Má práca budúcnosť?

Raz pred prvým májom som sa pýtala kolegu v rozhlase, či máme k Sviatku práce nejakú novú reláciu. Díval sa na mňa trochu pobavene. Veď ten sviatok sa oslavoval v socializme… Koho by to ešte dnes zaujímalo?

A možno by nás to zaujímať malo.

Podľa prognosti­kov nás čakajú časy, keď akékoľvek úsilie nájsť si prácu stane sa pre štyri pätiny ľudí absolútne márnym.

Prognóza nie je realita, iba výhľad, ako by tá realita mohla vyzerať. V tom čase, keď som sa nad témou práce zamýšľala, dostal sa mi do rúk preklad z knihy dvoch nemeckých sociológov, Hansa-Petra Martina a Haralda Schumanna Die Globalisierungsfalle (Pasca globalizácie). V Nemecku vyšla v roku 1998, časť z rukopisu, pripraveného na vydanie, publikovali v Pelikánových Listoch v roku 1997. Prešlo 20 rokov a od udalosti, ktorú opisuje, už štvrťstoročie, no jej posolstvo je stále zarážajúco aktuálne. Preto sa oplatí znova si ho pripomenúť.

Európa má od osemdesiatych rokov obavy z takzvanej dvojtretinovej spoločnosti. Dvojtretinová znamená, že pod čiaru do pásma ohrozených prepad­ne celá jedna tretina práceschopného obyvateľstva. Nezamestnaní mladí ľudia, blúdiaci vo svojom živote, sú skutočnosťou. Ešte väčšie množstvo je pracujúcej chudoby, ľudí, ktorí  pracujú aj v dvoch zamestnaniach a napriek tomu žijú z ruky do úst. (O tom bola debata Pole práce.)  No existuje prognóza, že sa do pásma chudoby prepad­nú štyri pätiny ľudí.

H.-P. Martin a H. Schumann ponúkajú vo svojej knihe správu zo stretnutia „globálneho mozgového trustu“, ktorý sa na konci septembra 1995 zišiel na pozvanie bývalého sovietskeho prezidenta Michaila Gorbačova. Mecenáši zo Spojených štátov zriadili Gorbačovovi nadačné sídlo v niekdajšom vojenskom areáli južne od Golden Gate, zvanom Presidio. Po skončení studenej vojny ho uvoľ­nili na civilné účely. Gorbačov si práve sem pozval päťsto popredných politikov, priemyselníkov, vedcov zo všetkých kontinentov, aby vytýčili cestu k novej civilizácii. Starí skúsení vládcovia planéty ako George Bush starší, George Schultz či Margaret Thatcherová sa tam stretli s novými vládcami planéty, napríklad so šéfom CNN Tedom Turnerom či juhoázijským obchodným magnátom Washingtonom CyCipom. Spolu s celosve­tovými veličinami ríše počítačov, profesormi ekonó­mie, obchodníkmi so Singapuru a Pekingu tri dni tam koncentrovali svoje duševné sily. A zazneli pozoruhod­né fakty.

Nazrime, ako na stretnutí predstavil svoju firmu John Gage, špičkový manažér severoamerického Sun Microsystems:

„Každý z nás môže pracovať tak dlho, ako chce, pre ľudí zo zahraničia nepotrebujeme víza. Vlády a ich predpisy týkajúce sa práce a pracovných síl nemajú už žiaden zmysel. Momentálne najradšej zamestnávame schopné mozgy v Indii. Zo všetkých kútov sveta dostáva firma počítačovou sieťou žiadosti uchádzačov o zamest­nanie, a to je pre ňu práve charakteristické. Pracovný po­mer s našimi ľuďmi uzatvárame elektronicky, elektronic­ky odvedú potrebnú prácu a z obrazovky počítača sa po­tom dozvedia aj to, že sú prepustení. Zamestnávame len tých najlepších. Efektivitou práce sa nám za trinásť rokov od vzniku firmy podarilo zvýšiť obrat z nuly na viac ako šesť miliárd dolárov. V súčasnosti pracuje pre nás 16-tisíc zamestnancov. Až na niekoľko výnimiek sú všetci vlast­ne iba racionalizačnou rezervou. V skutočnosti potrebu­jeme šesť, možno osem zamestnancov, bez nich by sme boli hotoví. Pritom je úplne jedno, v ktorej časti sveta momentálne pracujú.“

Po tomto vstupe manažéra Sun Microsystems sa v sá­le neozval ani šum. Vyhliadka na doteraz netušené ar­mády nezamestnaných nebola pre zúčastnených žiad­nou novinkou.

Podľa prognostikov dvadsať percent práceschopného obyvateľstva bude v tomto storočí stačiť, aby svetová eko­nomika udržala tempo rastu. Pätina všetkých ľudí hľada­júcich prácu bude stačiť, aby vyprodukovala akékoľvek tovary a zaistila všetky potrebné kvalitné služby, ktoré si globálna spoločnosť bude môcť dovoliť. Tých dvadsať percent bude mať možnosť aktívne žiť, zarábať a konzu­movať – nezávisle od toho, v ktorej krajine sa budú na­chádzať. Jedno-dve percentá ľudí ešte možno pripočítať – tak to odhadli diskutujúci z globálneho mozgového trustu –, toto jedno či dve percentá by tvorili napríklad ľudia finančne zaistení dedičstvom. A inak?

Osemdesiat percent ľudí v produktívnom veku bez práce?

Americký profesor Jeremy Rifkin, autor knihy Koniec práce konštatuje: Áno, iste, tých osemde­siat percent ľudí sa dostane do veľkých ťažkostí.

Na celom svete sa objavia desiatky miliónov ľudí, kto­rí si doteraz mohli pokojne užívať všedný život napríklad v okolí zálivu pri San Franciscu bez toho, aby museli tvr­do bojovať o prežitie, či aby sa museli báť o svoju prácu. Pre tých všetkých sa začne úplne nová etapa, etapa ži­vota bez práce.

V nadačnom Gorbačovovom sídle sa pred štvrťstoročím  (podľa svedectva nemeckých sociológov H.-P. Martina a H. Schumanna) v hrubých črtách na­skicovala nová podoba spoločnosti. Bohaté krajiny bez stredného stavu. Chladne a triezvo diskutujúci manažéri premýšľali, akým spôsobom môže v blahobyte žijúca pä­tina obyvateľov planéty „zabaviť“ potrebný zvyšok spo­ločnosti. Sociálna angažovanosť podnikov nebude pri globálnom tlaku na schopnosť konkurencie prichádzať do úvahy, o nezamestnaných sa budú musieť starať iní. Z. Brezinski vyslovil na tom stretnutí pojem tittytainment – kombináciu výrazu entertainment (zábava) a tits (slangový výraz pre ženské poprsie). Kombináciou otupujú­cej zábavy a dostatočnej výživy bude treba frustrova­ných obyvateľov planéty udržať v neškodnej nálade… (Hm, kde asi majú korene všetky tie celosvetové reality show, všetky tie miliónové súťaže, všetky tie pornogra­fické kanály…?)

Kto pozná príčiny, neprekvapujú ho následky. Bez určenia diagnózy je každá liečba márna. Keď dnes na­riekame, v akom stave sa ocitla kultúra (nielen sloven­ská), keď krútime hlavou nad cynizmom sýtych, ktorí už hladným neveria, keď pozorujeme dnešné „pažravé Slovensko“ (ako ho nazval Milan Rúfus), bez hľadania odpovedí na základné otázky sa nikam nedostaneme. Hry sa z arény dostali do éteru a majú tvrdú elektronic­kú podobu. A možno je to len začiatok.

Nič na svete sa nedeje náhodne. Vzduch (a práca) sú dnes pre „úspešných“ samozrejmé. Až keď sa začneme dusiť, pochopíme?

(Pôvodnú úvahu som napísala v decembri 2005)

 

(Celkovo 7 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter