Andrij chodil po trhu, chcel kúpiť mäso a zemiaky, keď zrazu zbadal, ako naňho uprene hľadí tvár Vladimíra Iľjiča Uľjanova, Lenina. Čo to znamená? Čo sa mu toto zjavenie snaží naznačiť? premýšľal, keď muž na druhej strane pultu skríkol: „Tridsať rubľov! Iba tridsať rubľov!“ Andrij sa poobzeral a potom si uvedomil, že predavač oslovuje jeho. „Dvadsaťpäť rubľov!“ povedal predavač. „Čo stojí dvadsaťpäť rubľov?“ spýtal sa Andrij. „Máte to pod nosom.“ Takže je to pravda, pomyslel si. Rovno pred očami mi tu leží sám V. I. Lenin. „Koľko by ste zaň dali, za Leninovo telo? – Rádio rovno z Malajzie! Dvadsať dolárov za kus! Americké cigarety!“ Andrij sa o politiku nikdy nezaujímal, ale pohľad na vodcu Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie, ktorý bol na predaj na špinavom trhu, bol v niečom dojímavý. „Čo tu vlastne robí?“ spýtal sa. „Čo tu vlastne robí?“ povedal predavač. „Čo vlastne robil tam! Viedol našu krajinu ku krajším zajtrajškom! – Tričká čínskej výroby s nápisom CCCP! Mobilné telefóny! Zemiaky, rubeľ za vrece!“ Zemiaky. Žena ho poslala po mäso a zemiaky. „Dve vrecia zemiakov, prosím.“ „Zemiakov?“ spýtal sa predavač. „Zemiaky dostanete hocikedy. Ale Vladimír Iľjič Lenin je len jeden. Dobre som videl, ako sa naň dívate.“ „Chcel som len…“ „Len sa naň pokojne dívajte ďalej. Len sa pozrite na tie jemné črty. Črty skutočného revolucionára. Ozajstného chlapa. Tvrdého. Dnes už takí nie sú. Všimnite si tie oči! No dobre, sú zo skla – ale v akej tvári! Len sa na ňu pozrite. Dokonale zachovaná. Vyzerá ako bábika. Pokožku má jemnú ako bábätko.“ Prstami začal mávať vo vzduchu pri Leninovej tvári. Andrij sa k nemu pridal. „Ale nedotýkajte sa ho!“ povedal predavač. „Je veľmi krehký!“ Andrij sa Leninovi zadíval do očí. Zvláštne, pomyslel si, ako ináč vyzeral, keď stál pred svojím ľudom a ukazoval rukou vpred. Zvláštne, ako okolnosti človeka zmenia. „Koľko máte?“ spýtal sa predavač. „Mám len na potraviny. Naozaj som sa len tak pozeral.“ „Vždy sa len tak pozeráme,“ bez zaváhania povedal predavač. „Dám vám ho za pätnásť.“ „Ale ja mám len päť.“ „Dobre, dostali ste ma. Dohodneme sa na siedmich a je to. Za takú cenu veľkého revolucionára len tak nenájdete.“ „Ale ja naozaj neviem …“ povedal Andrij. Predavač sa usmial. „Premyslite si to.“ A otočil sa k ďalším zákazníkom. Niet pochýb o tom, že Andrijovi sa myšlienka na kúpu akéhokoľvek mŕtveho tela hnusila, o Leninovi ani nehovoriac. Ale začal rozmýšľať, čo by mal spraviť. Čo robiť? Je pravda, že sedem rubľov je výborná cena, a bolo celkom možné, že vzhľadom na okolnosti ju predavač spustí na päť. Ale aj samo toto vyjednávanie Andrija privádzalo do rozpakov. Leninovo telo malo zaiste väčšiu hodnotu. Prečo zaň nikto iný nič neponúkol? Chvíľu počkal, ale nikto z kupujúcich nevenoval telu viac ako len letmý pohľad. Bolo skutočne strašné, že Lenina predávali za mizerných sedem rubľov. Na druhej strane, nebolo ešte horšie, že si ho nikto nechcel kúpiť? Nebolo by oveľa horšie, keby skončil opustený na trhu, či keby ho natriasalo cestami-necestami na zadnom sedadle predavačovej dodávky? V žiadnom prípade však Andrij nemal ani len päť rubľov na rozhadzovanie, lebo musel žene priniesť potraviny. „Budete tu aj zajtra?“ spýtal sa Andrij, keď sa predavač vrátil. „Zajtra odchádzam do Charkova, a už sa nevrátim. Potom cestujem do Poľska, a nepochybujem o tom, že tam bude Lenin hitom. A skutočne snívam o tom, aby som ho odviezol až na Západ. Ale samozrejme sa poteším, keď ho nebudem musieť toľko rozvážať, a potom sú tu clá … medzi nami, bol by som najradšej, keby ostal v rodnej krajine.“ Tu bola jeho šanca. „Dám vám tri ruble,“ povedal Andrij. Tak mu ešte ostane na vrece zemiakov a kúsok mäsa, hoci mäso v poslednom čase poriadne zdraželo. „Ste dobrý vyjednávač,“ povedal predavač. „Dám vám ho za päť.“ Andrij pokrútil hlavou. Nemohol sa vrátiť k žene bez jedla, po ktoré ho poslala. Možno sa predsa len zjaví niekto, kto bude mať o telo záujem. Počkal a potom si opäť vypýtal vrece zemiakov. „Dobre, dobre,“ povedal predavač. „Dám vám ho za štyri.“ „Štyri,“ pomyslel si Andrij. Nie, to nestačilo. „Nie,“ povedal. „A okrem toho, ako by som ho odniesol domov?“ „Za rubeľ navyše,“ povedal predavač, „prihodím aj vozík. – Vietnamské sandále! Vrece ryže za rubeľ!“ Obrátil sa k novým zákazníkom. „Vezmem si ho!“ povedal Andrij. A práve, keď si to už-už rozmyslel a zadúfal, že ho nikto nepočul, predavač priskočil k nemu a potriasol mu rukou. „Možno ma to privedie na mizinu,“ povedal. „Ale platí. Dúfam, že sa neurazíte, ale myslím, že mu u vás bude dobre.“ Andrij šiel domov pomaly, sčasti preto, lebo sa bál, čo povie jeho žena, sčasti preto, že telo bolo veľmi ťažké. Človek by čakal, že za celé tie roky stratí trocha váhy. Keď otvoril dvere, pokúsil sa ho schovať za chrbtom. „Poď už,“ povedala jeho žena. „Nech začneme variť.“ Zaváhal. „Mäso a zemiaky som nekúpil,“ povedal. Skôr, ako mohla odpovedať, pokračoval: „Ale mám pre teba prekvapenie.“ Zdvihol telo z vozíka a vzpriamené ho držal pred ňou. „A to je čo?“ spýtala sa Andrijova žena. „To je Vladimír Iľjič Lenin!“ Nehovor mi, že si nespoznala vodcu Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie!“ Jeho žena prikročila k nim. A Andrij si stal pred Lenina, aby ho ochránil. „Čo tu chce?“ „Našiel som ho strateného a osamelého na trhovisku.“ „Kde je jedlo?“ spýtala sa. Andrij neodpovedal. Podišla bližšie. „Stál päť rubľov,“ povedal Andrij. „Nestačí, že nám vzali jedlo počas kolektivizácie?“ Andrij začal namietať, že to nebola Leninova chyba… ale jeho žena vyhlásila: „Vezmi ho tam, skadiaľ prišiel.“ „Ale ja som sa už dohodol.“ Prešmykla sa okolo neho a pokúsila sa vytisnúť telo von z bytu. Andrij ho držal za ruku. Ona ho ťahala a skrúcala. Andrij držal pevne. Zrazu niečo prasklo, roztrhlo sa a udrelo. Vozík sa vyšmykol spod Leninových nôh a narazil do steny. Telo na dva kusy spadlo na zem, roztrhnuté od pazuchy po druhú stranu šije. Spod kože sa sypalo čosi biele. „Ryža!“ vykríkla Andrijova žena. Bežala po hrniec a zbierala ju doň. Za okamih ju už varila na sporáku. Andrij sedel vedľa rozpadnutého tela a neveriacky naň zízal. „Keď si pomyslím,“ povedal, „že celé tie roky nás v Moskve balamutili vrecom ryže…“ Autor pracuje na doktoráte z antropológie na Chicagskej univerzite
