Kto získa kontrolu nad Arktídou?

O vládu nad Arktídou prebieha fascinujúca hra. Veľkí tohto sveta lačno striehnu na gigantické náleziská ropy a plynu i na strategické morské trasy. Na tejto hre sa zúčastňuje aj Poľsko, ktorého záujmy i aktuálnu pozíciu priblížil čitateľom nedávno denník Gazeta Wyborcza. Zlatá horúčka, tak možno najlepšie opísať záujem o severné oblasti zemegule. Nepochybuje o tom profesor Oran Young z kalifornskej univerzity, ktorý už roky báda, ako zmeny prostredia vplývajú na politiku i ekonómiu. Ale aj keď to, čo čaká Arktídu, možno porovnať so šialenstvom spojeným s odhalením zlatonosných nálezísk v USA, nejde o trefné prirovnanie. Zlato Ďalekého západu sa nemôže rovnať zásobám Arktídy, tam sa na rozdelení lupu nebudú zúčastňovať dobrodruhovia, trapéri a pištoľníci, ale štáty, medzinárodné inštitúcie a veľké koncerny. Výstižnejšie by bolo preto prirovnanie k Arabskému polostrovu, ktorého piesky stovky rokov nikoho nezaujímali, kým tam neodhalili ropu. Dnes nik nepochybuje, že Blízky východ je pre svet kľúčovým regiónom. Onedlho sa ním stane aj Arktída. Ropa, plyn a cesta do Číny Arktída, to sú plochy na sever od polárneho kruhu, čiže 66. severnej rovnobežky. Je tam trochu lesov, ale čím ďalej na sever, tým viac sú stromy zakrpatené. Prechádzajú do machovým porastov. A kde sa podmáčaná tundra končí, začína sa kamenie a ďalej už len ľadom pokryté more. To vlastne polia morského ľadu, tiahnúce sa od pobrežia Kanady a Grónska až po Sibír, rozhodujú o tom, čím je a čím bude Arktída. Ľad má kľúčový vplyv na prírodu, ale aj na politiku a hospodárstvo. Ide samozrejme o to, že severné ľadové polia sa neuveriteľne rýchlo scvrkávajú. V januári ich povrch predstavoval 13,78 milióna štvorcových kilometrov, bol teda o vyše milióm kilometrov menší než januárový priemer v rokoch 1979 až 2000. Hoci aj dva metre hrubý ľad, ktorý sa utvorí v priebehu zimnej sezóny a potom v lete zmizne, nie je veľkou prekážkou pre ľadoborce, ani pre trochu silnejšie plavidlá. Prekážkou je viacročný ľad, ktorý môže mať hrúbku dokonca niekoľko desiatok metrov. Ale medzi rokmi 2005 až 2008 sa množstvo viacročného ľadu zmenšilo až o 40 percent! „Jednoročiak“ predstavuje približne 70 percent ľadových polí, zaniká teda prekážka, ktorá chránila poklady Arktídy. Nie hocaké poklady! Správa Americkej geologickej služby z roku 2008 vyvolala príval emócií na celom svete. Oznámila, že v Arktíde, ktorá predstavuje iba 6 percent povrchu našej planéty, máme okolo 13 percent neodkrytých, ale technicky dostupných nálezísk ropy a 30 percent zemného plynu. Väčšina, až 84 percent týchto nálezísk sa nachádza pod morským dnom. Strategický význam majú aj morské trasy. Stačí sa pozrieť na glóbus. Najkratšia cesta z Európy do Číny vedie tzv. severo-východným prechodom (pozdĺž Sibíri) alebo medzi arktickými ostrovmi Kanady. Trasa pri sibírskom pobreží je takmer o polovicu kratšia ako tá cez Suezský kanál. Niet divu, že Rusi predpokladajú, že v prístave Murmanska, v ktorom ročne prekladajú 25 milión ton tovaru, už v roku 2025 to môže byť päťkrat viac. Bude sa koláč opäť deliť? Na konferencii Arktické hranice, ktorá sa uskutočnila v januári v nórskom Tromso, neobjavili sa iba vedci a predstavitelia takých palivovo-energetických gigantov, ako sú Statoil či Shell. Zavítali tam aj predstavitelia vlád, nielen tých, čo majú prístup k Arktickému oceánu, ale aj Číny, ktorá s čoraz väčším záujmom hľadí na túto časť sveta. Číňanom nejde iba o podiel na zisku z arktickej ropy, plynu či rýb, ale predovšetkým o to, kto a ako tam bude kontrolovať strategické morské trasy. Na oficiálnych vystúpeniach všetci deklarovali, že uznávajú rozdelenie Arktídy a suverénitu arktických štátov nad priestorom, ktoré kontrolujú. Ale v kuloároch bolo počuť´aj to, že čím viac sa topí ľad, tým viac narastá temperatúra sporov o rozdelenie najsevernejšej časti Zeme. Arktické štáty vykonávajú intenzívne bádanie kontinentálneho šelfu, lebo morské právo OSN, pozostávajúce z niekoľkých konvencií, dovoľuje rozšíriť teritoriálne vody a ekonomické sféry. Ak sa im podarí zdôvodniť, že morské dno je geologickým pokračovaním pozemného teritória, môžu rozšíriť svoju 200-míľovú ekonomickú sféru na 350 míľ, ale len vo vodách do hĺbky 2500 metrov. Na takomto základe si Rusko vyhradzuje právo na severný pól, tvrdiac, že cezeň prebiehajúci Lomonosovov chrbát má identickú geologickú štruktúru ako kontinentálny šelf. Čiže pól na morskom dne je pokračovaním ruského teritória. Aby to potvrdili, vyslali v roku 2007 na morské dno ponorné plavidlo a vztýčili tam svoju zástavu. Nik však tieto ruské nároky neuznal. Podobné bádania však vykonávajú aj Kanaďania a Dáni. Sporov stále pribúda Nórsko sa nemôže dohodnúť s Moskvou o sporné teritórium Barentsovho mora. Dánsko, či presnejšie jeho autonómna súčasť Grónsko sa háda o hranice s Kanadou. Tá je zasa v spore s USA a to nielen o morskú hranicu medzi kandaskou Arktídou a Aljaškou. Obe spojenecké krajiny sa nemôžu dohodnúť ani na tom, aký status má severo-západný prechod pre námornú plavbu. Ottawa ho uznáva za svoje teritoriálne vody, kým terajšia americká administratíva za medzinárodnú morskú trasu. Washington teda neguje právo Kanady na vydávanie povolení a kontrolu tam plávajúcich lodí. Celý arktický bazén zostáva teda za 200-míľovou ekonomickou sférou, ktorá je rozšírená o eventuálne sféry zväčšené na základe bádaní šelfu. Sú arktické štáty povinné podeliť si tieto vody medzi sebou, či to má byť medzinárodné teritórium, vylúčené z ťažby nálezísk? Na akom princípe a prostredníctvom koho sa tam má ťažiť? Bude o takom vábnom kúsku planéty rozhodovať výlučne Organizácia morského dna OSN, ktorá doposiaľ ustanovuje delenie zásob v medzinárodných vodách? Aj Európa chce rozhodovať Zmätok môže byť ešte väčší, lebo zakrátko ohlási nezávislosť Grónsko, ktoré už dávno vystúpilo z Európskej únie. Ministerka zdravotníctva autonómnej grónskej vlády Agathe Fontainová na konferencii v Nórsku netajila, že nezávislosť je cieľom úsilia obyvateľov tohto najväčšieho ostrova na svete. Vplyv na to, čo sa deje v Arktíde, chce mať aj Čína, ktorá posilnila v roku 1994 svoju flotilu o vedecký ľadoborec Snežný drak. Naproti tomu Európska únia, presnejšie konzorcium európskych štátov, stavia Polárnu žiaru, novodobý ľadoborec, prispôsobený na vrty v morskom dne. Európa čoraz smelšie zdvíha hlas v otázkach Arktídy a hoci žiadna z členských krajín únie nemá prístup k Arktickému oceánu, žiada o prístup pri rozhodovaní o tomto regióne. Krajiny EÚ vydávajú miliardy eur, aby sa podieľali na využívaní arktických zásob. A to nielen plynu či ropy, ale aj rýb. To, čo sa deje v Arktíde, vplýva na klímu v Európe, lebo tu končí svoj beh Golfský prúd, ohrievajúci starý kontinent. Navyše, Európania vydávajú stámilióny eur na výskum Arktídy. Napriek tomu efekt úsilia úradníkov EÚ nevidno. Možno preto, že sa únia začala seriózne zaoberať záležitosťami Arktídy až v roku 2008. Európska komisia sa musí zboku prizerať diskusiám prebiehajúcim v jedinom spoločnom medzivládnom telese – v Arktickej rade. Tento exkluzívny klub, bez prepojenia s OSN, vytvorili arktické štáty v roku 1991. Zasadajú v ňom predstavitelia USA, Kanady, Ruska, Nórska, Fínska, Švédska a Dánska. Európskej komisii sa status pozorovateľa nepodarilo získať, lebo by sa na tom museli zhodnúť všetci členovia rady. Je pravdou, že je v nej Dánsko, lenže to tam dočasne preprezentuje Grónsko. Pokiaľ ide o Švédsko a Fínsko, nad severným polárnym kruhom majú výlučne iba ľadové Laponsko bez prístupu k Arktickému oceánu. Štatút pozorovateľa zato majú viaceré štáty EÚ jednotlivo – Nemecko, Francúzsko, Holandsko, Veľká Británia, Španielsko i Poľsko. Úloha Arktickej rady bude rásť aj preto, lebo je to jediná platforma, na ktorej je možné vypracovať riešenia pre celú oblasť. Preto sa o status pozorovateľa okrem EÚ uchádza aj Čína, Japonsko, Južná Kórea a Taliansko. Otepľovanie na postupe Pokiaľ ide o Poľsko, nedisponuje ľadoborcom, ani gigantickou rybárskou flotilou. Za svoju rešpektovanú pozíciu v Arktickej rade vďačí vedcom. Prvé poľské zimovanie v Arktíde, na Medveďom myse, sa uskutočnilo v rokoch 1932 až 1933, potom poľskí vedci prešli ako prví Špicbergy, kde v roku 1956 Poľská akadémia vied zriadila dodnes fungujúcu celoročnú stanicu. Ide o jediné pracovisko členského štátu EÚ v Arktíde. Údaje, týkajúce sa morských prúdov, plan­któnu či teploty vôd, zhromažďované bádateľmi z Inštitútu oceánologie Poľskej akadémie vied využívajú vedci z celého regiónu. O dôležitosti jednotlivých krajín rozhoduje teda nielen ich poloha, ale aj znalosti o Arktíde. Na to, aby sa mohlo rozhodovať, treba ale solídne znalosti a vedecké údaje. Arktída – to nie je iba kraj bohatý na ropu a plyn, ale je tiež pod vplyvom globálneho otepľovania najrýchlejšie sa meniaca časť našej planéty. Jej nezvyčajne citlivé prostredie už pociťuje dôsledky globálnych zmien klímy. Netýkajú sa iba polárnych medveďov. Ako domčeky z karát sa rúcajú celé ekosystémy, ktoré závisia od polárneho planktónu. To nie sú len prognózy. Katastrofálne zmeny v arktickom prostredí vidno už teraz. Pripravil Viliam Roth

(Celkovo 2 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter