Čílska spisovateľka, neter zavraždeného prezidenta Allendeho, Isabel Allendeová spomína vo svojom románe Paula na príhodu so svojím nevlastným otcom, skúseným diplomatom a politikom, ujom Raúlom. (Nie prezidentom Allendem, aby nedošlo k omylu.) „Čo ťa dnes naučili mníšky?“ opýtal sa ma raz pri príchode zo školy. „Rozprávali nám o Jóbovi.“ „O Jóbovi? O tom hlupákovi, ktorého Pánboh skúšal tým, že naňho zoslal všetky možné pohromy?“ „Nebol to nijaký hlupák, bol to svätec, a hoci strašne trpel, napriek mnohým útrapám nikdy nepreklial Boha.“ „Zdá sa ti to správne,“ prerušil ma ujo Raúl. „Pánboh uzavrie stávku s diablom, nemá zľutovania s biednym úbožiakom a ešte od neho chce, aby ho miloval. Je to krutý, nespravodlivý a malicherný boh. Pán, ktorý takto zaobchádza so svojimi služobníkmi, si nezaslúži oddanosť ani úctu, tým menej zbožňovanie.“ Ujo Ramón, vychovaný jezuitmi, vložil do svojich slov rozochvievajúce vzrušenie a neúprosnú logiku, aby mi dokázal, že biblický hrdina bol hlupák, a že jeho názor, ktorý mal ďaleko k tomu, aby mi mohol slúžiť ako chvályhodný príklad, bol problémom osobnosti. Ujo Ramón za necelých desať minút svojho rečníckeho výstupu pošliapal všetky cnostné ponaučenia, ktoré som si priniesla zo školy – hovorí spisovateľka – a ukončil svoju lekciu otázkou: „Si presvedčená, že Jób bol sprostý? „Áno.“ „Môžeš mi to dať písomne?“ „Áno.“ Pán konzul prešiel niekoľko metrov, ktoré nás delili od jeho úradu, a napísal na okolkovaný papier: Ja, Isabel Allendová-Llonová, štrnásťročná, čílska štátna občianka, vyhlasujem, že Jób, ten zo Starého zákona, bol magor. Potom si sadol pod ventilátor, hlboko otrávene vzdychol a povedal: „Výborne, dcéra moja. A teraz ti dokážem, že si mala pravdu: Jób bol svätec, ktorého si vybral Boh. Uvediem ti argumenty, ktoré si mohla použiť, keby si vedela rozmýšľať. A zober láskavo na vedomie, že tú námahu si dávam len preto, aby som ťa naučil diskutovať.“ A začal vyvracať svoje vlastné predošlé tvrdenie. „Uznávaš, že Jób konal správne, keď vytrval vo svojej viere v Pána aj napriek toľkým nešťastiam?“ „Áno, ujo Ramón.“ „Si si tým absolútne istá?“ „Áno, ujo Ramón.“ „Si ochotná podpísať mi to?“ A skoncipoval ďalší ponižujúci list, v ktorom som vyhlasovala, že ja, Isabel Allendová-Llonová, štrnásťročná, čílska občianka, odvolávam svoje predošlé tvrdenie a vyhlasujem, že Jób bol spravodlivý muž. Podal mi svoje pero, a keď som už-už chcela podpísať, výkrikom ma zadržal. „Nie, koľkokrát som ti povedal, že sa nemáš nechať ovplyvniť?! Ak chceš zvíťaziť v diskusii, nikdy nesmieš zaváhať, ani keď máš pochybnosti, a už vôbec nie, ak sa mýliš.“ Túto lekciu ponúkam do pozornosti všetkým presvedčeným propagandistom, na ktorých tak nepochopiteľne a účinne zaberajú ideologické „diskurzy“. V rokoch päťdesiatych to boli „diskurzy“ zľava, v rokoch desiatych tohto storočia „diskurzy“ sprava. Táto lekcia nech pobaví a povzbudí všetkých, ktorí napriek takmer nehybnému bahnu jediných právd nepodpisujú bianko zmenky, za ktoré sa platí. Tú daň, ktorou sa za ideologické pravdy platí – a je úplne jedno, z ktorej strany pochádzajú – nazval český novinár Jiří Ruml daňou z blbosti.