Literatúra a vydávanie kníh nie je to isté

Roman Michelko sa narodil v roku 1971 v Košiciach. Absolvoval Filozofickú fakultu UK, odbor filozofia – história a politológia. Od roku 1992 patrí k redakčnému kruhu časopisu Proglas, v roku 1994 spoluzakladal vydavateľstvo Chronos. Po skončení štúdia pôsobil vo viacerých zamestnaniach, na Katedre histórie Trnavskej univerzity, v zahraničnom vysielaní Slovenského rozhlasu. V roku 1997 sa znova vrátil na akademickú pôdu, na Katedru politológie FiF UK v Bratislave. Bol pri založení časopisu Kultúra, v rokoch 1999 – 2001 viedol spravodajstvo v rádiu Hviezda FM v Nitre. Od roku 2003 je riaditeľom Vydavateľstva Spolku slovenských spisovateľov (VSSS). Nedávno knižne debutoval zbierkou filozoficko-politologických esejí Revoltujúci Sizyfos, za ktorú mu udelili prémiu ceny Ivana Krasku za najlepší literárny debut autorov do 35 rokov.´ Si vydavateľ. Čo výkon tejto nie celkom obvyklej profesie znamená v slovenských pomeroch? Ako vnímaš súčasný knižný trh na Slovensku, čo je preň charakteristické, kam sa uberá? – Absolútna väčšina vydavateľstiev sa zmierila s faktom, že kniha sa stala rovnakým tovarom ako cement či hnojivá a nie je odkázaná na pomoc z verejných zdrojov. Spomeniem len niekoľko takpovediac modelových príkladov. Sú tu kapitálovo silné vydavateľstva, akciové spoločnosti so zahraničným kapitálom, ktorých jediným cieľom je tvoriť pre svojich akcionárov zisk. Ich stratégia je pomerne jednoduchá. Sledujú svetové rebríčky bestsellerov, kúpia práva pre slovenský trh a zaplavujú ho módnym tovarom. Ako sa však ukázalo, ani táto stratégia nezaručuje absolútny úspech. Nie vždy to, čo má obrovský úspech v USA, rovnako osloví aj slovenského čitateľa. A tak plne v zmysle hesla, čo nie je v televízii, vlastne ani neexistuje, prišli so stratégiou výroby prízemných televíznych celebrít ako knižných autorov. A tak už pomaly každá rosnička či moderátorka má vlastnú knihu, vďaka ktorej chrlí na pobavené publikum svoje prostoduché posolstvá. A to ešte nehovorím o tom, čo priniesla doba reality show a jej retardačné následky na knižný trh. Bohužiaľ, zdá sa, že táto stratégia je vydavateľsky relatívne úspešná… Počkaj, bavíme sa ešte stále o literatúre? – No práve… je samozrejmé, že teraz vôbec nehovorím o literatúre, lebo zdá sa, že vydávanie kníh má s ňou čoraz menej spoločného. Proste je to bieda… Aby som ale dokončil, okrem spomínaného sú tu ešte ďalšie vydavateľské prístupy. Sú malé vydavateľstvá, ktoré žijú z dvoch-troch úspešných autorov, ktorých objavili šťastnou náhodou o niečo skôr, než po nich chňapli veľké spoločnosti a z vydávania kompletných diel týchto autorov pomerne pohodlne žijú. Hovoríme napríklad o Paulovi Coelhovi či Josteinovi Gaarderovi. No a je tu ešte tretí prístup, kedy vydavateľstvo deväťdesiat percent svojej produkcie venuje tvrdej komercii a asi desať viac-menej kvôli imidžu venujú kvalitnej literatúre či menšinovým žánrom, ako napr. poézii. Aj z tohto krátkeho náčrtu vydavateľských stratégií je jednoznačné, že pre VSSS nie je ani jedná schodná. Vydavateľstvo sa profiluje snahou – aj vďaka grantovým komisiám MK SR často márnou – vydávať kvalitnejšie diela slovenskej klasiky, to najlepšie zo súčasnej prózy, poézie a esejistiky. Takže sa snažíte vyplniť miesta, ktoré pre komerčnú nezaujímavosť na slovenskom trhu ostali voľné. Reflektuje táto vaša snaha aj spoločenskovedný diskurz na Slovensku, resp. snaží sa k nemu prispieť? Akým spôsobom môže vydavateľ takúto úlohu naplniť? – Pozri, žijeme v dobe takmer jedinej mediálnej pravdy. Jej držitelia, alebo výrobcovia súhlasu, ako ich trefne nazval Chomsky, majú na ňu patent. A tak sme dnes a denne zahlcovaný tonami mediálnych lží a povrchných ideologických klišé, ktoré sa nám snažia občanom nahovoriť, že cesta ktorou sa spoločnosť uberá (ale možno to s väčšími či menšími výnimkami rozšíriť na celú Západnú civilizáciu) je jediná možná a správna. Slovensko aj preto ako soľ potrebuje otvorený spoločenskovedný diskurz. Priestor otvorenej verejnej diskusie, kde sa na vysokej odbornej a argumentačnej úrovni začne pravda skutočne hľadať. Je najvyšší čas, aby náhodné úniky alternatívnych názorov, ktoré sa aj napriek nepriaznivej spoločenskej klíme ešte občas zrodia v takmer uzavretom prostredí akademického geta či v alternatívnych periodikách a zborníkoch, dostali na verejnosť. Je skutočne najvyšší čas dať tomuto úsiliu premyslený a systematický charakter. Práve takéto pohnútky viedli k idei založiť vo VSSS špecializovanú edíciu Pohľady za horizont. Aký druh kníh sa chystáte v tejto edícii vydávať, ako sa bude edícia profilovať? – Cieľom Pohľadov za horizont je slovenským čitateľom sprístupniť najvýznamnejšie diela svetových a slovenských autorov, ktorí sú schopní rozmýšľať v dlhších horizontoch, ako je 4 ročné legislatívne obdobie, čo je obvykle mentálny horizont praktických politikov. Naším cieľom je dať priestor esejistickým úvahám, štúdiám, prognózam, ktoré s neúprosnou jasnozrivosťou, kriticky reflektujú hlavné megatrendy vývoja západnej civilizacie, analyzujú veľmi ambivalentný proces globalizácie, zaoberajú sa trvalo udržateľným rozvojom, problémom redistribúcie bohatstva vnútri spoločnosti i medzi čoraz bohatším Severom a čoraz chudobnejším Juhom. Doteraz vyšli autori ako Ulrich Beck, Zygmunt Bauman či Peter Singer. Bohužiaľ, ďalšie zaujímavé tituly od Andrého Gorza, Rudolfa Bahra, Lothara Ruhla, Ericha Romiga či Armina Pongsa sa nám nepodarilo vydať. Tento rok sa nám dúfam podarí vydať aspoň najnovšie dielo Noama Chomského. Aj keď som si za posledné roky zvykol nepreceňovať silu tlačeného slova, verím, že naše vydavateľstvo svojou troškou prispeje k tomu, aby sa čoraz viac ľudí začalo zamýšľať nad smerovaním sveta, v ktorom žijú, a aj takýmto spôsobom otvorili alebo oživili dosiaľ takmer neexistujúci diskurz o týchto témach. Hovoríme o programe vydavateľstva, v ktorom pôsobíš. Na to, aby človek zostavil edičný plán kritickej spoločenskovednej literatúry, musí aj sám sledovať, čo sa okolo neho deje a píše. Viem, že na to reaguješ nielen ako editor, ale aj inak – publikuješ, píšeš eseje. Ako ty sám vnímaš trendy vývoja súčasnej spoločnosti? – Z toho, čo čítam a okolo seba vidím, mi vychádza niekoľko vecí. Západný systém, či ho nazveme reálny kapitalizmus alebo liberálna demokracia, vytvoril spoločnosť prázdneho bezobsažného konzumu, v ktorom sa všetky oblasti života stávajú tovarom. Výrobky sa stávajú prostriedkami sebazničenia človeka. Nový voz pred domom, elektronika, byt sa stávajú protézou osobnosti. Spoločnosť je atomizovaná, nie však na osobnosti, ale na beztvaré ľudské príslušenstvo k mesačnému platu, k symbolu spoločenského zatriedenia, k domu, autu, zamestnaniu. Miesto pre veľké a čisté city nie je, pretože tie nie sú produktívne. Všetko konanie musí byť produktívne – musí mať zmysel vyjadriteľný v materiálnych hodnotách. Ja akosi takúto spoločnosť vnútorne nedokážem prijať. A nie som sám, každý s istou mierou kritickej reflexie sa aspoň vnútorne búri proti spoločnosti, ktorá doviedla do obludnej dokonalosti selekciu ľudí na úspešných a neúspešných. Máš na mysli úspešný Sever a chudobný Juh, alebo skôr narážaš na nerovnosti vo vnútri spoločnosti? – Aj aj. Nerovnosť rastie na všetkých úrovniach. A pritom suma bohatstva, ktoré západný svet produkuje, je najvyššia v celých dejinách ľudstva. Problém je však presne aj v tom, že prehlbujúca sa priepasť sa neotvára len medzi bohatým Severom a chudobným Juhom, ale aj vnútri vyspelej západnej, alebo ak chceš, severnej spoločnosti. Otázka je, kto profituje z tohto procesu, teda z procesu globalizácie. Kedy sa narazí na strop znižovania nákladov, presúvania výroby do nízkonákladových oblastí, dokedy budú môcť siete hypermarketov stáčať marže výrobcov, dokedy sa budú hľadať triky, ako maximalizovať zisk čoraz viac bohatnúcej vrstve akcionárov? Sú to tí povestní finanční žraloci, správcovia akciových či penzijných fondov, ktorých jediným cieľom je maximalizovať zisk pre svojich akcionárov a, samozrejme, získať absurdne vysoké odmeny pre seba? Kde je teda problém? – Časopis Forbes každoročne zverejňuje počet nových miliardárov. Pritom zároveň na svete trpí hladom dosiaľ maximálny počet ľudí a maximálny počet detí zomiera na choroby, ktoré sú ľahko liečiteľné. Svet speje k modelu, kde je jedna miliarda bohatých, alebo relatívne bohatých, a sedem či osem miliárd neskutočne chudobných. Paradoxom je, že nás médiá či politici presviedčajú, že stále žijeme v liberálnej demokracii. Skutočnosť je však taká, že dnes vo svete reálne vládne buď oligarchia – teda vláda najbohatších, alebo meritokracia – vláda najvzdelanejších, tí však, žiaľ, v podstate iba plnia zadania oligarchov. Pri takýchto poznatkoch na takýto model liberálnej demokracie už jednoducho neverím. A čomu veríš? – Verím na poslanie intelektuálov, ktorí by mali znepokojovať verejnosť, prichádzať s novými riešeniami a ktorí by mali vytvárať alternatívy. O tom, že naša spoločnosť bezpečne smeruje k priepasti, nepochybuje nikto, s výnimkou niekoho s IQ Georgea W. Busha jr., prípadne obmedzenosťou Václava Klausa. Ak sa podarí vygenerovať dostatočný tlak na riešenie zásadných problémov dneška – rovnomernejšia distribúcia bohatstva medzi Severom a Juhom, ako aj vnútri západnej spoločnosti, riešenie globálneho otepľovania v politickej rovine a zmena hodnotového rebríčka, rehabilitácia solidarity ako hodnoty, dobrovoľné obmedzenie spotreby a pod. – svet ešte má šancu. Ak nie, čaká nás doba nepokoja, masovej migrácie, vojen a revolúcií. Aj na Slovensku? Myslíš, že to zasiahne aj nás? Sú podľa teba šance týmto trendom u nás vzdorovať? – K našim možnostiam som skeptický. Slovenskú politiku definovalo prvotné transformačné obdobie. Klausov výrok, že on nepozná špinavé peniaze a že o peniaze ide vždy až v prvom rade, predznačili dobu divokej privatizácie, ktorá mala extrémne skazonosný vplyv na mentálne zdravie spoločnosti. Pritom ľudia v Novembri chceli niečo iné. Bolo skôr cítiť étos roku 1968, ľudia túžili po demokratickej, ale aj sociálne spravodlivej spoločnosti. Miesto toho dostali koristnícky raný kapitalizmus voľnej súťaže so silnými mafiánskymi črtami. Dnes sa o tom eufemisticky hovorí ako o transformačných nákladoch. Aj vďaka tomu sa politika stala hodnotovo vyprázdnenou. Politika u nás sa premenila na čistú technológiu moci. Jej cieľom nie je nič iné, než moc udržať. Občianska spoločnosť prestala mať akýkoľvek relevantný vplyv. A keďže záujmové skupiny – rozumej ekonomické elity – sú zväčša pragmatické, postupom času pochopili, že vzájomná eliminácia je kontraproduktívna. Skrátka, ekonomické elity sa už dávnejšie dohodli a to, kto oficiálne vládne, je v zásadne nepodstatné. Ľudia to intuitívne cítia, a preto nemajú chuť spoločensky sa angažovať. Ich skepsa pramení predovšetkým z presvedčenia o svojej nemohúcnosti tento systém zmeniť. A to ešte nehovorím o charaktere vládnutia posledných rokov poslednej (dúfam, že už definitívne poslednej) Dzurindovej vlády. Vtedy politika zdegenerovala na čistý biznis. V čase kupovania poslancov na sklonku druhej Dzurindovej vlády sa parlament stal synonymom verejného domu a poslanci, predovšetkým tzv. nezávislí, sa stali synonymom prostitúcie. Nedávno ti vyšla zbierka esejí Revoltujúci Sizyfos. K čomu z toho, o čom sme sa doteraz bavili, si cítil najväčšie nutkanie vyjadriť sa? – Táto kniha vznikala pätnásť rokov. Sú v nej eseje, ktoré som písal ešte ako devätnásťročný tesne po revolúcii v roku 1990. Je v nich jasne cítiť skepsa z ukradnutej revolúcie, resp. z rozporu, ktorý nastal medzi cieľmi a následkami transformačného procesu. Kniha mapuje aj moje obdobie fascinácie existencionalizmom, kedy som sa plne ponoril do diel Camusa či Sartra a pokúsil sa ho esejistický reflektovať. Nedajú sa obísť ani moje ďalšie literárne lásky – absurdné divadlo S. Becketa a E. Ionesca, diela Kafku, predovšetkým však Dostojevského. Nedávno si na stránkach Slova publikoval esej Sacrum a moc. Aký vzťah máš k nej, čo si ňou chcel, v skratke, povedať. – Mám k nej osobný vzťah. Musím priznať, že fenomén moci ma vždy fascinoval, ale hneď dodám, že negatívne – asi preto som išiel študovať politológiu. Negatívna fascinácia mocou, teda akýsi údiv, nepochopenie toho, ako mohlo toľko miliónov ľudí podľahnúť absolútne neľudským diktatúram, ktoré doviedli civilizované spoločnosti do nepredstaviteľných obludností, je vec, ktorú možno pochopím, ale nikdy vnútorne neprijmem. Ďalšou, pre mňa veľkou témou, ktorej sa v knihe venujem, je revolta. Presnejšie, pokúšam sa reflektovať Camusov koncept metafyzickej a historickej revolty. Kým prvý je o vzbure proti Bohu, resp. proti ľudskej obmedzenosti, historická revolta opisuje príčiny a dôsledky všetkých revolúcií – od tej Veľkej Francúzskej až po totalitné diktatúry 20. storočia. To už sú ozaj dosť abstraktné témy. Venoval si sa aj niečomu konkrétnemu, napr. Slovensku? A má tvoja kniha aj nejaký praktický cieľ, odkaz? – V eseji Slovensko na križovatke som sa pokúsil načrtnúť svoj pohľad na cestu, ktorou by sa malo Slovensko uberať. Eseje v tejto knihe mapujú obdobie pätnástich rokov a do istej miery odrážajú metamorfózy môjho poznania a myslenia. Spája ich predovšetkým snaha o hlbšiu nadčasovú reflexiu sveta, v ktorom žijeme. A keďže sa v mediálnom prostredí pohybujem takmer celý svoj profesionálny život, aj keď nepreceňujem silu písaného slova, verím, že ak si kniha nájde aspoň pár čitateľov, ktorých prinúti zamyslieť sa nad smerovaním dnešného sveta, prinúti ich klásť si otázky a hľadať odpovede na ne, splní svoj cieľ. S hosťom sa zhováral Ivan Lesay