Nedávno som listoval v knihe Memorabilia lycei kesmarkiensis vydanej v roku 1933, ktorú som dostal ako žiak tejto inštitúcie s venovaním riaditeľa Karola Brucknera.
V knihe spomínajú na svoje študijné roky v nemčine, slovenčine i maďarčine žiaci a učitelia kežmarského lýcea. Na svoje mladé letá v Kežmarku, kde som šesť rokov navštevoval nemecké gymnázium a potom som zmaturoval na slovenskom, často milo spomínam.
Slováci si osvojovali nemčinu Kežmarské lýceum, stredná škola s akademickými prednáškami vo vyšších ročníkoch, vzniklo z mestskej evanjelickej latinskej školy, ktorá v 16. storočí získala charakter gymnázia a v 18. storočí sa stala lýceom s katedrami filozofie, teológie a práva. V roku 1884 bolo pomaďarčené a v roku 1919 premenované na Nemecké evanjelické dištriktuálne gymnázium. O sedem rokov neskôr vznikli pri ňom paralelné slovenské triedy a v roku 1936 samostatné Slovenské štátne gymnázium.
Od starých čias prichádzali do mesta študovať aj mnohí Slováci, aby si osvojili nemčinu, medzi nimi Pavol Jozef Šafárik, Janko Kráľ, Samo Chalupka, Pavol Országh Hviezdoslav, Martin Rázus, Janko Jesenský, Martin Kukučín, Ladislav Nadaši Jégé, Ivan Stodola a iní. V úvodnom slove riaditeľ lýcea zdôrazňuje, že profesori sa usilovali, ako to potvrdili mnohí žiaci, šíriť toleranciu a humanitu, nepýtať sa nikoho na náboženskú príslušnosť, ani na národnosť, ale všetkých rovnako učiť a viesť.
Katolíci na evanjelickej škole Rímskokatolícky kňaz v Rakúsku na fare Unter-Olberndorf Otto Kozlik spomína: „Čo mi bolo najdrahšie na mojej alma mater? Všetko. Tešil som sa láske, pomoci, hoci som sa mohol ako katolík cítiť cudzím… Politické, nacionálne, náboženské rozličnosti, konflikty sme nepoznali, mohli sme sa pokojne venovať štúdiu a cítiť sa ako poslovia mieru.“
Viacerí autori príspevkov si v knihe pochvaľujú spišských učiteľov, ktorí ich učili znášanlivosti, ľudskosti a patriotizmu. Spišským Nemcom bol cudzí pangermanizmus. Ich vlastenectvo bolo ohraničené Spišom, krásami Vysokých Tatier, úrodných dolín, folklórom.
Spišský Nemec – básnik Friedrich Lám sa takto prihovára k svojim rodákom: „Priznaj sa ako Spišiak k Spišu!“ Ako študent som preložil viacero jeho básní do slovenčiny a nikdy som sa v nich nestretol s pocitom nemectva. Ich autor prezentoval svoj životný pocit – a nielen on – ako Spišiak s nemeckou materinskou rečou.
Pavel Neckár, evanjelický kňaz spomína: „Do kežmarského lýcea chodievali Slováci študovať od nepamäti. Ako Nemci, tak i Slováci mali svoj samovzdelávací spolok. Aj sama bohatá knižnica lýcea má mnoho diel slavianských… V rokoch 1902 až 1906 Kežmarok silne podliehal maďarizácii a iba v niektorých rodinách sa hovorilo len po nemecky. Nuž, z tej nemčiny sme si mnoho neosvojili, skôr sme sa naučili od maďarských spolužiakov správnej maďarčine.“
Nástup maďarizácie na Spiši Treba poznamenať, že v tých časoch sa maďarizácia nevyhla ani Spišu a na kežmarskom lýceu sa vo vyšších triedach všetky predmety vyučovali iba po maďarsky. Miloš Ruppeldt, neskorší riaditeľ Slovenského rozhlasu, píše, ako bol s ďalšími slovenskými študentmi vylúčený zo školy preto, že sa učili „v malom krúku slovenskej reči, čítali si slovenské knihy“. Spomína medzi inými Igora Štefánika, brata generála Milana Rastislava Štefánika a bratov Jamnickovcov. Jeden z nich, otec národného umelca Jána Jamnického, bol neskôr profesorom na teologickej vysokej škole v Bratislave. S maďarizáciou skoncoval až vznik Československej republiky a na Spiš sa vrátila národná znášanlivosť.
Starý duch vzájomného priateľstva bez ohľadu na národnosť a náboženské presvedčenie vládol aj v Kežmarku pred druhou svetovou vojnou. Prišiel som z Liptova učiť sa nemčinu a mal som priateľov nielen medzi slovenskými študentmi, ale aj medzi spišskými Nemcami, Maďarmi a Židmi. Vtedy mnohí Spišiaci ani presne nevedeli, k akej národnosti patria. Aj doma hovorili po nemecky, no i po maďarsky alebo po slovensky.
Boli to roky, keď Slovák rozumel Nemcovi i Maďarovi, keď každý uznával spoločnú republiku. Myšlienky priateľského spolunažívania národov vštepovali žiakom profesori ako odchovanci svojich humanistických predchodcov z dávnejších čias lýcea.
Koleso nacionálnej nenávisti Rok 1939 však rozkrútil aj v Kežmarku koleso nacionálnej a náboženskej nenávisti. Na gymnázium prišli zo Sudiet nacistickí profesori a vyhrážali sa miestnym Nemcom. Ak vraj nebudú uznávať Adolfa Hitlera, stanú sa zradcami. Zakazovali žiakom priateľstvá so slovenskými chlapcami. Vodcovia Hlinkovej gardy a Hlinkovej mládeže zasa rozosievali medzi mládežou nenávisť voči Maďarom a Poliakom. Maďarskí šovinisti balamutili spišských Maďarov a lákali ich do Horthyho Pešti. Priateľstvá študentov sa, až na výnimky, rozpadli.
Autor (1922) je spisovateľ a publicista
