Kto spasí Ukrajinu?

Slovo „spasí“ je to správne, pretože Ukrajina, štát, krajina, ktorá má veľké predpoklady úspešnosti, sa nachádza už dlho na pokraji bankrotu. Už v antike sa vedelo, že na Ukrajine existujú dobré podmienky pre pestovanie obilnín. Aj Hitler chcel Ukrajinu kvôli tomu, aby mohol zásobovať potravinami svoje veľké vojsko. V predchádzajúcom režime sa pridali aj výskumné možnosti najmä v oblasti zváračstva, kybernetiky aj jadrovej fyziky. Kde sa podel tento významný potenciál rozvoja?

Začal to zrejme Jeľcin, ktorý umožnil vznik rozsiahlej množiny zbohatlíkov bez podstatnej práce a teda užitočnosti. V tom sa zhliadli aj na Ukrajine, no aj divoká privatizácia v Československu má rovnaké symptómy. Oligarchovia ochudobňujú vlastnú krajinu, veď pôvodne štátne bohatstvo sa presúva do ich rúk a národu zostáva iba niečo na prežitie. Vznikajúce politické elity sa chceli stať čo najskôr aj majetníckymi elitami a tak národ trpí aj ďalej. Zatiaľ sa len málo ľudí ukazovalo na Ukrajine ako morálni vodcovia. Oligarchovia ich však spacifikovali.

ukrajina_vlajka_pixabay.jpg
Foto: Pixabay.com

Aktuálny prezident sa na začiatku zdal ako výnimka medzi ostatnými. Dokonca sa chcel dohodnúť aj s Putinom. Zrejme zasiahli oligarchovia, ale aj dodaní poradcovia a Zelenskyj obrátil rétoriku.

Pokiaľ ide o domáci nedobrý ekonomický vývoj, tak asi nikto v zahraničí nemal a asi ani dnes nemá záujem na obrate – prezidentovi dodali niekoľko skrachovaných politikov, akými sú Saakašvili, Dzurinda a Mikloš, ktorí mali radiť. Ale čo? Napokon aj taký zdatný chodec medzi korupciou, akým je Saakašvili postupne vzdal svoje posty, asi to bolo aj naňho priveľa.

Pozrime sa na zahraničie – má niekto záujem na silnej Ukrajine? Zdá sa, že nikto. Rusko nepotrebuje silného suseda, lebo by sa mohol stať príkladom so zatočením s oligarchami. Západ nepotrebuje silnú Ukrajinu, lebo by mohla konkurovať Nemecku a vyvliecť sa z antiruského chomúta. Takže sa krajina neustále zadlžuje a na podivenie jej stále posielajú ďalšie pôžičky, hoci je jasné, že ich nedokáže splatiť. Zadlžená krajina je odkázaná na zhovievavosť mocných. Navyše z krajiny stále viac ľudí odchádza za lepším osudom. Je tu nebezpečenstvo intelektuálneho vyprázdnenia. To zhoršuje šance na obrat od zlého smerovania.

Spojené štáty aj Brusel sa tvária ako nežní spojenci odhodlaní pomáhať Ukrajine donekonečna. Má to však háčik, ktorým je už spomenutý antiruský chomút – krajina nesmie z neho von.

V povojnovom období sa v podobnej predbankrotovej situácii niekoľkokrát ocitla aj vtedajšia Juhoslávia. Mala však veľkého medzinárodného stratéga – Josipa Broza Tita. Ten sa v zlých časoch vždy priklonil na jednu svetovú stranu – raz na východ, potom zase na západ – a vždy sa niekto našiel, kto Juhosláviu spasil. Takéhoto „fiškusa“ Ukrajina nemá, alebo nemôže mať.

Zahraničie asi nepomôže, poriadok si treba urobiť vlastnými silami. Problém s „novorusmi“, aj s „novoukrajincami“ spočíva v pôvode ich bohatstva a filozofii života. Pôvod bohatstva to sú švindle (veľmi jemne povedané), keďže nešlo o dôsledok výnimočných intelektuálnych či podnikateľských schopností, tak aj filozofia života je umiernená – asi tak, ako sa tešil disneyovský káčer Držgroš zo svojich zlatých peniažkov. Bol neužitočný a bezohľadný.

Zahraničie môže pomôcť (ak bude chcieť) pri hľadaní nezákonných aktivít a blokovaní peňazí či hmotného majetku. Doma si však musia poradiť sami!

Možno sa obzrieť aj do Spojených štátov. Pri vzniku USA bolo viacero boháčov ochotných dať svoje peniaze na budovanie a rozvoj vysokých škôl, nemocníc, útulkov, dokonca aj do dopravných železničných sietí. Bez nich by nenastal rýchly a kvalitný rozmach univerzít. Prečo súčasní zbohatlíci dávajú peniaze na súťaže krásy, prípadne do vreciek politikov? Je to otázka kultúry myslenia a konania.

Problém vzťahu EÚ k Ukrajine spočíva v dvoch charakteristických črtách únie – je priateľská voči korupcii a zároveň slabá – nemá charakter veľmoci, ktorú chcela nemecká kancelárka vytvoriť.

Vážnym problémom je deintelektualizácia našej civilizácie a úpadok jej kultúrnosti. Nemáme žiadne základné hodnoty, cez ktoré by sme posudzovali svet. Nejaké deklamácie existujú, no výklad základných pojmov je rozmanitý, nestály – čo je demokracia, sloboda, rovnosť pohlaví, rás a národností? Ako kedy a ako voči komu! To je zlý prístup. Navyše eurokomisárka chce znehodnotiť jeden z proklamovaných základných pilierov – kedysi sa EÚ vyhlasovala za realizátora kresťansko-židovských tradícií, teraz majú Vianoce zmiznúť. Civilizácia sa rozkladá, takže je zložité nájsť správny postoj k ukrajinským problémom. Navyše aj veľmocenská línia oddeľujúca západ a východ sa po páde sovietskeho bloku zneviditeľnila. Nie je jasné, aká je svetová mocenská politika USA a Bruselu. Takže chudáci Ukrajinci. Navyše sme im začali „pomáhať“ aj vyťahovaním odborníkov (lekárov, sestier, šoférov) a možno v budúcnosti aj iných. Takže nezostáva ako vyzvať Ukrajincov – bráňte sa oligarchom a driblujte medzi veľmocenskými siločiarami. Nečakajte na zázrak.

(Celkovo 4 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter