O meste na Neve, ktoré bolo počas druhej svetovej vojny obliehané nemeckou armádou takmer 900 dní, vieme toho veľa, no ešte stále si svet pripomína predovšetkým strašné utrpenie jeho obyvateľov počas blokády. Napísali sa už o tom tisíce kníh, natočili sa mnohé hrané aj dokumentárne filmy, no aj tak si dokážeme iba veľmi ťažko predstaviť život o hlade a mraze, keď nebolo čím kúriť, keď sa do múky pridávali piliny a stolársky glej, keď ľudia pojedli všetky mačky a psy a varili si jedlo z podošiev a koží na topánkach. Aj tak ich však zomieralo denne 3 500 až 4 000 priamo na uliciach. Čo je najhoršie, dochádzalo aj ku kanibalizmu, špicľovaniu, popravám, ale aj násilnostiam a prepadom aj za bieleho dňa. Kriminálnici už nečakali ani na to, až sa zotmie, prepadávali ľudí na uliciach, aby ich okradli o prídel chleba, ktorý sa ku koncu obliehania vypočítaval na gramy. Ťažko sa nachádzajú slova, ktorými možno popísať činy a motivácie týchto ľudí, no neprestáva to vzbudzovať náš záujem o strašné a tragické príbehy tých dní.
Bolo by však naivné sa domnievať, že po obliehaní sa život v meste okamžite vrátil do starých koľaji, že po blokáde sa prestalo kradnúť a zabíjať. Naopak, nebolo dňa ani hodiny, aby človek nemusel aj naďalej zápasiť o každý kúsok chleba, trocha múky alebo zopár zemiakov. Bola to zlatá doba pre šmelinárov, podvodníkov a gangstrov, pre ktorých život človeka nemal žiadnu cenu. Do tohto prostredia, ak to niekoho zaujíma, môže vstúpiť každý milovník kriminálnej drámy, ak by si chcel oživiť alebo pripomenúť povojnové obdobie v Sovietskom zväze a prípadne ho porovnať s tým, čo sa v tých časoch dialo u nás. Možno mu pri tom napadne aj to, či by nám aj naši filmári nemohli namiesto bezduchých seriálov ponúknuť seriózny pohľad na povojnové obdobie, tak ako to urobili ruskí filmári v 32-dielnom seriáli Leningrad 46.Veď aj u nás sa to vtedy hemžilo všelijakými kriminálnikmi, bandami, zlodejmi, šmelinármi a kšeftármi, tak ako po vojne v Leningrade. S tým rozdielom, že naše mestá neboli až také zbombardované a zničené, pretože vojna k nám bola predsa len milosrdnejšia.
Zdržme sa však aspoň na krátko v meste na Neve, do ktorého nás voviedol režisér Igor Kopylov v čase, keď už začali znova jazdiť staré električky a automobily a v malých obchodíkoch, reštauráciách a na trhoviskách sa objavovalo viac potravín, ale aj viac šmelinárov, banditov a kšeftárov. Do tohto mesta sa v štyridsiatom šiestom vrátil frontový vojak Igor Danilov (Sergej Garmaš), bývalý učiteľ literatúry a prekladateľ, s ktorým sa osud mimoriadne kruto zahral. Padol do nemeckého zajatia, nejaký čas sa ocitol aj v ruskom lágri, a potom si vykúpil svoju vinu za zajatie v trestom oddiele, na najťažších úsekoch frontu. Bol veľmi ťažko zranený, dlhý čas ležal v nemocnici a do mesta sa vrátil až neskôr po vojne. Za ten čas ho už „pochovali“, žena sa mu vydala, prišiel o byt aj o prácu. Hladoval, po meste sa túlal bez strechy nad hlavou, až sa ho ujala kriminálna banda. Povojnové časy z neho urobili gangstra a vyvrheľa, zaplietol sa do zločinu a nebolo už cesty späť. Na druhej strane barikády vystupuje dôstojník oddelenia boja s banditizmom Rebrov (Evgenij Miller). Obaja milujú jednu a tú istú ženu Ljusu (Anna Tabanina). Režisér Igor Kopylov, natočil seriál plný napätia a zložitých vzťahov. Prvý raz ho odvysielali na NTV a teraz beží na TV Rossija. Okrem toho je možné si ho pozrieť aj na internete. Ak by sme žili na Ukrajine, možno by som mal s propagáciou tohto seriálu problémy, pretože tam už zakázali premietať akékoľvek nové ruské filmy, natočené po prvom januári 2014; zákaz, pokiaľ viem, sa týka 400 ruských filmov. Vraj ohrozujú štátnu bezpečnosť krajiny a oživujú separatistické chúťky.
Môžeme mať rôzne názory na ruské filmy a seriály, no myslím si, že dokiaľ budú naše televízie ponúkať divákom takú bezduchú televíznu tvorbu, akú plodia súčasní filmoví tvorcovia v podobe Hornej Dolnej, Paneláka, Farmy a pod., ale aj zakúpených brakov z iných krajín, ktoré u nich doma nikto nepozerá, dovtedy bude náročnejší divák prepínať a hľadať kvalitnejšie a užitočnejšie programy a ponuky na iných televíznych staniciach. Seriál Leningrad 46 je jeden z tých, pri ktorom som dokázal presedieť veľa večerov bez zničujúcej reklamy a útokov na psychiku v podobe bezduchých príbehov, ktorých natáčanie, ale aj pozeranie, považujem za stratu času. Ak ma niekto zavedie do čias, keď museli naši predkovia zápasiť nielen o svoj život, ale aj o každú skyvu chleba, považujem to za užitočnejšie, ako keď sa niekto naparuje stovkami natočených častí seriálu, ktoré ma o ničom nepoučili a z ktorých mi nič neostalo v pamäti. Isteže, nikto ma nenúti takúto tvorbu pozerať, no ak niekto bude takto argumentovať, nesvedčí to o jeho talente a profesionalite. Ak sa už tvorcovia televíznych večerov usadili v našich televíziách, nech sa nečudujú tomu, že chceme od nich aj hodnotnú filmovú tvorbu. Niekedy stačí aj málo, aby nám niečo dôležité pripomenuli, hoci aj v krátkych seriáloch a oživili tak v pamäti život našich predkov. Hraný film dokáže totiž zaujať človeka viac ako hociktorý dokument. Návraty do minulosti boli vždy poučné, a rok 1946 mal v našich končinách s vtedajším Leningradom veľa spoločného. Nielen v tom, že chleba nebol pre každého rovnako dostupný alebo tým, že aj horčica bola v tých časoch bežnou nátierkou v nejednej domácnosti.
Rok 1946 bol aj rokom, keď k nám prichádzali potravinové zásielky pod značkou UNRA ako pomoc z bohatších krajín. Boli to mäsové konzervy, šatstvo, obuv, lieky… No a na tieto zásielky, tak ako v Rusku, číhali šmelinári, ale aj lúpežne bandy, ktoré prepadávali vlaky a skladiská s potravinami. Boli aj zranení a mŕtvi na strane páchateľov, ale aj vojakov a strážnych služieb, zložených z pracovníkov UNRA. Na čiernom trhu však bol vždy dostatok potravín z týchto vylúpených skladov a vlakov, priekupníci disponovali gulášovými konzervami, sušeným mäsom, džemom, mliečnou čokoládou a zásobovali týmto tovarom trhoviská, obchodíky, ale aj reštaurácie. Ako spomínajú pamätníci, kupujúci dostávali vraj aj vytlačené poučenia, ako treba s niektorými potravinami zaobchádzať. Kto vtedy na dedine vedel, čo je to napríklad arašidové maslo, kakao, ovsené vločky… UNRA vraj tieto poučenia vo veľkom natlačila, aby sa nezopakovali chyby z minulosti, keď napr. Hooverova zásobovacia komisia zaslala na Podkarpatskú Rus tisíce kilogramov kakaa, aby tam zmiernila hroziaci hladomor. Dedinčania do tých čias nikdy nevideli kakao, nevedeli čo s ním a tak ho vraj riedili s vodou a natierali ním steny na barakoch. Tak o tom píše Angličan Sydnej Morell v knihe Videl som ukrižovanie. Každá ukoristená zásielka potravín bola vždy príležitosťou pre obohatenie kšeftárov a šmelinárov na biede a nedostatku iných. Tak, ako sa obohatili pažravci aj v súčasnej dobe, pri poslednom rozdeľovaní potravinovej pomoci pre tých najchudobnejších. Kšeftovalo sa však nielen s potravinami, ale aj s bytmi, no to by už bola samostatná kapitola o tom, ako sa ľudia vracali z koncentračných táborov a ich byty už boli obsadené ako v prípade spomínaného Igora Danilova.
