„… mnohé hodnoty sa váľajú v troskách, v neslýchaných besoch života ohrozujeme podstatu bytia, našu civilizáciu. Infekt mamony je neobyčajne agresívny, mámivo vábny, neskutočne rýchlo sa spredmetňuje v hlavách ľudí. Nepochybne aj preto, že si nectíme kultúru a tradície našich predkov, korene, z ktorých sme vyrastali, ktoré sa odovzdávali z generácie na generáciu a ktoré, zozbierajúc v génoch tie najlepšie vedomosti, zručnosti a skúsenosti, formovali našu súčasnosť.
Pavol Dinka: Veni, Culturae Spiritus!
„ … (len si pripomeňme prístup k selektívnej prezentácii slovenskej literatúry vo vydavateľstve Kalligram, kde sa slovenský Dante – Hviezdoslav – zaraďuje medzi postmoderný guláš, čo umožnilo recenzentke v Hospodárskych novinách napísať, že konečne vďaka tomu vieme, aký je to ,malý‘ básnik!) O Cesare, o Poeta! Dante aj Orfea posadil do pekla, kde sa nespieva, pretože odvádzal ľudí od povinnosti vnímať celú realitu človeka a kozmu.“
Vincent Šabík: Dante vivo – živý Dante
„Naša národná emancipácia, teda modernizácia a posun k vzniku novodobého slovenského národa, sa začala dôrazom na jazyk, na našu kultúru. Vyplývalo to z podmienok mnohonárodnostného uhorského štátu, v ktorom naši predkovia žili. Sú dva základné koncepty jazyka – štátny (politický) a etnický –, a práve v dejinách slovenského národa sa oba tieto koncepty prelínali a súperili tak ako v histórii iba máloktorého iného etnika.“
Ferdinand Vrábel: Kollár a Štúr – konflikt otcov a detí alebo Dve protichodné koncepcie národnej emancipácie Slovákov?
„Blíži sa rok 100. výročia úmrtia S. H. Vajanského, teda najvyšší a najvhodnejší čas ,odkliať‘ ho, odstrániť záľahu neprávd a poloprávd (nebezpečnejších a zavádzajúcejších ako nepravdy), ktoré sa začali hromadiť cez celé 20. storočie hodnotením jeho literárnej tvorby – v podstate jeho ideológie ,čírej slovenskosti‘, ku ktorej sa prepracúval až po Kotlín – najmenej pochopeného a pritom ,korunného‘ Vajanského románu.“
Eva Fordinálová: Už Slovensko vstáva?
„Zdá sa, ak sa nestane niečo nepredvídateľné (nejaká veľká aféra postihujúca vládnu stranu), že voľby prebehnú v znamení dominancie Smeru, bez veľkej témy a bez výrazného konfliktu. Nemusí to však znamenať, že strana prekoná volebný výsledok z roku 2012. Naopak, je veľmi pravdepodobné, že bude potrebovať koaličného partnera, čo môže do značnej miery zmeniť charakter vládnutia po marci 2016.“
Roman Michelko: Voľby 2016 zatiaľ bez veľkej témy
„Pri pohľade na dvojciferné číslo kandidujúcich strán si človek musí položiť otázku, kde sa na malom Slovensku berie toľko trúfalých občanov, ktorí sa so svojím neznámym ansámblom pokúšajú o takmer nemožné: prekročiť prah zvoliteľnosti do parlamentu. Veď také voľby do zákonodarného zboru sú pre trpasličie strany a ich utajených donorov dosť drahý špás. Ako vždy, aj tu platí Cicerovo: Nihil fieri sine causa potest – nič sa nemôže diať bez príčiny.“
Ľudovít Števko: Po voľbách sa spieva iná pesnička
„Prišiel čas na veľké rozhodnutia, dnes už nie na štátnickej či blokovej, ale globálnej úrovni. Väčšina medzinárodného spoločenstva, s výnimkou oficiálnych kruhov USA a štátov NATO, vidí, že sýrsku krízu nemožno vyriešiť ináč ako s plnohodnotnou účasťou Ruska a pri rešpektovaní jeho postoja, v ktorom sa ráta aj s vládou B. al-Asada.“
František Škvrnda: Rast napätia v sýrskej kríze
„Obhajobou emócií nijako nemienim spochybňovať význam rozumu a racionality (hoci v dejinách už viac ráz zlyhali), rezignovať na racionalitu by znamenalo rezignovať na ľudskosť, ide o to, aby sa rozum nestal jednorozmerným, ale aby sa do neho integrovala emocionalita, zmyslovosť, telesnosť, a tak sa mu prinavrátila pôvodná celistvosť a živosť.“
Spisovateľka a filozofka Etela Farkašová v rozhovore s Milošom Ferkom Paralely a prieniky života
„Do koncentrákov išli všetci obyvatelia USA japonského pôvodu, teda nielen Japonci s krátkodobým pobytom v USA, napríklad zástupcovia japonských firiem, študenti alebo turisti, ale aj štátni občania USA japonského pôvodu x-tej generácie a naozaj tam išli všetci, teda muži, ženy i deti všetkých vekových kategórií a akéhokoľvek zdravotného stavu. O tomto kolektívnom treste, navyše realizovanom na princípe etnického či rasového kritéria, som však v niekoľkomesačnej sérii dokumentárnych filmov o druhej svetovej vojne nezachytil ani trochu adekvátnu informáciu.“
Július Handžárik: Selektívna zábudlivosť? Na margo 70. výročia ukončenia druhej svetovej vojny
„Na knižných pultoch je kniha s provokujúcou obálkou ako z plagátu rokov päťdesiatych a ešte provokujúcejším prostým názvom: Zväzáci (1945 – 1970). Jej autor Rudolf Belan sa vymkol z radu a rozhodol sa priniesť spomienku na vlastný život bez bielych miest. Nepremohol ho démon súhlasu a životopis má celistvý. Bez únikov po stranách si v ňom listuje a podáva správu. … Ale aký to bol život? Čo to bolo za obdobie, ktoré iní, stále v zákryte, ale tentoraz zošíkovaní za novým hrdinom, označujú za jednoliatu dobu temna?
Gabriela Rothmayerová: Bez príkras a bez predsudkov
„Juríkov politický román (Alexander Dubček. Rok dlhší ako storočie – pozn. Slovo) zapĺňa prázdne miesto, ktoré už dávno mali vyplniť profesionálni historici. Posledné výročia, napr. Štúrova dvestoročnica, ukázali smutnú skutočnosť, že náš národ, najmä jeho mladá generácia, nemá knihy, ktoré by komplexne zachytili profil významných slovenských postáv. … U nás chýbajú základné diela o živote a diele Bernoláka, Štúra, Štefánika, Hlinku, Tisa, Husáka, Dubčeka. … Žijeme už vyše storočia v atmosfére slobodného bádania, bez štátnej cenzúry, ale výsledky bádania a syntézy akosi nebadáme.“
Anton Hykisch: Dubček a jeho príbeh
Celý obsah Literárneho týždenníka 43 – 44
