Európska rada sa na Tamperskom summite v októbri 1999 dohodla, že bude budovať spoločnú azylovú a imigračnú politiku Európskej únie. Hlavy štátov EÚ v Tampere ubezpečili, že harmonizácia azylového a imigračného práva prinesie lepšiu ochranu osobám utekajúcim pred prenasledovaním a právo využívania azylu bude garantované. Vlády prijali záväzok implementovať plné znenie Utečeneckej konvencie z roku 1951. Podľa Amsterdamskej zmluvy mala byť harmonizácia azylového a imigračného práva jednotlivých krajín ukončená do 1. mája 2004. V súčasnosti sa EÚ rozšírila o 25 krajín a prvá fáza harmonizácie by mala byť už v záverečnej fáze. Ale zlepšila sa skutočne ochrana utečencov v Európe? Po udalostiach z 11. septembra 2001 sa v otázkach bezpečnosti preniesol dôraz na akcie proti terorizmu a na ilegálnu imigráciu. V tomto prostredí bolo veľmi ťažké podporovať ochranu utečencov a ľudské práva. EÚ sa, samozrejme, snaží o implementáciu všetkých smerníc a nariadení, ktoré boli stanovené Amsterdamskou zmluvou. Rada prijala opatrenia, v ktorých definuje členské štáty ako aktéra zodpovedného za výkon azylového práva (vyplýva to z nariadení Dublinu II), minimálne štandardy na prijímanie žiadateľov o azyl a minimálne štandardy na poskytovanie dočasnej ochrany. Niekoľko smerníc však stále čaká na implementáciu: sú to napr. minimálne štandardy (kvalifikačné kritériá) občanov z tretích krajín ako utečencov a adresátov dočasnej ochrany a minimálne štandardy procedúr na získanie štatútu utečenca. Hoci rozvoj je evidentný (minimálne podmienky prijímania žiadateľov o azyl sú definované v rozumnej miere; niektoré z členských štátov EÚ zlepšili svoje štandardy prijímania utečencov prispôsobujúc ich smerniciam EÚ), celkovo je proces negociácií ťažký a pomalý. Duch z Tamperu, bohužiaľ, neovplyvnil ich tempo. Cieľom väčšiny európskych vlád je udržať množstvo žiadateľov o azyl na takej nízkej úrovni, ako je to len možné, a zastaviť zneužívanie azylových systémov jednotlivých krajín. Národné záujmy sú dôležitejšie než budovanie primeraného a účinného systému ochrany v Európe. Navyše nepriateľstvo voči žiadateľom o azyl a utečencom rastie aj podporou informácií nezodpovedných médií. V záležitostiach azylovej politiky a imigrácie sa dnes rozhodnutia Európskej rady musia prijímať jednomyseľne. Výsledkom je, že dohody dosahujú najnižší možný štandard. Stalo sa tak, že najhoršie praktiky niektorých štátov sa preniesli do legislatívy EÚ a veľa dobrých rozhodnutí bolo potlačených opatrnosťou členských štátov. Takto prijímané zákony neudržiavajú balans zodpovednosti prijímania utečencov a ani nezjednocujú národné praktiky jednotlivých členských štátov. Mimovládne organizácie, ktoré sa zaoberajú pomocou utečencom, sú sklamané. EÚ prijíma zákony, ktoré nezabezpečujú efektívnu ochranu pre žiadateľov o azyl a utečencov v rozšírenej EÚ. V súčasnosti teda UNHCR a európske mimovládne organizácie prejavujú rozčarovanie nad niektorými prijatými smernicami. Za najhoršie považujú smernice, ktoré sa priamo týkajú azylových procedúr. Mnohé dohodnuté ustanovenia porušujú právo žiadať o azyl, napríklad tým, že umožňujú pohraničným strážam ihneď vrátiť žiadateľa o azyl, ktorý prišiel cez tzv. superbezpečnú krajinu. Pohraničná stráž môže urobiť toto rozhodnutie bez toho, aby uskutočnila pohovor so žiadateľom o azyl, alebo bez toho, aby mal žiadateľ/žiadateľka možnosť vysvetliť, prečo nemôže žiadať o azyl v tomto „superbezpečnom štáte“. Panuje obava, že by to mohlo viesť k reťazovej reakcii deportácie a k porušovaniu princípov, ktoré zaväzujú štáty podľa medzinárodného práva. Mimovládne organizácie tiež kritizujú opatrenia členských štátov na zbavenie sa žiadateľov o azyl z ich územia, zatiaľ čo ich prípad je stále v procedúre vybavovania azylového statusu. Prakticky im tento fakt zabraňuje vyhrať prípad, hoci rozhodnutie by bolo nakoniec v ich prospech. Kvalifikačná smernica prinesie len málo očakávaných zmien. Členské štáty musia uznať, že neštátni aktéri perzekúcií a aktéri rodových perzekúcií patria pod ochranu Konvencie OSN o utečencoch z roku 1951. Prioritou jednotlivých členských štátov však nie je integrácia utečencov. Nové smernice negarantujú, že každá osoba je uznávaná ako prijímateľ medzinárodnej ochrany, ktorý by mal mať rovné práva v oblasti zdravotných a sociálnych služieb, v oblasti vzdelávania a aj v práci. Z tohto pohľadu je zdieľaná zodpovednosť politík EÚ veľmi krátkozraká. Nové členské krajiny, cez ktoré prichádza množstvo žiadateľov o azyl do EÚ, budú niesť väčšiu mieru zodpovednosti. Prijímacie kapacity nových členských krajín EÚ prejdú záťažovou skúškou. Nebezpečenstvom je, že východné hranice budú ešte tesnejšie uzatvorené a vstup do EÚ bude ťažší. Idea utvárania utečeneckých centier na vonkajších hraniciach Európskej únie pre utečencov je stále otvorená. UNHCR implementoval túto myšlienku táborov v ich návrhu nazvanom „EU-PRONG“. Mimovládne organizácie sa však k myšlienke táborov, ktoré by boli fakticky záchytnými centrami, stavajú kriticky. Toto riešenie by prenieslo zodpovednosť na krajiny, ktoré sú na hraniciach EÚ. V protiklade k verejnej mienke počet žiadateľov o azyl v Európe za posledné roky klesol. V roku 2003 prišla najväčšia skupina žiadateľov o azyl z Ruska, a to najmä z Čečenska. Do EÚ prišlo v roku 2003 dohromady 288 000 žiadateľov o azyl. Vo svete žije momentálne viac ako 10 miliónov utečencov. Najviac utečencov pochádza z najchudobnejších krajín. Ďalšia fáza harmonizácie legislatívy EÚ sa teda začala. Podľa Amsterdamskej zmluvy je možné preniesť rozhodnutia na formu majoritného hlasovania. Po tomto kroku sa pozícia Európskej komisie a parlamentu EÚ posilní. Z dlhodobého hľadiska by mala azylová a utečenecká politika členských krajín menej zohľadňovať národné záujmy a siahnuť po ľudskej a efektívnej ochrane utečencov v krajinách Európskej únie. Autorka pôsobí vo Finnish Refugee Advice Centre
