Maďarizátor a po Prvej svetovej vojne agent maďarskej iredenty Viktor Dvortsák vydával časopis Naša zastava. Propagoval v ňom, že na východnom Slovensku žijú tzv. Slovjaci – etnikum úplne odlišné od Slovákov na strednom a západnom Slovensku.
Jeho tvrdenia boli analogické s tvrdeniami, že Rusíni žijúci na východnom Slovensku a v Zakarpatskej Ukrajine nie sú Ukrajinci. Používali sa nielen analogické argumenty (najmä existencia osobitného dialektu), ale predovšetkým tu boli spoločné politické motívy – úsilie o maďarizáciu nielen Slovákov, ale aj Ukrajincov žijúcich v bývalom Uhorsku.
Šafárik: ide o variáciu maloruštiny
Vedecky sa po prvý raz nimi zaoberal Pavol Jozef Šafárik, ktorý ich poznal z osobnej skúsenosti. Jeho rodné Kobeliarovo a Kežmarok, kde študoval na gymnáziu, sa nachádzajú na vtedy jazykovo zmiešanom Gemeri, kde sa tiež preplietali slovenské a rusínske nárečia. Na gymnáziu sa priatelil s mnohými Rusínmi.
V knihe Dejiny slovanského jazyka a literatúry všetkých nárečí (1826) napísal, že „rusínske nárečie vo východnej Haliči a v severovýchodnom Uhorsku je iba variáciou maloruštiny“ (čiže ukrajinčiny). Toto konštatovanie vedec rozširuje: „V Haliči a Bukovine sú najpočetnejšou časťou obyvateľstva Rusíni. Rusíni v Uhorsku medzi Hornádom a Tisou v stoliciach Berehovskej, Marmarošskej, Užhorodskej, kde tvoria väčšinu, sú potomkovia svojich haličských bratov.“
Územie, kde žijú Rusíni alebo Malorusi, ktorí sa neskôr konštituovali do ukrajinského národa, vymedzuje Šafárik „od stredu Haliče až po rieku Kubáň“. Názvy Rusíni, Rusnáci, Rutheni, či Malorusi považoval iba za rôzne názvy toho istého etnika – ukrajinského národa.
Vývoj ukrajinských etnonymov
Pre našu tému je veľmi dôležité vysvetliť genézu slova Rusín. Je odvodené od názvu Kyjevská Rus, ktorá bola prvým ranofeudálnym štátom na slovanskom Východe, ktorého dedičom je dnes Ukrajina. Jeho obyvateľstvo boli potomkovia Antov (4.-6. stor.) – predkovia Rusínov, ktorí sa od 12. storočia začínajú v historických prameňoch nazývať aj Ukrajinci. Tento názov má pôvod v slove označujúcom obyvateľov pohraničného územia Kyjevskej Rusi (u kraje).
Slovo Ukrajina po prvý raz nachádzame v roku 1187 v Kyjevskom letopise. V prameňoch sa hovorí o Ukrajine Kyjevskej, Podolskej, Haličskej atď. V kozácko-hetmanskom štáte, ktorého hlavná vojenská sila bola Záporožská Sič ospievaná Gogoľom a Ševčenkom, sa názov Ukrajina od 16. storočia stáva celonárodným. Pôvodný názov Kyjevskej Rusi, ktorá sa rozprestierala od Karpát až po Volgu, si prisvojilo Moskovské kniežatstvo, ktoré vzniklo v 12. storočí z miešaniny slovanských, ugrofínskych, turkotatárskych a mongolských kmeňov. Napríklad v 14. storočí bola polovica jeho šľachty, tzv. bojarov, tatárskeho pôvodu.
V roku 1654 Bohdan Chmeľnyckyj, v snahe zachrániť Ukrajinu pred útlakom poľskej šľachty, uzavrel zmluvu o jej pripojení za rovnoprávnych podmienok k Ruskej ríši. Od tých čias sa oficiálne nazývala Malorosija, hoci medzi ľudom a v ľudovej tvorbe jej pôvodný názov Ukrajina naďalej existoval. Používali ho aj v západnej Európe, napríklad v roku 1660 francúzsky inžinier G. L. de Bauplan vydal knihu Description d´Ukrainie, v roku 1711 exilový hetman Orlyk sa v zmluve s krymským chanátom podpisoval ako duxUcrainae atď.
Spolupatričnosť k východným bratom
Kým proces národného obrodzovania u Ukrajincov vo východnej Haliči a v Bukovine prebiehal približne vtedy, ako u iných slovanských národov, v Zakarpatsku sa uskutočnil podstatne neskôr: až v 20.-30. rokoch 20. storočia. Napriek tomu pocit spolupatričnosti s Kyjevskou Rusou a potom aj s Ukrajinou medzi prostým ľudom a časťou vzdelancov pretrvával. Situácia v Zakarpatsku za čias Rakúska-Uhorska bola oveľa horšia, ako na Slovensku. Obyvatelia sa nachádzali v ešte ťažšej hospodárskej i kultúrnej situácii a aj maďarizácia tu bola neľútostnejšia.
Významní ukrajinskí vedci ako M. Drahomanov, V. Hnaťuk, I. Franko, M. Vozňak, J. Perfeckyj a iní zdôrazňovali, že Uhorská Rus je síce súčasťou uhorskej Hornej zeme, ale ešte z čias Kyjevskej Rusi je to ukrajinská zem. Väčšina jej obyvateľov hovorí bojkovským, huculským a lemkovským nárečím ukrajinského jazyka a takisto ich zvyky a obyčaje sú ukrajinské. O spolupatričnosti k svojim východným bratom písali aj západoukrajinskí buditelia O. Duchnovyč (Veď za horami sú svoji), O. Pavlovyč (v haličskom Slove z roku 1861 spomína ukrajinských bratov) a A. Kralyckij, ktorý nazýval svojich rodákov z Čabyňan Rusínmi-Ukrajincami.
Po Prvej svetovej vojne sa územie Zakarpatska stalo súčasťou Česko-Slovenska pod oficiálnym názvom Podkarpatská Rus. Stalo sa tak nielen na základe Trianonskej mierovej zmluvy, ale aj zmluvy medzi americkými Rusínmi a zástupcami česko-slovenského odboja v americkom meste Scranton. Tie predpokladali, že Zakarpatsko dostane autonómiu. Hoci sa tento sľub počas trvania predmníchovskej ČSR nerealizoval, pripojenie Zakarpatska k ČSR urýchlilo proces národného sebauvedomovania karpatských Rusínov. Po začlenení Zakarpatska do ČSR sa tiež vytýčila hranica medzi Slovenskom a Podkarpatskou Rusou, ktorá je súčasnou štátnou hranicou medzi Slovenskou a Ukrajinskou republikou. Na území Slovenska sa tak ocitlo územie obývané ukrajinskou menšinou.
Vzostup národného povedomia
Hoci Česká akadémia vied 4. 12. 1919 rozhodla, že jazyk obyvateľstva Podkarpatskej Rusi je ukrajinský, na území Zakarpatska pôsobili tri politické prúdy: ruský (podporovaný českými politikmi okolo Karla Kramářa), rusínsky (podporovaný maďarónskym grécko-katolíckym duchovenstvom, ktorého lídrom bol maďarský agent Bródy) a napokon ukrajinský smer (A. Vološyn, V. Hadžega, M. Braščajko a i.). Prvým, kto na Zakarpatsku použil ukrajinský spisovný úzus, bol básnik V. Grendža-Doňskyj, po ňom J. Boršoš-Kumjatskyj, I. Riško, P. Mogiš, I. Roznijčuk, Zoreslav a iní. Česko-Slovensko poskytlo útočisko veľkému počtu exulantov z Ukrajiny, ktorí dokonca vytvorili v Prahe Ukrajinskú univerzitu. To vplývalo na mládež zo Zakarpatska, ktorá študovala v Prahe a v Bratislave a upevňovala si svoje ukrajinské povedomie.
Český spisovateľ Ivan Olbracht napísal veľa článkov o situácii na Zakarpatsku, kde konštatoval nárast ukrajinského povedomia u miestneho obyvateľstva. Po Druhej svetovej vojne sa územia východnej Haliče, Bukoviny a Zakarpatska obývané Ukrajincami zjednotili s Ukrajinou, vtedy ešte súčasťou ZSSR. Vyrástla národne uvedomelá inteligencia, rozkvitla regionálna ukrajinská literatúra (I. Macynskyj, M. Šmajda, Jeva Bis-Kapišovská, St. Hostyňak, V. Dacej, M. Roman, F. Kovač, S. Makara, J. Jackanyn, I. Halajda, J. Šelepec, J. Zbihlej a i.), veda (historik I. Vanat, jazykovedec M. Štec, folklorista M. Mušynka, literárni vedci A. Červeňak, J. Bača, L. Babotová a i.), divadelné a folklórne umenie. Významnú kultúrno-výskumnú úlohu zastáva aj Múzeum rusínsko-ukrajinskej kultúry vo Svidníku, ktoré doteraz vydalo vyše 20 zborníkov vedeckých prác o živote nášho rusínsko-ukrajinského etnika.
Centrum s protiukrajinskými cieľmi
Po roku 1989 začala na východnom Slovensku pôsobiť zo zahraničia inšpirovaná tzv. Rusínska obroda. Všetkými prostriedkami sa snaží dokázať, že Rusíni sú samostatný „štvrtý“ východoslovanský národ, ktorý nemá nič spoločné s Ukrajincami, s ich rečou a kultúrou. Už spomíný maďarón Viktor Dvortsák tvrdil, že šarišským nárečím hovoriaci východní Slováci sú osobitným národom.
Hlavným propagátorom týchto názorov je, ako sám o sebe píše, „ozajstný Američan“ P. R. Magocsi, o ktorom boli dohady, že je agentom niekoľkých tajných služieb. Jeho výstižnú charakteristiku vyslovil významný odborník – akademik O. Myšanič: „P. R. Magocsi riadi tzv. Karpato-rusínske výskumné stredisko v Kanade a USA. Prísľub tohto strediska skúmať karpatský región, ktorého obyvatelia si najdlhšie zachovali svoj tradičný sebanázov „Rusíni“, možno podporiť, lenže toto stredisko sa predovšetkým zaoberá politikárčením, produkovaním nového „rusínskeho národa“, podriaďuje svoju činnosť falošným protiukrajinským postojom, snaží sa odôvodňovať tvrdenie, že niekdajší karpatskí Rusíni, dnešní zakarpatskí Ukrajinci a slovenskí Rusíni-Ukrajinci sú osobitný národ, ktorý nemá nič spoločné s ukrajinským národom. (…) Magocsi realizuje politickú objednávku zahraničných protiukrajinských síl a sústreďuje okolo seba všetkých nespokojencov s Ukrajinou, ktorí poškuľujú po Moskve a ešte častejšie po Budapešti a Prahe.“ (Polityčne rusynstvo, Kyjev 1996).
Prahu spomína ukrajinský vedec preto, že v roku 1992 dnes už bezvýznamný český politik a hlásateľ čechoslovakizmu Milan Sládek počas návštevy Zakarpatska vyhlásil, že „toto územie nie je Ukrajina, ale časť Česko-Slovenska“.
Obroda rusínstva škodí vzťahom
Politické rusínstvo ostro odsudzuje ukrajinský historik zo Slovenska profesor I. Vanat: „Časť prevažne maďarónskeho grécko-katolíckeho kléru v Amerike a na Zakarpatsku sa stala nádejnou zbraňou revizionistickej politiky horthyovskej vlády v medzivojnovom a vojnovom období a stopy tohto vplyvu cítime ešte aj dnes u časti staršej generácie. Práve o nich sa opiera tzv. Karpatorusínske výskumné stredisko v Amerike riadené P. R. Magocsim, ktorý bojuje za „obrodenie rusínstva.“ (Do pytannja pro t.zv. ukrajinizaciju, Prešov 1993)
Podľa názoru najväčšej slovenskej autority v tejto oblasti, historika Ľudovíta Haraksima „ukrajinský ľud žijúci v prevažne hornatom severovýchodnom okrajovom území východného Slovenska je výhonkom najzápadnejšej vetvy ukrajinského národa. Dokazuje to jeho reč a pôvod, o ktorom hovoria historické pramene“. Tento vedecký názor zastáva aj francúzsko-maďarský historik a publicista François Fejtö: „Rusíni sú etnicky a jazykovo bratia Ukrajincov z Haliče a Bukoviny, rovnako aj Ukrajincov z Východu“. (Rekviem za mrtvou říši. O skáze Rakousko-Uherska, Praha 1998).
Slovenská verejnosť by si mala uvedomiť, že šírenie myšlienok „obrody rusínstva“ vyvoláva zbytočné spory u našich spoluobčanov ukrajinskej národnosti a škodí dobrým susedským vzťahom s Ukrajinskou republikou. Táto akcia nahráva silám, ktoré by chceli revidovať Trianonskú a Parížsku mierovú zmluvu a túžia po tom, aby bolo v nejakej forme obnovené tzv. veľké Uhorsko. Žiaľ, vinou minulých čias slovenská verejnosť veľmi málo pozná ukrajinskú kultúru a ukrajinské dejiny. Ukrajinský národ vo svojej histórii prešiel podobným martýriom a jeho túžba po samostatnosti sa naplnila v tom istom čase ako v prípade slovenského národa.
Autor (1916) je doktor slovanskej filológie a riadny člen Vedeckej spoločnosti T. Ševčenka
