Vedel Peter Kováčik, do akého náročného tvorivého projektu sa púšťa, keď začal písať rozsiahlu románovú novelu o Ľudovi Ondrejovovi? Ondrejov bol totiž už za svojho života jednou z najväčších legiend slovenskej literatúry. A legendy prinášajú aj v literatúre vždy nečakané problémy a prekvapenia.
Kto sa chce vyrovnať s legendami, musí počítať s nejedným nebezpečenstvom. Programovo koncipovaná antilegenda obyčajne zjednodušuje rovnako ako samotná legenda, čím ju v istom zmysle fixuje. V prípade Ondrejova je Kováčik prvolezcom. A prvolezci doplácajú na omyly úspešných druholezcov.
Bohatiersko-jánošíkovská chlapina, neskrotný slobodymilovný bohém, nekontrolovateľný a nevyspytateľný výtržník, ale najmä veľký umelec s citlivým a zraniteľným srdcom – taký bol v živote Ondrejov a taký je aj v Kováčikovej knihe.
V životunebezpečných začiatkoch päťdesiatych rokov sa Ondrejov dopustil politických provokácií, hrozili mu nepríjemnosti a jeho vplyvní priatelia (najmä Rudo Fabry) ho chceli zachrániť tvorivým autorským pobytom v Čiernom Balogu.
Kováčik je realista a tradicionalista. Lenže tí, ktorí mu to vyčítali, nevideli alebo nechceli vidieť, že je aj výborný rozprávač, prefíkaný epik a potmehúdsky ironik. Neproklamuje tieto atribúty, zabáva sa na tom, že kritici ich nezbadali. V tomto má čosi spoločné aj so samotným Ľudom Ondrejovom.
Boj len na barikáde ľudskosti
Evokácia päťdesiatych rokov je plastická, sugestívna a prekypuje šokujúcou faktografiou. Keďže však autor pozná mieru, zámer ani čitateľ sa v nej neutopia a nestratí sa to najdôležitejšie – konflikt veľkej osobnosti s dobou.
Kováčik má zdanlivo vecný, neosobný, referentský štýl. Zdanlivo, nepochybujem, že je to zámer. No je v ňom vtip i poznanie. Napríklad veta – „Z marxizmu však najlepšie ovládal Marxov a Leninov životopis.“ – o Ondrejovovi povie viac ako siahodlhá charakteristika. Kováčik povedal o päťdesiatych rokoch a Ondrejovovej rozporuplnej osobnosti to podstatné. Aj o osudovom nadčasovom konflikte tvorivého človeka s Mocou.
Sociálne cítenie tvorivého a dôsledného človeka obsahuje nejedno nebezpečenstvo. Medziiným môže zviesť aj k neľudskosti v mene ľudskosti, tej najstrašnejšej sorty neľudskosti. Ondrejov na tvorivom pobyte, ktorý má na povrchu pôvab vtipnej a zábavnej anekdotickosti, hlbšie poznáva podstatu svojej doby, prestáva pokladať jej ilúzie za skutočnosť, čím sa s ňou dostáva na prah nových konfliktov.
„Revolúcie a vzbury proti nespravodlivým poriadkom ohrozujú životy ľudí viac ako nespravodlivé poriadky.“ „Každý človek má svoju ľudskú hodnotu.“ To sú myšlienky pre nejedno hnutie nebezpečnejšie ako nepriatelia z druhej strany barikády. Umelec má bojovať len na barikáde ľudskosti.
Geletka bryndze a pohár medu
Kniha je nasýtená poznaním, aj faktografiou z dávnejšej minulosti. Ondrejov je na tvorivom pobyte v prostredí, ktoré má svoje historické vedomie. Aby sme túto vážnu recenziu o pochmúrnej dobe trošku odľahčili, odcitujme na záver jeden úsmevný príbeh z neúsmevných slovenských dejín:
„V tom čase sme mali vo Viedni veľkého vedca – geológa Dionýza Štúra. Ten mal údajne pri ženách problémy. Keď počul od spisovateľky Němcovej chválospev na doktora Zechentera-Laskomerského, požiadal ho o radu. Doktor Laskomerský poslal nášmu slávnemu vedcovi geletku bryndze, pohár medu a napísal, aby to pravidelne užíval. Dionýz Štúr sa držal Laskomerského rady a dožil sa početného potomstva.“ Slovensko má teda šancu vytlačiť z trhu slávnu viagru.
Peter Kováčik: Tvorivý pobyt. Perfekt, Bratislava 2000
