Listovala som si v knižke spisovateľa, vysokoškolského učiteľa, mysliteľa a geniálneho prekladateľa Prišvina Jula Rybáka Z prechádzok do gelnického okolia.
Bol to môj učiteľ ruského jazyka na základnej škole, neskôr prednášal na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Prešove. Do slovenského povedomia dôsledne uvádzal meno Pavla Straussa.
Priatelil sa s Máriou Medveckou, s Pavlom Straussom vytvorili korešpondenčnú trojicu so živými stopami. Chodieval deň čo deň ešte za brieždenia do gelnického Fentu, v mysli sa mu premietali zážitky z čítaného i počutého, pod svojím červeným smrekom si zakladal ohník, sledoval, do akej výšky prúd unášaného tepla z vatry dokáže rozhýbať halúzky v korune nad jeho hlavou, počúval praskajúci ohník a zurčiaci jarček. Písal a premýšľal. Mám v tej knižke podčiarknutú myšlienku, za čo je vďačný svojim rodičom: že ma netýrali prepychom…
A okrem pôžitku z čítania našla som v knižke založenú slovenskú tisíckorunu. Bol to pred menou za eurá veľký peniaz, dalo sa z neho žiť. Nečakaný nález som zašla do banky zameniť za tvrdú menu. Jedna k tridsiatim, veď vieme. Čo za ne? Na trhu priekupníci ponúkali polorozvinuté puky pivoniek, v máji nimi voňali všetky slovenské záhrady, mávali sme ich v hriadke obloženej zabielenými kameňmi, medzi ružovými lupeňmi sa rady túlali mravce. Teraz, privezené lietadlom odkiaľsi z tramtárie, trčali v plechovom vedre, jeden puk za tri eurá. Za tú zamenenú tisíckorunu som si mohla kúpiť desať pivónií. Také márnotratné mámenie. Jonatánky zo záhrad zmizli, chceli sme banány a mandarínky. Žijeme v prepychu.
Čochvíľa sa jún rozvonia levanduľou. Kvet levandule treba zbierať počas horúceho dňa napoludnie, naložiť do zaváraninovej fľaše, zaliať vodou a 24 hodín nechať macerovať. Potom zliať, v pomere jedna k jednej osladiť, pridať kyselinu citrónovú, prevariť a preliať do fľaštičiek. Tak ma poučil spolužiak Janko Hvizdoš. Učil žiakov prírodopis, ale aj čistil studničky, sadil, vrúbľoval, štepil kríky i stromy, založil Gelnický šľapajcúg, vyhral primátorské voľby, ale mandát si neprevzal, bol nezameniteľný. Zapamätateľný. Zostali po ňom tie studničky.
Milan Kundera vo svojom novom románe Nevedomosť priniesol obraz maliara, vášnivého modernistu. Bol by rád maľoval tak ako všade na svete, teda abstraktne. No zároveň chcel vystavovať, musel teda nájsť ten zázračný bod, kde sa ideologické požiadavky pretínali s túžbami umelca – a tak namaľoval chatrče evokujúce život robotníkov a prudko nerealistické farby boli darom, ktorý venoval sám sebe. Po roku 1989 „sa maliar mohol pýšiť dvojitým víťazstvom: bol úplne slobodný a úplne taký istý ako všetci ostatní“.
V Zürichu chodieval Albert Einstein na prednášky Slováka z Liptovského Mikuláša. Bol to syn garbiarov, volal sa Aurel Stodola. Teraz som sa dočítala, že máme na Slovensku stranu najmúdrejších ľudí „v tejto krajine“. Čo vymysleli? Padák ako Štefan Banič? Telegraf ako Jozef Murgaš? Parnú turbínu ako Aurel Stodola?
(Text vyšiel na Pravda.sk 17. 5. 2022)