Tak ako neupierame právo Maďarska prijímať rozhodnutia v prospech ich krajiny a Maďarov vôbec, pokiaľ neohrozujú našu zvrchovanosť.
Zásadnou črtou, ktorou sa vyznačuje „maďarská otázka“ počas svojej existencie, je, že iniciatíva nachádzania a formulovania problémov je vo veľkej miere na maďarskej strane. Slovenská republika reaguje až následne a v zásade reaguje zmierlivo, dôstojne a v súlade s európskymi normami. Maďarskej strane sa darí prezentovať svoje konanie ako štandardné, v súlade s európskymi normami. Až na posledné obdobie – po prijatí novej maďarskej ústavy a sprievodných zákonoch, ale to sa ani tak netýka vzťahov Maďarska k Slovensku a naopak. Na slovenskej strane možno sledovať snahu obracať sa na celoeurópske inštitúcie iba pri hľadaní východísk z menších či väčších slovensko-maďarských nedorozumení. Maďarská strana sústavne a aktívne využíva európske a medzinárodné inštitúcie na presadzovanie svojich požiadaviek bez ohľadu na ich oprávnenosť. Slovensko sa tak dostáva veľmi často do pozície obvineného. A dobrému slovenskému menu nenapomôže ani zbavenie obvinenia, na dôveryhodnosti to nepridáva. Ešte za Česko-Slovenska vzniká združenie Visegrádska trojka (spolu s Poľskom a Maďarskom), po rozdelení našej federácie – štvorka. Krajiny mali spoločné realizačné ciele – vstup do NATO, vstup do EÚ. Pokiaľ Slovensku je z jeho vnútropolitických dôvodov vstup do NATO spoločne so susedmi odopretý a vstupuje až neskôr, vstup do EÚ je už synchronizovaný s celou strednou Európou. A vstup Slovenska do eurozóny ako doteraz jedinej stredoeurópskej krajiny možno považovať za potvrdenie kvality a štandardnosti slovenskej proeurópskej politiky. Zároveň zvyšuje politickú silu krajiny pri riešení dvojstranných i mnohostranných otázok. Z pohľadu dnešnej krízy a postavenia Maďarska a Slovenska v nej, je Slovensko dokonca v jej prekonávaní o niečo úspešnejšie. Takýto prístup k maďarskej otázke stavia slovenskú spoločnosť do dobrého svetla.
Pri riešení maďarskej otázky dnes i v budúcnosti vychádzajme z týchto dvoch základných princípov:
- dodržiavanie medzinárodných legislatívnych štandardov
- oprávnený národnoštátny záujem Slovenskej republiky.
