Odjakživa túžim po literárnom salóne. Počúvať básne, poviedky, novely, romány a potom o nich diskutovať. Tak predvčerom som si jednu takú seansu užila. Na pozvanie Etely Farkašovej a Márie Bátorovej prišiel do Bratislavy indický germanista Amrit Mehta, obe moje milé priateľky čítali z jeho tvorby. Poviedka bola prostá a presná, krátke jednoduché vety akoby boli iba viditeľným kvitnúcim kríkom nad hlboko zapusteným koreňom. Už dávno som necítila také vnútorné napätie v texte, horko smutné a vtipné zároveň. Básne sú až aforizmy, Mária mi sľúbila, že mi jednu preloženú pošle, tak sa potom podelím. Inak Amrit Mehta je aj vydavateľ, preložil poviedky slovenských spisovateliek do jazyka hindu – antológiu zostavila Etela Farkašová a mám česť byť tam s nimi –, zbierka vyšla v Indii.
Sediaca zľava Etela Farkašová, v strede Amrit Mehta, vpravo Mária Bátorová.
No a mám rada aj politické „salóny“, kde nie je jed, iba hľadanie. Včera sme mali taký, Oľga Nachtmannová (štátna tajomníčka ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu) prišla diskutovať o projekte Učiace sa Slovensko. S Olinkou sme sa stretli dávno, pred štvrťstoročím, na stránkach Slovenky, ona poslankyňa za sociálnu demokraciu, ja za SDĽ sme hodnotili prístup ku kvótam o zastúpení žien v politike. Ja som hovorila: áno, no kvóty nemajú byť číslo, ale rovnaké podmienky, Olinka hovorila – nie, lebo kvóty sú len číslo, malo by ísť o rovnaké podmienky. Porozumeli sme si už vtedy, aj včera. Debata bola výborná, polemická, lebo prišli aj dvaja z autorov dokumentu Učiace sa Slovensko, profesor Libor Vozár a Milan Ftáčnik. Škoda, že sme to nenahrali, prišli učitelia nielen z Bratislavy a nielen vysokoškolskí. Nabudúce – lebo šéf ASA Martin Muránsky a Klub Nového slova sľúbili pokračovanie.
V strede Oľga Nachtmannová, vpravo Gabriela Rothmayerová, vľavo Martin Muránsky.