Som skeptik. Nie, ani zďaleka nepatrím k tým, ktorí popierajú globálne otepľovanie. Mám však pochybnosti, či demonštrácie a pochody cez mesto sú dostatočným prostriedkom na to, aby sme politikov donútili konať – kedykoľvek, nielen v otázke klimatických zmien. Na londýnsky pochod proti klimatickým zmenám som teda išiel viac-menej zo zvedavosti. A musím sa priznať, že aj s obavami, či sa niektoré skupiny účastníkov nepokúsia odpútať pozornosť od globálneho otepľovania smerom k iným témam. Aj keď som sa chvíľami cítil ako na nábore do Strany zelených a viacerých okrajových socialistických a komunistických strán, väčšina transparentov aj prejavov sa našťastie pridržiavala problematiky klimatických zmien. Aby som vyprodukoval čo najmenej emisií, vybral som sa z východného Londýna do centra pešo. Napriek pomerne chladnému ránu to bola príjemná prechádzka a po takmer dva a pol hodinách som prišiel na Grosvenorské námestie, kde sídli veľvyslanectvo Spojených štátov. Akcie pred americkými ambasádami väčšinou zaváňajú konfliktom, ale tento dav bol mimoriadne disciplinovaný. Protiamerických hesiel bolo minimum protibushovských oveľa viac, ale neznižovali sa k primitívnemu osočovaniu, skôr išlo o pomerne vtipné slogany a slovné hračky. Ľudia ešte stále dokážu rozlišovať medzi krajinou a jej vládou. Po chvíľke sa na námestí, kde vtedy bola možno len tisícka ľudí, snažím spojiť s kamarátkou, ktorá mi smskou odkázala, že je pri ľadovom medveďovi. Ako sa ukázalo, ľudí s takýmito maskami tam bolo viac, a tak som pátranie po chvíli vzdal a stretli sme sa až počas pochodu na Trafalgarské námestie. Vtedy sa však už dav niekoľkonásobne rozrástol. Prejavy politikov som postupne začal ignorovať, keď som zistil, že hovoria v podstate o tom istom – v boji proti globálnym problémom ľudstva treba zabudnúť na stranícku príslušnosť a spojiť sa. Zrejme by to neboli politici, keby im tak dlho netrvalo uvedomiť si takúto banálnu myšlienku. Ale radšej teraz ako nikdy. Ako som sa prechádzal medzi excentrickými demonštrantmi prezlečenými za veterné mlyny, stromy, opice a ktovie čo všetko ešte, hlavou sa mi preháňali spomienky na stretnutie s environmentalistom Donnachadhom McMarthym. V lete som ho pri príprave článku pre dnes už neexistujúci časopis navštívil v jeho dome na juhu Londýna. Má ho prerobený tak, aby mal čo najnižšiu spotrebu energie a vďaka solárnemu panelu a veternej minielektrárni na streche nemusí za elektrinu platiť, ale ju dokonca predáva. Keď sme hovorili o šetrení energiou, tak som si povzdychol, či má vôbec hodnotu to, že som si doma namontoval úsporné žiarovky, na noc vypínam elektrické spotrebiče a na cesty používam hromadnú dopravu alebo idem pešo, keď susedná rodina má štyri autá a vyprodukuje možno toľko emisií ako priemerná africká dedina. Donnachadh optimisticky poznamenal, že susedia možno časom uvidia, že môj spôsob života je nielen šetrnejší voči prírode, ale v konečnom dôsledku aj lacnejší. Aj toto zhromaždenie je o nádeji, že ešte nie je nič stratené. Nariekanie nepomôže, treba konať. A hoci tvrdé slová smerovali najmä voči vládam, stále si myslím, že najlepšie je upratať si pred vlastným prahom alebo, lepšie povedané, vo vlastnom byte, kde často plytváme energiou, ani nevieme ako – a ešte za to platíme. Práve toto by mohlo byť posolstvo, ktoré sa ujme. Ak budeme znižovanie emisií vykresľovať ako odriekanie, tak to ľudí osloví menej, ako keď im povieme, že efektívne hospodárenie s energiou im ušetrí peniaze a popri tom pomôžu planéte. Táto dimenzia mi trocha chýbala. V rukách sa mi ocitli letáky, ktoré ma presviedčali, aby som sa stal vegetariánom alebo vegánom, ale ani jeden s návodom, ako bezbolestne premeniť domácnosť na energeticky nenáročnejšiu. A pritom si to vo väčšine prípadov nevyžaduje nič viac ako pevnú vôľu, prípadne jednorázovú investíciu, ktorá sa čoskoro vráti. Či sa nám to páči alebo nie, ľudia často vidia svet cez prizmu svojej peňaženky, tak im treba zahrať na túto strunu, ak je to v záujme dobrej veci. A ešte jedna skutočnosť ma v niekoľkostometrovom dave, ktorý sa trúsil úzkymi uličkami centrálneho Londýna, zaskočila. Bolo medzi nami dosť málo ľudí afrického alebo ázijského pôvodu. Kde-tu sa občas objavili, ale väčšinou to boli jednotlivci. Len raz som sa na chvíľu ocitol v sprievode za členmi islamskej spoločnosti za ochranu životného prostredia. Na to, aký je Londýn kozmopolitný, vyznela táto akcia až príliš ako iniciatíva bielej britskej strednej triedy. A pritom prisťahovalci z Bangladéša alebo delty Nigeru majú možno s následkami extrémneho počasia oveľa viac priamych skúseností ako všetci účastníci pochodu dokopy. Hádam o rok bude ich účasť viditeľnejšia. Autor je novinár
