S ľuďmi nemožno nakladať tak ako s traktorom, ktorý majiteľ odstaví, keď nemá na pohonné hmoty. Potrebujú existovať, živiť rodiny, platiť nájomné. Pre mňa to znamená zohnať peniaze na ich výplaty za každú cenu – takto reagoval istý podnikateľ na otázku, prečo neplatí štátu včas dane. V situácii, keď mu odberatelia dlhujú mnohotisícové sumy, logicky volí z dvoch druhov zla to menšie: uprednostňuje dodržiavania výplatných termínov pre zamestnancov pred daňovými povinnosťami. V čase, keď vláda apeluje na daňových úradníkov, aby pritvrdili v kontrole a výbere daní, je tento príklad z praxe inštruktívny. Upozorňuje totiž na to, že v štátnej pokladni chýbajú peniaze nielen v dôsledku daňových únikov tzv. tunelárov, ktorí zdevastovali podniky a teraz si voľkajú v prepychových vilách. Časť daňových nedoplatkov vznikla vynúteným rozhodnutím mnohých malých a stredných podnikateľov. Neplatenie dlhov, resp. úmyselné zadržiavanie platieb za prevzatý tovar sa totiž vžilo ako jedna z obvyklých, pritom takmer beztrestných foriem, ako si môže odberateľ zabezpečiť lacný úver na úkor druhého. Vláda bude preto musieť v rámci ozdravných ekonomických opatrení a záujme zvýšenia príjmov štátu neodkladne rozťať aj tento gordický uzol. Ukazuje sa, že napriek tomu, že sa SR deklaruje ako právny štát, právo v praxi nefunguje tak, ako má. Neochraňuje záujmy poškodených a naopak, trpí konanie podvodníkov a špekulantov. Avšak systém, ktorý dlhodobo toleruje praktiky neplatenia dlhov, či nevyplácania miezd zamestnancom, je chorý. V chorom systému nemožno postihovať jednotlivcov, ktorí sa nezavinene ocitli v tiesni, pokiaľ sa nezmenia pravidlá hry a v trhových vzťahoch nezavládne poriadok.
Autorka je samostatná vedecká pracovníčka Filozofického ústavu SAV
