Hviezda Ivety Radičovej po prvý raz na politickom nebi zažiarila vtedy, keď nahradila dlhodobo nepopulárneho ministra Ľudovíta Kaníka. Lenže úspešným Kaníkovým nástupcom by sa mohol stať takmer ktokoľvek. Okrem toho, politicko-ekonomický cyklus sa práve dostával do predvolebného obdobia, keď politici zvyknú „podliehať“ želaniam svojich voličov o čosi intenzívnejšie. Kaník „najťažšiu“ prácu odviedol, Ivetu Radičovú čakali prevažne populárne „korekcie“ reforiem. Dôveru časti občanov si získala a udržiavala asi práve preto, že jej úlohou bolo zahladzovať stopy po veľmi tvrdých „reformách“, po ktorých sa na Slovensku po dlhých rokoch natoľko narušila sociálna kohézia, že sa časť občanov odhodlala k rabovaniu. Odrazilo sa to aj na jej osobnom úspechu v parlamentných voľbách, v ktorých na kandidátke SDKÚ-DS získala 205-tisíc preferenčných hlasov. Do parlamentu tak nastupovala z prvého miesta. A hoci sa v ňom prezentuje ako liberálka, dá sa povedať, že trpí všetkými „chorobami“ slovenských „liberálov“, ktorí podporujú neoliberálne ekonomické reformy, ale pri kultúrnych otázkach zastávajú konzervatívne stanoviská. Keď sa Ivety Radičovej opýtate na rovnoprávnosť homosexuálov, diplomaticky odpovie, že túto problematiku žiadna z politických strán nemá v agende a ona sama sa necíti byť expertkou na tieto otázky. Keď sa jej opýtate, čo si myslí o pozitívnej diskriminácii žien, zrejme odpovie, že by nič nevyriešila – kvóty na zastúpenie rodov v pralamente nie sú podľa nej riešením malého zastúpenia žien v politike. Medzitým sa priblížili prezidentské voľby a opozičné strany začali hľadať vhodného kandidáta. SDKÚ-DS sa rozhodla ponúknuť ako svoju kandidátku práve Ivetu Radičovú. Rozhodnutie je to logické, veď je dlhodobo najdôveryhodnejšou političkou strany. Radičová sa musí uchádzať o priazeň ostatných opozičných strán. Kým SMK zatiaľ vyčkáva, KDH podmienky podpory stanovilo hneď. Požiadalo ju, aby verejne vyjadrila podporu ochrane ľudského života od počatia až po prirodzenú smrť a tradičnej rodine. Keď to preložíme z politického „newspeaku“, znamená to, že liberálka, ktorá už predtým tvrdila, že so zákonom o interupciách nemá problém a necíti potrebu meniť ho, by mala súhlasiť so zákazom interupcií a odmietnuť registrované partnerstvá homosexuálov. V tejto situácii sa zachovala šalamúnsky – podmienke KDH prikývla aj neprikývla a znovu tak ukázala svoje diplomatické schopnosti. Ako ministerka bojovala za vyššiu flexibilitu ľudí na trhu práce. Ako kandidátka na prezidentskú funkciu sama flexibilitu preukazuje. Chcela by byť nepochybne liberálnou, ženskou a sociálne citlivou kandidátkou. To jej však nebráni v tom, aby zároveň diplomaticky „súhlasila“ s ultrakonzervatívnymi názormi KDH, odmietala opatrenia podporujúce rodovú rovnosť a obhajovala asociálne ekonomické reformy.
