Po takmer päťdesiatich rokoch nekompromisného nepriateľstva voči kubánskej revolučnej vláde urobili Spojené štáty americké prvé kroky k otepleniu vo vzťahoch. Kubánska vláda odpovedala opatrne a skepticky, ale dvere pre túto možnosť necháva otvorené.
Niektorí komentátori pripisujú novú situáciu výmene lídrov v oboch krajinách. Skutočné vysvetlenie treba hľadať omnoho viac v zmenenej geopolitickej situácii – v svetosystéme ako takom, a v Latinskej Amerike zvlášť.
Kubánski revolucionári sa dostali k moci v januári 1959. Vzťahy so Spojenými štátmi americkými sa podstatne zhoršili v priebehu roka. V marci 1960 nariadil prezident Eisenhower prípravu invázie kubánskych exulantov na zvrhnutie kubánskej vlády. Krátko po tom, ako sa stal prezidentom John F. Kennedy, pripravil v marci 1961 revidovanú verziu Eisenhowerovho plánu. O mesiac neskôr sa plán uskutočnil. Je známy ako invázia v Zálive svíň (Playa de Girón). Trval len niekoľko dní a pre exulantov podporovaných Spojenými štátmi americkými bol vojenským fiaskom.
V januári 1962 navrhli USA na stretnutí Organizácie amerických štátov (OAŠ), aby z nej bola Kuba suspendovaná. Návrh podporilo 14 z 21 členov, tesné dve tretiny potrebné na schválenie. Kuba hlasovala proti, šesť latinskoamerických krajín sa zdržalo. Hlavným dôvodom odobratia členstva bolo, že Kuba ohlásila svoje pristúpenie k marxizmu-leninizmu, čo sa považovalo za nekompatibilné s členstvom v OAŠ. Washington okrem toho uvalil na vzťahy s Kubou totálne embargo a snažil sa, aby bojkot podporili aj jeho západoeurópski spojenci v NATO a Latinská Amerika.
V októbri 1962 vznikla dramatická kubánska raketová kríza. Sovietsky zväz umiestnil na viaceré základne na Kube jadrové rakety, USA žiadali ich stiahnutie. Svet sa bál, že stojí na pokraji jadrovej konfrontácie. Sovietsky zväz nakoniec rakety stiahol, údajne po tajnom sľube USA, že už nebudú podporovať žiadnu inváziu na ostrov. Kubánska vláda naznačila svoj nesúhlas s rozhodnutím Moskvy, no udržala si s ňou priateľské vzťahy.
Je teda zrejmé, že hlavným dôvodom nepriateľstva USA voči kubánskej vláde bolo myslenie ovplyvnené studenou vojnou. Preto Washington stále tlačil na spojencov v NATO a Latinskej Amerike, aby preťali akékoľvek zväzky s Kubou, čo väčšina postupne urobila.
V Spojených štátoch amerických sa zároveň zvyšoval počet kubánskych exulantov. Boli rozhodnutí zvrhnúť vládu v Havane a politicky sa organizovali tak, aby si zabezpečili silnú podporu tejto myšlienky v Kongrese i Bielom dome. Prvých tridsať rokov mali úspech.
Kubánska vláda sa snažila tomuto nepriateľstvu čeliť rozvojom vzťahov nielen s takzvaným socialistickým blokom, ale aj s revolučnými vládami a hnutiami „tretieho“ sveta. Do krajín „tretieho“ sveta „vyvážala“ ľudský kapitál vo forme vynikajúco vzdelaných lekárov a učiteľov. Ponúkla vojenskú pomoc vláde nezávislej Angoly, keď bojovala proti invázii apartheidom kontrolovanej Južnej Afriky. Kubánske jednotky pomohli k víťazstvu v rozhodujúcej bitke v Cuito Carnevale v roku 1988.
V 90. rokoch sa situácia zmenila troma podstatnými spôsobmi. Prvým novým prvkom bol kolaps Sovietskeho zväzu. Dôvody platné počas studenej vojny začali byť irelevantné. Ďalším dôsledkom boli veľké hospodárske problémy Kuby – sovietska hospodárska pomoc ustala a krajina musela reštrukturalizovať vnútornú ekonomiku.
Druhým novým prvkom, viditeľným najmä počas vlády Georga W. Busha, bol akútny pokles geopolitickej moci USA. Umožnil sériu politických obratov v Latinskej Amerike. V jednej krajine po druhej prichádzali k moci ľavicové vlády. A tieto krajiny začali jedna po druhej obnovovať diplomatické vzťahy s Kubou a žiadať ukončenie amerického bojkotu a jej reintegráciu do OAŠ.
Tretím novým prvkom bola viditeľná transformácia americkej politickej scény. Prvýkrát sa na nej začalo vážne diskutovať o „zlyhaní“ politiky voči Kube. Farmárske záujmy vyvíjali tlak, aby mohli predávať na ostrove svoje produkty. Získali podporu mnohých republikánskych senátorov, najmä Richarda Lugara, vplyvného republikánskeho člena výboru senátu pre zahraničné vzťahy.
Ešte dôležitejšie pravdepodobne bolo, že za päťdesiat rokov prešli vývojom aj politické názory kubánskych exulantov. Veľké množstvo mladých Kubano-američanov začalo žiadať právo slobodne cestovať na ostrov, posielať tam peniaze a rozvíjať vzťahy.
Prezident Barack Obama sa teda dostal pod tlak nabádajúci ho k tomu, aby začal s „otepľovaním“ v kubánsko-amerických vzťahoch. Urobil to niekoľkými úvodnými gestami – uvoľnil obmedzenia na zasielanie peňazí rodinným príslušníkom, ako aj obmedzenia cestovať, ktoré zaviedol jeho predchodca. Nateraz nie je známe, ako ďaleko je ochotný ísť. No zatiaľ čo len pred desiatimi rokmi bol vnútropolitický tlak úplne v prospech hospodárskeho bojkotu, politici a verejnosť sa dnes v názoroch na tento problém rozdelili. A vzhľadom na vývoj postojov v Latinskej Amerike a rastúci počet latinskoamerickej populácie v USA, je pravdepodobné, že verejná mienka v Spojených štátoch amerických prejde za najbližší rok či dva ďalšou zmenou.
Kuba zareagovala opatrne. Fidel Castro to vysvetlil 5. apríla, keď povedal, že Obamove gestá sú určené najmä pre americkú verejnosť a vyjadrujú názory amerického prezidenta. Potom vyslovil dve úvahy: „Bezpochyby je omnoho lepší, než Bush a McCain“ (čo nie sú ochotní uznať mnohí ľavicoví kritici Obamu), no amerického prezidenta obmedzuje realita.“ A ďalej: „Impérium je omnoho silnejšie, než on a jeho dobré zámery.“
Kuba teda opatrne skúma, ako ďaleko sú Spojené štáty americké ochotné zájsť. Prebiehajú diplomatické diskusie na dvoch úrovniach. Obamova vláda je pod vnútorným tlakom, aby zlepšila vzťahy. Castrova vláda je pod latinskoamerickým tlakom podporujúcim zmierenie. Ak sa budú geopolitické reality vyvíjať tak, ako za posledných pár rokov, je možné, Kuba a Spojené štáty americké mohli dosiahnuť „normálne“ diplomatické vzťahy. Bezpochyby, ich predstavy o svete budú naďalej rozdielne, budú sledovať trochu iné ciele, no to platí vo väčšine bilaterálnych vzťahov. Situácia, v ktorej by Kuba a Spojené štáty k sebe pristupovali so vzájomným rešpektom a úctou, by bola v porovnaní s predchádzajúcimi päťdesiatimi rokmi veľkým zlepšením.
Komentár bol uverejnený na stránkach Centra Fernanda Braudela na Univerzite v Binghamtone
