Nie, nešli hľadať krásne dievča, o ktorom kedysi spieval Karol Duchoň v piesni s textom budmerického rodáka Ruda Fábryho. Išli si pozrieť kaštieľ, o ktorého obnovu sa po 2. svetovej vojne pričinil práve aj básnik Fábry, v čase návštevy Havlovej a Mikloškovej suity už dosť dlho nebohý.
Mikloškov pamätný výrok
Keď novopečení politici stáli pred kaštieľom, matematik Mikloško vraví so servilným úsmevom známemu dramatikovi: „Tak, pán prezident, toto je ten Domov slovenských spisovateľov, kde za štyridsať rokov nebola napísaná ani jedna poriadna kniha!“ Havel sa uškrnul a povedal svoje typické veľavravné: „Ehm…“ a delegácia vošla do budovy.
Opýtal som sa neskôr Vladimíra Mináča, ktorý v Budmericiach napísal niekoľko kníh, čo si myslí o pamätnom Mikloškovom výroku. Zaškeril sa, zahrešil, mávol rukou a radšej mi porozprával o skutkoch pána Mikloška pri rokovaniach s českými politikmi o možnej podobe „autentickej federácie“, pri ktorých bol aj Mináč ako poslanec Federálneho zhromaždenia.
Výrok predsedu SNR spred kaštieľa vysielala aj televízia a mohli ho počuť okrem Mináča aj spisovatelia ako Milan Rúfus, Pavol Bunčák, Peter Karvaš, Vladimír Ferko, Peter Jaroš, Vincent Šikula, Dušan Mitana, Klára Jarunková a desiatky iných, ktorí tam tvorili. Keby si dal niekto tú námahu a spočítal by, koľko a akých literárnych diel od akých autorov bolo v Budmericiach napísaných, zjavne by slová pána Mikloška usvedčili zo zlomyseľnosti a absolútneho kultúrneho ignorantstva. To prejavovali aj viacerí ďalší ponovembroví politici a útoky na Literárny fond SR, ktorý je ako verejno-právna inštitúcia okrem iného aj nájomcom a správcom DSS Budmerice, sú v ich politickom programe už dve desaťročia.
O čo vlastne ide?
Prozaik Michal Hvorecký v denníku Sme z 30. júla 2010 píše: „Systém sa nastavil tak, že oveľa ľahšie získa grant fašizoidný Literárny týždenník ako nádejná autorka lyriky. Na Slovensku neexistujú skutočné štipendiá na tvorbu, jedine mikroskopická podpora od Literárneho fondu, proti ktorému už roky brojím a ktorého zrušenie sľubovalo už niekoľko garnitúr, aj dve terajšie vládne strany. Expert na dane a odvody Jozef Mihál vie, že tvoriví ľudia platia u nás o dve percentá vyššie dane ako zvyšok obyvateľstva, a iste pozná aj výrazné daňové úľavy v oveľa vyspelejších ekonomikách, na ktoré majú nárok tvorcovia, ktorí pravidelne vystavujú, nakrúcajú či publikujú.“
Prečo spisovateľ Hvorecký píše o „mikroskopickej podpore od Literárneho fondu“? Lebo je asi zvyknutý na iné, zrejme lepšie podpory napríklad v Nemecku, kde dlhšie pôsobil. Nepáči sa mu, že má prispievať podľa zákona dvoma percentami z honorárov do Litfondu a namiesto toho chce daňové úľavy. Z toho vychádza, že Hvorecký by chcel solidárnosť štátu a teda všetkých občanov voči autorom vo forme daňovej úľavy namiesto toho, aby on sám prispieval sebe a solidárne aj iným autorom do fondu, ktorý umožňuje tvorivé pobyty, udeľuje tvorivé štipendiá a má aj iné úlohy.
Spomínané dve percentá, ktoré platia tvorcovia z honorárov, nie sú podľa expertného posudku, ktorý si dal vypracovať Litfond, dvojitým zdanením, ale sú príspevkom do spoločného fondu. Hvorecký nechce platiť, ale chce dostávať – daňové úľavy. Nuž, aj tak by sa to dalo, len čo na to radoví daňoví poplatníci a minister financií Ivan Mikloš?
Podpora pôvodnej umeleckej tvorby
V materiáloch Litfondu, voľne prístupných na internete, sa záujemca dozvie aj to, že: „Slovenský literárny fond vznikol 1. apríla 1954 na základe ustanovenia Autorského zákona o zriadení kultúrnych fondov. Jeho poslaním od prvopočiatku až podnes bolo podporovať pôvodnú umeleckú a inú slovesnú tvorbu vrátane vedeckej a odbornej literatúry, žurnalistiky, umeleckého, vedeckého i odborného prekladu a tvorivej činnosti v oblasti divadla, rozhlasu, zábavného umenia, filmu a televízie.“
Konkrétne úlohy pre podporu tvorivej práce rozdeľujú a kontrolujú výbory jednotlivých sekcií: pre pôvodnú literatúru, pre vedeckú a odbornú literatúru a počítačové programy, pre žurnalistiku a novinársku fotografiu, pre tvorivú činnosť v oblasti rozhlasu, divadla a zábavného umenia, ďalej v oblasti televízie, filmu a videotvorby, pre umelecký, ako aj pre vedecký a odborný preklad. Všetky výbory sa pri rozhodovaní riadia Zásadami podpornej činnosti Literárneho fondu, prostredníctvom ktorých vytvárajú autorom a výkonným umelcom s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky materiálne podmienky pre vznik nových literárnych diel a umeleckých výkonov.
V roku 2009 vynaložilLitfond na priamu podporu tvorcov 543 144,56 eura a výbory sekcií prerokovali2 990 žiadostí a návrhov. V hodnotenom období sa vyplatilo 225 tvorivýchštipendií v čiastke 137 993,72 eura, schválilo sa 102 tvorivých pobytov s príspevkom16 897,25 eura, odovzdali 91 cien v celkovej výške 83 800 eur a 271 prémií v čiastke104 650 eur.
Okrem týchto podpôr výbory udeľovali príspevky na tvorivúcestu do zahraničia a na Slovensku, odmeny pri životných jubileách tvorcov a výkonnýchumelcov, príspevky na liečebné pobyty, jednorazové a mesačné sociálne podpory atď. Pri organizovaní viacerých podujatí koordinoval fond svoju činnosťs umeleckými združeniami a profesijnými organizáciami, napr. Festival rozhlasovejtvorby, publicistickú tvorivú súťaž v rámci Týždňa vedy a techniky na Slovensku,Wolkrovu Polianku, Jašíkove Kysuce, Podebradské dni poézie, ceny Igric, Horya mesto, Envirofilm, Áčko 2009, Študentskú vedeckú konferenciu, Štúrovo pero 2009,Prehliadku lokálnych televíznych staníc a samostatne zorganizoval napr. Prekladateľskú univerziádu, Súťaž na pôvodný rozhlasovýa dramatický text, Program Alfa a Program Beta pre autorov filmových scenárov.
Tak ako po iné roky aj vlaniv septembri zorganizoval a finančne zastrešil podujatie Letná škola prekladu, ktoré má vyše tridsaťročnú tradíciu. Podpornú činnosť sa členovia výborovsnažili rozvíjať v reálnych proporciách z hľadiska finančného objemu i z hľadiskapomeru tvorivej činnosti a sociálnej starostlivosti…
Ako vidno, fond prispieva aj na vzdelávacie aktivity a supluje aj funkciu odborov, ktoré literárni tvorcovia nemajú, a umelecké spolky ako občianske združenia na takúto činnosť peniaze nemajú a ani mať nebudú.
Komu a prečo Litfond prekáža?
Riaditeľ Literárneho fondu Ladislav Serdahély hovorí: „Stačí sa pozrieť do susedného Česka. Tamojší literárny fond sa krátko po zmene spoločenského systému pretvoril novým zákonom a zrušením dvojpercentných odvodov z honorárov na nadáciu, čo znamenalo jeho faktický zánik.“ Českí tvorcovia mohli slovenským iba závidieť, prišli o majetok, ktorý spravoval ich fond, a podporná činnosť ostala len v pekných sľuboch.
Koho a z čoho môže česká nadácia, ktorá je troskou po Českom literárnom fonde a hospodári s rozpočtom asi 2, 5 milióna korún, podporovať? To isté teraz hrozí na Slovensku nielen literárnemu, ale aj hudobnému, výtvarnému a iba nedávno vytvorenému audio-vizuálnemu fondu.
Kaštieľ v Moravanoch nad Váhom, ktorý kedysi spravoval Slovenský fond výtvarných umení a ktorého sa z dôvodu ekonomickej neudržateľnosti vzdal. Dostal sa do rúk istej slovinskej spoločnosti, ktorá sa ním zaručila nadnárodnej banke. Slovinci nechali vzácny renesančný kaštieľ upadnúť až do dnešnej zúfalej podoby a kultúrna pamiatka sa mení na ruinu.
Kaštieľ hudobného fondu v Dolnej Krupej mal väčšie šťastie. Keď oň fond prišiel, dostal sa pod správu Slovenského národného múzea a svoje slovo pri tom mala aj obec. Peniaze z eurofondov sa podarilo vybaviť zrejme najmä vďaka tomu, že pamiatka je spojená s menom Ludvika van Beethovena, ktorý v Dolnej Krupej pôsobil.
Lenže v celej záležitosti ide o kaštiele iba zdanlivo. Ich prevádzka je drahá, svoje do nej hovoria pamiatkari aj ochranári životného prostredia a obce. Konkrétne v prípade budmerického kaštieľa, ktorý je prostredníctvom ministerstva kultúry majetkom štátu a Litfond si ho prenajíma, ide o to, či ho chce štát predať alebo prenajať na dlhodobé užívanie neznámemu záujemcovi s komerčným zámerom.
Odkedy sa v predvolebnom a neskôr programovom vyhlásení niektorých politických strán, ktoré sa po júnových parlamentných voľbách dostali k moci, objavili plány na premenu umeleckých fondov na nadácie (teda na faktickú likvidáciu fondov), v budmerickom zámockom parku sa zrazu veľmi intenzívne začali vyskytovať osoby s profesionálnymi kamerami a fotoaparátmi, ktoré si zjavne neboli zaznamenávať krásy romantického miesta, ale ako vyslanci istých záujmových kruhov pracovali na dokumentácii objektu, ktorý by sa možno mal zmeniť na luxusný hotel.
Bez funkčnej alternatívy
Podstata záležitosti tkvie v tom, že tu ide predovšetkým o neskrývaný zámer zrušiť umelecké fondy, ktoré desiatky rokov podporovali tvorivých umelcov v ich práci. Tí, čo chcú fondy zlikvidovať, neponúkajú funkčnú alternatívu. A je jasné, že tvorcovia tak prídu o akúkoľvek podporu, na ktorú si dlhé roky sami prispievali.
Ak Litfond v posledných rokoch hospodáril približne s rozpočtom 30 miliónov korún ročne a mal by pracovať po pretvorení na nadáciu s podobnými financiami ako nadácia v Česku, ostala by mu ani nie desatina rozpočtových prostriedkov. To prinesie faktický zánik akejkoľvek podpory pre autorov, ktorým štát nič nedaruje, ale prispievali si do fondu sami z vlastných honorárov, aj keď sa to mnohým nepáči a šíria nepravdy o dvojitom zdanení.
Ak sa Literárny fond zmení na nadáciu s jednou kanceláriou a štyrmi pracovníkmi, z čoho bude prevádzkovať zariadenia, ktoré by možno prešli pod správu nadácie? Komu sa dostane do rúk majetok, ktorý je dnes reálne vlastníctvom Litfondu? S výnimkou fondom spravovaného budmerického kaštieľa a Klubu slovenských spisovateľov (ktoré nie sú majetkom fondu), ide o lukratívne nehnuteľnosti (DSS Timrava a Dom Jiřího Wolkra v Hornom Smokovci, Domov Ivana Stodolu v Piešťanoch), ktoré cez Litfond patria všetkým literátom, ktorí prispievajú do spoločného fondu dvoma percentami z honorárov.
Predala by správna rada nadácie majetok, aby mala aspoň spočiatku peniaze na svoje fungovanie? O podporných aktivitách pre tvorcov už netreba ani snívať, príklad z Česka je veľavravný…
Takže ako sa to asi skončí
Do parlamentu príde návrh zákona, podľa ktorého sa umelecké fondy premenia na nadácie. Tie však nebudú mať garantované príjmy, keďže nebudú mať zo zákona nárok na povinné príspevky od tvorcov, vysielateľov, koncesionárov atď. Nadácie by sa mali financovať z dobrovoľných príspevkov a sponzorských darov, na ktoré sa dnes nespolieha ani ten najnaivnejší autor hľadajúci podporu na vydanie knihy.
Nadácie nebudú mať peniaze a spravovaný majetok sa im nepodarí výhodne prenajať, preto ho predajú. Peniaze z toho získané sa minú a ďalšie nebudú. A to je zrejme koniec príbehu, ktorý sa začal kedysi dávno pred dvoma desaťročiami pred bránou budmerického kaštieľa významnou autorskou výpoveďou známeho dramatika Václava Havla: „Ehm…“
Dobrú noc a veľa šťastia, spi sladko, slovenská kultúra. „Prší a venku se setmělo, tato noc nebude krátká…“
Autor je publicista
