Ľavicovou politickou metamorfózou je jav, keď sa politik bije v prsia pri presviedčaní más, že práve on je garantom sociálnej spravodlivosti, pritom však v každodennej praxi realizuje také opatrenia, ktoré menia šedé na čierne a dýchateľné na nedýchateľné. Strane demokratickej ľavice, žiaľ, tento zámer vychádza na jednotku, o čom hovoria sami za seba súčasné sociálne pomery. Na tieto skutočnosti smelo a otvorene poukázal vo svojom článku Môj socializmus (SLOVO č. 1/2000) pán Chmelár. Trafil do osieho hniezda, plného vášní a bohorovnosti. Svedčí o tom najmä replika hovorcu SDĽ (SLOVO č. 6/2000). Svojej strane absolútne dôveruje a nie je na ňu ochotný pripustiť nič, čo vybočuje z jeho oddaných predstáv. Odkázal nám, že SDĽ je silná, hoci výsledky prieskumov hovoria o čomsi inom. Vyzdvihuje jej ľavicovosť, napriek tomu, že práve takto zmýšľajúci ľudia sa od nej húfne odvracajú. Článok B. Ondruša je pretkaný konštatovaním, že si pán Chmelár monopolizuje predstavu o skutočnej ľavici. Ja mám však dojem, že práve pán Chmelár má skutočné predstavy politika, ktoré, žiaľ, chýbajú práve B. Ondrušovi. To tvrdím nielen na základe obsahu jeho repliky – vždy po jeho mediálnych vstupoch si myslím, že do politiky by mali vstupovať iba politicky vyzretí ľudia, ktorí poznajú život. Predpokladám, že pánovi Ondrušovi nikdy nechýbala skyva chleba. Odporúčam mu, aby navštívil niektoré domácnosti na Orave, v okolí Krompách alebo v Rimavskej doline. Potom nech napíše článok. Som presvedčený, že od toho uverejneného sa bude diametrálne odlišovať. Ten ho už však bude ctiť ako politika ľavice – tej skutočnej.
Zoltán Kramec, Slovenská Ľupča
