Heinrich Geisenberger (ed): Velký regres – Mezinárodní rozprava o duchovní situaci dneška. Rybka Publishers, 2017, 312 strán.
Nedávno vyšla zaujímavá publikácia, v ktorej sa 17 intelektuálov – sociológov, politológov, filozofov – zaoberá vstupom – najmä Západu – do éry regresu. Knihu iniciovalo renomované nemecké vydavateľstvo Suhrkampf, vychádza v Nemecku, Francúzsku, Taliansku, Španielsku, Portugalsku, Holandsku, Bulharsku, Českej republike, Veľkej Británii, Turecku, Spojených štátoch amerických a Južnej Kórei, pripravený je čínsky preklad. Podľa editora „Veľký regres“ môže byť výsledkom spoločného pôsobenia rizík globalizácie a neoliberalizmu: problémy, ktoré vznikajú, pretože globálne vzájomné závislosti nie sú dostatočne riadené, tak dopadajú na spoločnosti, ktoré na to nie sú inštitucionálne ani kultúrne pripravené. (s. 10) Autori sa zamýšľajú aj nad možnou alternatívou v podobe ľavicového politického programu. Neponúkam štandardnú recenziu, skôr vyberám niektoré podnetné myšlienky, ktoré by mohli slúžiť ako inšpirácia.
Stav sveta
W. Streeck považuje brexit za novú fázu v kríze neoliberálne transformovaného systému kapitalistických štátov. Pripomína, že A. Gramsci v tridsiatych rokoch minulého storočia vnímal stav extrémnej neistoty. Gramsciho interregnum (medzivládie, dvojvládie) vyvoláva sociálne patológie. Starý systém zaniká a nový sa nemohol zrodiť, podobne ako v súčasnosti. Finančný kapitalizmus prechádzajúci krízou sa nedá ovládať ani na národnej ani na medzinárodnej úrovni. Sme svedkami niečoho ako populistická revolúcia, svet globálneho kapitalizmu sa pod náporom populistických barbarov rozsypal a vládne neistota, ako bude vyzerať nový poriadok. (s. 251 – 254) Domnievam sa, že Gramsci (pojem medzivládia) určite poznal Leninovu definíciu revolučnej situácie, kedy vládnuce triedy už nedokážu vládnuť a podriadené triedy sa nechcú nechať ovládať.
Túto neistotu charakterizoval Z. Bauman. Lidstvo se dlouho upínalo k naději, že se mu podaří vzít dějiny do vlastních rukou, a bylo dokonca odhodláno tak učinit. Jak ona naděje, tak následné odhodlání se však prakticky úplně vytratily, když lidské dějiny nabrali tempo prudkých změn, jejichž nenadálost a neovládatelnost začala úspěšně soupeřit s přírodními katastrofami a dokonce je v tomto ohledu začíná překonávat. (s.32)
N. Fraserová píše o konci liberálnej hegemónie. (s.51) Podľa I. Krasteva zažívame dekonštrukciu sveta, ktorý sa ustavil po roku 1989; zatiaľ čo predtým demokracia slúžila ako mechanizmus podporujúci emancipáciu minorít, dnes nadobúda podobu politického nástroja, ktorý zabezpečuje moc majority. (s.91, 96). P. Mason dejinný moment po kríze 2008 prirovnáva k obdobiu ruskej perestrojky, kedy pád režimu je už len otázkou času. Po Trumpovom víťazstve by sa podobný kolaps globalizácie, liberálnych sociálnych hodnôt, ľudských práv a princípov právneho štátu mohol odohrať aj na Západe, kde sa normatívnou formou kapitalizmu stane xenofóbny nacionalizmus pod vládou oligarchie.(s.140) W. Streeck definuje obdobie postfaktickej politiky, kde nezáleží na nároku na pravdu, uplatňujú sa aj vyslovené lži, populizmus slúži ako nálepka, spory o nutnosť a legitimitu národnej politiky vyvolávajú nevraživosť takej intenzity, ako sme nevideli od studenej vojny. (s. 243 – 245)
B. Latour sa zamýšľa nad útočiskom Európy v kontexte brexitu, migrácie a klimatických zmien. Ide o to, že prichádzame o pôdu pod nohami. My starí Európania preto, že neexistuje planéta, ktorá by zniesla globalizáciu a musíme teda zmeniť spôsob života, migranti, budúci Európania preto, že museli opustiť svoju domovinu. Migrácia a nový klimatický poriadok predstavujú jednu a tú istú hrozbu. (s. 112)
To, čomu sa od 80-tych rokov hovorí „deregulácia“ alebo „demontáž sociálneho štátu“ a to, čomu sa v 21.storočí hovorí „popieranie klimatických zmien“, sú rôzne aspekty jedného fenoménu: elity boli natoľko osvietené, aby pochopili, že v budúcnosti nebude dosť miesta pre všetkých, že sa treba čo najrýchlejšie zbaviť všetkých bremien solidarity (korene deregulácie), že je treba vybudovať niečo ako pevnosť pre pár percent z tých, čo z toho budú mať prospech (zdroj strmého nárastu nerovnosti) a že preto, aby sa zakryl špinavý egoizmus takéhoto úteku pred ostatným svetom, je absolútne nutné popierať samu existenciu hrozby, ktorá k tomuto zbesilému úteku vedie. Elity totiž opustili plán modernizovať planétu pre všetkých, pretože planéta nie je pre ich sny o neobmedzenom raste dosť veľká. (s.114 – 115)
Alternatívny politický program ľavice
I. Krastev navrhuje globalizáciu dočasne zabrzdiť a zastaviť, aby sa dostala pod kontrolu a reguláciu. Tento názor nie je ojedinelý, o pravidlách globalizácie v rámci transformácie spoločnosti existuje rozsiahla literatúra, aj o tom, že globalizácia je vyvažovaná regionalizáciou. Krastevov projekt ľavice predpokladá záchrana globalizácie tým, že sa zbavíme neoliberalizmu. (s. 141 – 142)
Podľa Streecka Trump sa postaral o demontáž clintonovskej mašinérie. Čo sa pod tým myslí, objasnila N. Fraserová. Politiku po roku 1992 (zvolenie B. Clintona za prezidenta) označila ako progresívny neoliberalizmus, pod čím sa rozumie útok na sociálne zabezpečenie zamaskovaný emancipačnou charizmou vypožičanou od nových sociálnych hnutí. (s. 54) Zástanci emancipácie sa spojili so stúpencami financializácie v spoločnom boji proti sociálnemu štátu (s. 56). Ľavica musí odmietnuť voľbu medzi progresívnym liberalizmom a reakčným populizmom. Ľavica by mala utvoriť novú alianciu, v ktorej by sa spojili emancipačné sily a hnutia za sociálnu spravodlivosť v spoločnom boji proti financializácii: cieľom nebude zvyšovanie hodnoty korporátneho zisku, ale materiálne predpoklady pre dobrý život všetkých. (s. 60 – 61) Filozofka pripomína, že B. Sanders pretavil emócie, ktoré zostali po neúspešnom hnutí Occupy Wall Street do mohutnej politickej vzbury. (s. 57) Nedávno zosnulý Z. Bauman akcentoval kultúru dialógu v podobe novej kultúrnej revolúcie. (s. 48)
Ľavica je v hlbokej defenzíve a sociálna demokracia v kríze. Budúcnosť disponuje alternatívami. Ľavica na rozdiel od doktríny TINA (niet inej alternatívy) musí byť otvorená smerom do budúcnosti. V súčasnosti to znamená, že neexistuje iba jeden neoliberálny spôsob globalizáce, ale prebieha spor o pravidlách globalizácie, čo je úzko späté s posunom sveta od unipolarity k multipolarite.