Barbora Čenušáková , vedúca kancelárie Amnesty International na Slovensku
Medzi najnovšie aktivity Amnesty International patrí cyklus večerov s predstaviteľmi menšín. Čo je ich cieľom a aký je záujem ľudí spoznávať menšiny?
– Pravidelne nás zamrazí, keď si z času na čas v novinách prečítame články prešpikované netoleranciou, ale predovšetkým neznalosťou kultúrnych špecifík neeurópskych národov či etník. Aj medzi našimi známymi je mnoho takých, ktorí sú presvedčení, že islamské krajiny sú vo svojej podstate antidemokratické, že ich nesympatie voči Západu korenia v hlbokej nenávisti, ktorá skôr či neskôr povedie k otvorenému konfliktu. Myslím, že nápad organizovať diskusie, na ktorých by sme hovorili o kultúrnych špecifikách rozličných regiónov sveta, nosil veľmi dlho v hlave nový predseda AI Sawkat Choudhury, ktorý pochádza z Bangladéša. Nenápadne nám kládol otázky, pri ktorých sme sami narážali na hranice našej tolerancie. Postupne nás vzdelával a nútil premýšľať. Začiatkom roka 2002 som s jeho pomocou požiadala o grant na Veľvyslanectve Holandského kráľovstva a v októbri sme zorganizovali prvý večer venovaný Afganistanu. Záujem verejnosti nás veľmi prekvapil. Publikum pritom netvoria len študenti humanitných odborov, ako sme čakali, ale aj ľudia zo strednej a staršej generácie.
Ako sa vaša organizácia usiluje zlepšovať vzťah medzi Slovákmi a menšinami? Čo je potrebné v tejto oblasti ešte urobiť?
– Nenávisť a z nej plynúce násilie stojí na nevzdelanosti. Ľudia sú potom ochotní prijímať rôzne mýty a predsudky. Jednou z úloh AI je vzdelávať – informovať o ľudských právach a o príčinách ich nedodržiavania. Druhým krokom je požadovanie zmien – prepustenie väzňov, prijatie novej legislatívy. Takto v skratke vyzerá práca našej organizácie. Musím však pripomenúť, že sa pri nej riadime zásadou nepracovať na konkrétnych prípadoch porušovania ľudských práv vo vlastnej krajine. Dôvodom je to, že sa usilujeme o nezávislosť a nestrannosť. Môžeme teda pracovať na vzdelávaní – organizovať diskusie, výstavy, prednášky, filmové projekcie alebo napríklad lobovať v súvislosti s legislatívou.
Na čom momentálne pracujete?
– V októbri 2002 sme začali kampaň za dodržiavanie ľudských práv v Ruskej federácii. Ide o celoročnú kampaň zameranú na zlepšenie situácie v jednej krajine. Predchádzali jej kampane týkajúce sa USA, Saudskej Arábie, ale aj Číny. V súvislosti s Ruskom upozorňujeme na problém beztrestnosti – páchatelia trestných činov, ako je napríklad mučenie, úspešne unikajú spravodlivosti; na problém ľudských práv etnických menšín, žien a detí. Organizujeme diskusie určené študentom, ale aj širšej verejnosti, stretávame sa s poslancami a zástupcami ministerstva.
Ako hodnotíte činnosť iniciatívy Ľudia proti rasizmu?
– Myslím, že je na slovenské pomery nezvyčajne odvážna. Aj vďaka nej začali rasizmus vnímať ako problém – nielen úrady, ale aj verejnosť. Dosť dlho to u nás vyzeralo skôr tak, že obyvatelia, ktorých sa netýkal, mali pocit, že neexistuje, a štátne orgány ho napospol ignorovali. Iniciatíva úspešne plní svoj cieľ – upozorňuje na problém a v rámci svojich možností prispieva k jeho riešeniu. Viac – povedzme jeho úplné vyriešenie – od nej čakať nemožno.
Čo by ste zaželali inciatíve?
– V prvom rade vám želám zdravý rozum a odvahu a v druhom rade peniaze. Prajem vám, aby sa vám podarilo zlepšovať vzťah so štátnymi orgánmi a aby mali záujem s vami spolupracovať.
zhovárala sa Martina Ferenčíková
