Kto sa poraní na damascénskej oceli?

Narastanie chaosu vo svetovej politike, spôsobené do značnej miery aj krutosťou a nezmyselnosťou vojen rozpútaných Západom v 21. storočí, núti časť sociálne kriticky zameraných odborníkov, ale aj verejnosti k tomu, aby čoraz dôraznejšie poukazovala na potrebu hľadania nových spôsobov riešenia problémov medzinárodnej bezpečnosti. Jednoznačne z nich vyznieva požiadavka skoncovať s používaním ozbrojeného násilia, ktoré sa hodnotí dvojakým metrom. Čo môže robiť Západ a ním protežované režimy, nie je dovolené tým, ktorí patria do ďalších častí sveta a nepodriaďujú sa mu, neposlúchajú ho…

Tento dvojaký meter sa v tomto storočí najvypuklejšie prejavil v troch vojnách rozpútaných Západom – v Afganistane, Iraku a Líbyi. Všetky sa navzájom podobajú, ale sú medzi nimi i mnohé odlišnosti. Každá z nich vznikla z iného dôvodu a inakším spôsobom. Podobnosťou iste nie náhodnou je najmä to, že vojensky, politicky i mediálne sa v nich najviac angažujú USA a Veľká Británia. K nim sa rôzne pridávajú ďalší spojenci, či už z NATO alebo aj z iných regiónov sveta.

Tieto vojny vznikli preto, aby sa v nich mohli pod rozdielnymi zámienkami zvrhnúť politické režimy, ktoré sa rôzne „previnili“ proti predstavám Západu o riešení problémov medzinárodnej bezpečnosti po rozpade bipolarity. Žalobcom, sudcom i vykonávateľom spravodlivosti je len jeden typ aktéra medzinárodných vzťahov spojený s neoliberálnou globalizáciou a prezentovaný Západom stále ešte vedeným USA.

Bombardovanie prináša demokraciu?

Vo svetovej politike sa tak stretávame s permanentným déja vu – rozsievaním násilia v rôznych častiach sveta, kde si chce Západ udržať naďalej nadradenú pozíciu. Túto líniu presadzuje západný kapitalizmus už vyše 500 rokov – od objavenia Nového sveta. Fundamentálne tvrdenie neokonzervatívcov, že „nezápadný“ svet  nerozumie ničomu inému ako sile, sa premieňa na svoj protiklad. Práve Západ sa pri riešení problémov medzinárodnej bezpečnosti v 21. storočí nevie či nechce zbaviť sily (najmä vojenskej) ako hlavného nástroja svojho pôsobenia.

V postmodernistickom duchu naháňajúcom hrôzu neokonzervatívcom by sa dala parafrázovať idea, ktorá sa pripisuje Mao Ce-tungovi – Puška plodí moc. Tzv. humanitárne intervencie krížené medzinárodným krízovým manažmentom by si potom mohli dať do vienka neokonzervatívno/neoliberálny marketingový slogan – Bombardovanie prináša demokraciu. Neoddeliteľnou súčasťou „humanitárneho“ bombardovania je masívna mediálna kampaň, v ktorej sa široko uplatňujú manipulácia, šírenie lživých informácií a vymývanie mozgov. Opäť tu je náhodná podobnosť vo vzťahu k Maovi – forma a obsah pôsobenia západných médií v týchto prípadoch silne pripomína jeho červenú knižku, v ktorej sa svojho času nachádzala jediná možná pravda, ktorú museli všetci opakovať.

Prvá z dvoch kategórií Západom vedených vojen

Tri spomínané vojny Západu v 21. storočí rozdelíme do dvoch kategórií. Ide o ich časovú postupnosť, ale odlišnosti sú dané aj viacerými ďalšími kritériami.

Prvú kategóriu tvoria vojny v Afganistane a Iraku – rozpútané v prvom desaťročí súčasného storočia. Boli zdôvodňované jednoznačne vonkajšími príčinami (ohrozením USA, Západu, regiónu a pod.), ale do značnej miery spojené s vykonštruovanými obvineniami, pričom ich medzinárodnoprávnou „čistotou“ sa radšej zaoberať nebudeme.

Obe tieto vojny boli iniciované washingtonskými neokonzervatívcami. V prípade Afganistanu išlo asi o najhoršie pripravenú inváziu USA v celých ich dejinách. Fatálne sa podcenila nielen história Afganistanu ako cintorína vojenských operácií veľmocí, ale sa nezvážila ani jeho vojensko-zemepisná poloha. Viesť dlhoročnú vojnu vo vzdialenej krajine bez prístupu po mori, navyše v regióne plnom ďalších odporcov, je chyba, ktorej by sa pri odpovedi na skúške zo stratégie nemal dopustiť ani priemerný frekventant vojenskej akadémie. V prípade Iraku získala morálna prudérnosť neokonzervatívcov neodstrániteľnú nálepku lživosti po fiasku pri hľadaní zbraní hromadného ničenia, kvôli ktorým sa vojna začala.

Vojny v Afganistane a Iraku sa prepojili nielen časovo, ale aj tým, že prispeli k narastaniu ťažkostí v bezpečnostnej politike USA. Po divne ukončenej vojne v Iraku (jej koniec bol vyhlásený dokonca viackrát) sa krajina zanechala v destabilizovanom stave a pozornosť Washingtonu sa presunula do Afganistanu.

Pre tých, ktorí nemajú prowashingtonské ružové okuliare je už dávno jasné, že afganská vojna sa skončí ešte väčším neúspechom ako iracká. Celá mediálna kampaň okolo odchodu USA a NATO z Afganistanu slúži len na zastieranie ich neschopnosti nejakým spôsobom vyriešiť existujúce bezpečnostné komplikácie.

Vojna proti Líbyi (zatiaľ) prvá v druhej kategórii vojen

Afganistan sa stal osudným aj pre B. Obamu. Napriek tomu, že pateticky získal Nobelovu cenu mieru, k mieru vo svete neprispel. Skôr naopak – pokračoval v pestovaní kultu washingtonských uctievačov ozbrojeného násilia, ktorý sa prejavil nielen v jeho stupňovaní v Afganistane, ale preskočil aj do Líbye. Očakávania, ktoré od B. Obamu mal svet, sa nenaplnili a jeho aktivity k posilneniu prestíže USA vo svete neprispeli.

Vojna proti Líbyi tvorí (zatiaľ len) prvú v druhej kategórii vojen Západu, ktorá patrí  už do druhého desaťročia súčasného storočia. Okrem tejto časovej odlišnosti možno poukázať na to, že jej rozpútanie bolo zdôvodnené novým mimoriadne špekulatívnym spôsobom – potrebou vytvorenia bezletovej zóny. Washington demokrata Obamu prekročil aj hranice Bushovho republikánskeho prehliadania princípov medzinárodného práva.

Ďalším novým prvkom vo vojne proti Líbyi sa stalo, že mimoriadnu aktivitu pri jej  rozpútaní vyvinulo Francúzsko (ktoré v prípade vojny v Iraku patrilo k jej zásadným odporcom). Akoby to bola kŕčovitá predzvesť neslávneho politického konca N. Sarkozyho, len výškou svojej postavy pripomínajúceho Napoleona úspešného práve v ťažení v severnej Afrike.

Francúzsko a Veľká Británia nehľadiac na svoje topenie sa vo finančno-hospodárskej kríze sa vehementne vrhli do vojnového dobrodružstva pod egidou NATO. Zakrátko však zistili, že v tomto prípade možno ani nie USA tak potrebujú NATO ako NATO potrebuje USA. Bez masívnej washingtonskej vojenskej angažovanosti by sa ciele operácie Úsvit Odysey boli ťažko naplnili.

Sýria ako štvrtý apokalyptický jazdec prinášajúci smrť?

Diplomacia a medzinárodné právo pri napĺňaní rezolúcie BR OSN č. 1973 (pri jej prijímaní sa okrem stálych členov rady – RF a ČĽR – zdržalo hlasovania aj Nemecko ako vtedajší jej nestály člen) dostali vojnou NATO a ich spojencov proti Líbyi minimálne dve veľké morálne facky. Prvou bolo, že bezletová zóna sa interpretovala ako možnosť širokej škály útokov proti legitímnej vláde, ktorá žiadne aktivity vo vzdušnom priestore svojho štátu neuskutočňovala. K druhej došlo v súvislosti s tým, že udržiavanie bezletovej zóny bolo vlastne otvorenou podporou vzbúrencov proti legitímnej vláde a znamenalo bezprecedentné zasahovanie zvonku do vzniknutej občianskej vojny.

Ak by sme podľahli negatívnemu vizionárstvu možno obrazne uvažovať o tom, že každá z týchto vojen Západu v 21. storočí a ich dôsledky predstavujú jedného z jazdcov Apokalypsy. Dôjde k vojne v Sýrii a stane sa oným štvrtým apokalyptickým jazdcom prinášajúcim smrť (Západu?) alebo sa objaví niekde inde?

Dramatická situácia je už dlhé roky okolo Iránu. Vylúčené však nie je ani to, že sa objaví znenazdajky iný región či krajina nového napätia a krízy v dnešnom svete. Nie je vylúčené ani to, že USA prestanú podporovať kohokoľvek z tých, čo im desaťročia verne slúžili. Chaos, roky šírený Washingtonom na Blízkom východe, ale aj v ostatných regiónoch sveta, sa môže obrátiť aj proti nemu. Aktuálnym dôkazom v kontexte mrazivej arabskej jari sa stalo dianie v Egypte. Čoraz viac starostí USA spôsobuje Pakistan. Zmeny však môžu zasiahnuť aj Saudskú Arábiu. A vo vymenovávaní adeptov na stratu lásky mocipánov ako aj na žiaľ z jej neželaných následkov by sa mohlo pokračovať…

Najsmutnejšou súčasťou každej vojny sú obete na životoch

Sýrska kríza sa v posledných týždňoch vyostrila. Zdá sa, že mediálna vojna nedosahuje očakávané výsledky a tlak na režim Bašíra Asáda sa pritvrdzuje. Svedčí o tom narastajúca netrpezlivosť až agresívnosť kovboja v sukni – ako sa v niektorých najmä ruských médiách zvykne označovať tretia dáma USA vo funkcii ministerky zahraničia (pričom ani jedna z jej predchodkýň v rukách mierovú ratolesť akosi rada nedržala). Jej výroky voči tým, ktorí sa vývoj situácie nepozerajú očami Washingtonu, sú čoraz zlovestnejšie.

Hlavným cieľom zatiaľ len mediálnej (psychologickej) vojny Západu proti Sýrii je zmena režimu B. Asáda, ktorý sa stal ďalším „krvavým psom“ vadiacim silám neoliberálnej globalizácie na washingtonský spôsob (zatiaľ ho však ešte nechcú súdiť). Zmena sa musí dosiahnuť akýmkoľvek spôsobom a zdá sa, že napriek globálnej kríze sa nechce hľadieť ani jej cenu, ktorá by však nebola len finančno-ekonomická.

Udalosti v Sýrii sa dostali do štádia, ktoré sa v súčasnosti bežne hodnotí ako začiatok občianskej vojny. V tejto situácii sa opäť uplatňuje povestný dvojaký meter Západu. Režim B. Asáda je ostrakizovaný a snažia sa naň uvaliť sankcie, ale povstalci sú podporovaní Západom a jeho spojencami vrátane dodávok zbraní, čo nedávno USA otvorene priznali. So silnou podporou Západu sa vytvára heterogénna skupina nevyhranených a málo známych „Priateľov Sýrie“, ktorá žiada o pomoc v boji proti režimu B. Asáda.

Ďalším fatálnym problémom je, že súčasná sýrska vláda sa obviňuje zo zločinov proti vlastnému obyvateľstvu, ale to, že v činnosti povstalcov sú prvky terorizmu, sa prehliada. Prehliada sa aj to, že časť týchto povstalcov a teroristov inklinuje k fundamentalizmu a netají sa kontaktmi s al-Kajdou.

Najsmutnejšou časťou každej vojny sú obete na životoch. Podľa odhadov ide na konci júna už o viac ako 16 000 mŕtvych. Sýrske vládne zdroje uvádzajú, že v bojoch s povstalcami padlo však aj 2 500 vojakov a príslušníkov bezpečnostných zložiek. 

V západných médiách sa už neuvádza, že nemožno určiť, koľko z civilných obetí má na svedomí bezpochyby tvrdý postup vlády pri potláčaní nepokojov a koľko ľudí zabili samotní povstalci. O neprehľadnosti toho, kto má na svedomí ľudské obete, svedčia rôzne hodnotenia incidentu z Huly z konca mája, pri ktorom bolo zabitých vyše 100 ľudí vrátane detí a žien.

Môže sa Sýria stať druhou Líbyou?

Sýrska vláda by podľa predstáv USA a „Priateľov Sýrie“ mala ihneď odstúpiť a odovzdať moc povstalcom. Tí sú však rozhádaní a nemajú jasnú predstavu o budúcom usporiadaní mocenským pomerov.

Príliš veľa podobnosti so situáciou spred roka v Líbyi. Zatiaľ to však nevyzerá tak, že Sýria sa stane druhou Líbyou. Dôvodov je viac. Na prvom  mieste možno uviesť, že tento nie bohatý štát napriek tomu, že vyše roka sú v ňom nepokoje, na väčšine svojho územia normálne funguje. Ďalej to, že B. Asád patrí iste k autoritatívnym vodcom a možno mu kdečo vytýkať, ale jeho postavenie v štáte je iné, ako bolo v prípade M. Kaddáfího.

Sýrske ozbrojené sily sú pripravené brániť svoju vlasť. Dokázali to aj zostrelením tureckej stíhačky RF 4E (špionážna verzia Phantomu F-4) vybavenej modernou izraelskou spravodajskou technikou. Hodnotenie tejto udalosti by si vyžiadalo samostatnú analýzu, ale faktom je, že to zapojenie Turecka (popr. aj niektorých jeho spojencov z NATO) do vojenskej akcie by skončilo ináč ako vynucovanie bezletovej zóny nad Líbyou. Sýrske vojenské letectvo uskutočnilo 11. júla veľké cvičenie za účasti stíhacích bombardérov, vrtuľníkov podpory pozemných síl a dopravných lietadiel v podmienkach obrany vzdušného priestoru pred útokom nepriateľského letectva. Bombardéri nacvičovali raketové a bombové útoky na útočiace sily nepriateľa a bojové vrtuľníky podporu akcií pozemným síl. Na cvičení sa zúčastnili aj ďalšie sily s cieľom obsadiť a udržať stanovené priestory bojov.

Zásadne iný postoj k riešeniu situácie v Sýrii, možno aj poučení z vlaňajšieho vývoja udalostí okolo Líbye, zaujímajú dvaja stáli členovia BR OSN – Rusko a Čína. Aj samotná OSN sa stavia k situácii v Sýrii ináč ako vlani k Líbyi. Do Sýrie bola vyslaná misia vojenských pozorovateľov – UNSMIS – v počte 300 osôb pod vedením nórskeho generála Roberta Mooda. Jej mandát vyprší 21. júla. Mimoriadne úsilie vyvíja vyslanec OSN a Ligy arabských štátov Kofi Annan, ktorý navrhol 6 bodový mierový plán. Viaceré návrhy, ktoré vzniknú na základe aktivít K. Annana sú sýrskymi povstalcami odmietané a aj USA a ich spojenci sa k nim vyjadrujú spravidla skepticky. Prejavuje sa to napr. v otázke chápania vlády národnej jednoty – nie je dôvod, aby z nej bol B. Asád vylúčený, čo však jeho odporcovia doma i v zahraničí požadujú. K. Annan i R. Mood sa však už viackrát vyjadrili, že B. Asád je ústretový voči mierovým návrhom.

Kto  a aký má možný záujem a vplyv na vývoj v Sýrii

USA si ako jediná superveľmoc v dnešnom svete nárokujú právo na zasahovanie do udalostí v Sýrii – ako všade inde – pričom nepovažujú za potrebné nejako zvlášť to odôvodňovať. Reálne však v Sýrii veľký vplyv nikdy nemali. Aj v tomto prípade sa k USA pridáva ich najbližší spojenec – Veľká Británia –, ale oveľa opatrnejšie ako v iných častiach Blízkeho východu.

Za „najstaršieho“ zo súčasných aktérov vedených zištnými snahami riešiť sýrsku krízu možno skôr považovať Turecko, s ktorým má Sýria najdlhšie pozemné hranice – vyše 800 km. Turecko chce hrať v regióne výraznejšiu úlohu. Môže si ju odvodzovať ešte z čias Osmanskej ríše, ktorej súčasťou Sýria bola vyše 400 rokov, ale zatiaľ ju opiera viac o aktuálnu dimenziu svojho členstva v NATO.

V poradí druhým je asi Francúzsko, pod ktorého mandátom sa Sýria po krátkej existencii Veľkej Sýrie ocitla po rozpade Osmanskej ríše na základe Sykes-Picotovej dohody. Úplnú nezávislosť súčasná Sýria získala až v roku 1946. Symptomatické je, že otázka Sýrie sa stala súčasťou francúzskej prezidentskej predvolebnej kampane, pričom názory na riešenie tohto problému sa medzi hlavnými kandidátmi neodlišovali. Aj nový francúzsky prezident F. Hollande, hoci socialista, je zástancom vojenského riešenia situácie v Sýrii, pričom zdôrazňuje, že len s mandátom OSN. Otázka je, ako by reálne francúzske aktivity vychádzajúce z koloniálnej nostalgie dokázali skutočne niečo ovplyvniť.

K týmto aktérom pristupujú ďalšie štáty NATO a EÚ, ktoré na režim B. Asáda vyvíjajú silný tlak. Časti z nich nepostačujú sankcie a prikláňajú sa k vojenskému riešeniu vzniknutej situácie.

Do pomerne veľkej skupiny štátov tlačiacich na Sýriu treba doplniť aj Izrael, ktorý od roku 1967 okupuje časť sýrskeho územia – Golanské výšiny. Tie však mal už podľa viacerých rezolúcií BR OSN dávno opustiť a vrátiť ich Sýrii. Izrael sa však zároveň obáva destabilizácie ďalšej susediacej krajiny, lebo ďalší osud izraelsko-egyptských vzťahov je momentálne nejasný.

Zvláštnym spojencom Západu sa stalo 6 štátov združených v Rade pre spoluprácu arabských štátov v Perzskom zálive. V niektorých z nich sa ešte prejavujú polofeudálne tradície. Zrejme je pre nich nepredstaviteľné o. i. aj to, že v sýrskom parlamente musí byť z poslancov najmenej 51 % predstaviteľov robotníkov a roľníkov. V širšom kontexte nátlak na Sýriu vyvíja aj celá Liga arabských štátov.

Už tento základný, veľmi všeobecný výpočet aktérov, ktorí chcú sýrsky režim „spacifikovať“, naznačuje, že nielen v radoch sýrskej opozície sú rozdielne názory, ale aj medzi tými, ktorí ju podporujú, sa môže prejavuje veľká rozdielnosť. Ako príklad postačuje to, že pri pohľade na spôsob riešenia sýrskej krízy sa možno nájde medzi Tureckom a Izraelom pomerne vysoký stupeň zhody, ktorý sa však už tak neprejavuje v názoroch na riešenie ďalších problémov v regióne.

Postoj Ruska, Číny a Iránu k vývoju v Sýrii

Skupina štátov, ktoré zaujímajú voči súčasnej sýrskej vláde iný postoj, je zatiaľ omnoho menšia. Neznamená to, že ide o neochvejných ochrancov B. Asáda, ale jednoznačne trvajú na tom, že situácia v Sýrii sa musí riešiť bez vonkajšieho zasahovania a vôbec nepripúšťajú uskutočnenie vojenskej intervencie akýmkoľvek spôsobom.

Mimoriadne vehementne sa do riešenia sýrskej krízy zapája RF. Treba vidieť skutočnosť, že ak sa Rusku podarí „ustáť“ sýrsku krízu, zvýši to jeho reputáciu nielen regionálne ale aj globálne. Staronový prezident V. Putin ako hlava silnejúcej veľmoci usilujúcej sa o návrat do „globálnej“ ligy potrebuje zahraničnopolitický úspech. Moskva má pripravený širší repertoár aktivít, ktorými vie ovplyvniť vývoj situácie.

Sýria zostala vlastne posledným štátom na Blízkom východe, s ktorým má Rusko bližšie vzťahy. Prejavuje sa to napr. aj vo vybavení sýrskej protivzdušnej obrany modernou ruskou technikou (Buk-M2, Pečora-2M, Pancir-S1), ktorá sa aj v súčasnosti dodáva na základe skôr uzavretých kontraktov, lebo sa považuje za obranné prostriedky. V súvislosti s rastúcim napätím okolo Sýrie došlo k incidentu s loďou „Alaid“, vezúcou opravené vrtuľníky Mi-25, ktorú zadržali britské orgány kvôli údajným nezrovnalostiam s jej poistením. Loď pôvodne plávala pod vlajkou Curaçao a po incidente sa vrátila do Murmanska sa na nej vztýčila ruská vlajka. Loď znovu vyplávala na more 10. júla už s ruskou vlajkou a zatiaľ má namierené do Baltijska, čo je hlavná základňa Baltskej flotily ruského vojenského námorníctva.

V sýrskom prístave Tartus sa nachádza jediná základňa ruského vojenského námorníctva (stanovište materiálno-technického zabezpečenia) mimo postsovietskeho priestoru, ktorá vznikla ešte v podmienkach ZSSR v roku 1971. Po rozpade ZSSR bola základňa do roku 2007 v polozakonzervovanom stave. V roku 2010 začala jej modernizácia. V súvislosti o sýrskou krízou sa mediálny záujem o základňu zvýšil a kolujú rôzne informácie o tom, aké ruské lode, s akými posádkami, za akým účelom a pod. na ňu majú priplávať.

Treba však zdôrazniť, že postoj Moskvy je zásadne iný od postoja USA a ich najbližších spojencov, lebo sa skutočne usiluje o zastavenie bojov a ukončenie krviprelievania, ktoré je možné len vtedy ak tak učinia obe strany – ako režim B. Asáda tak aj povstalci, ktorí zatiaľ odmietajú nielen návrhy B. Asáda, či Moskvy ale aj vyjednávača OSN.

Čína zdôrazňuje tiež potrebu rokovaní, spravodlivosti a mierového riešenia krízy. Je zdržanlivejšia ako Rusko ale poukazuje na nemožnosť riešiť problémy medzinárodnej bezpečnosti jednostranným spôsobom. Sýrsky problém vníma ako súčasť širších procesov, ktoré treba v súčasnej svetovej politike riešiť na základe vytvárajúcej sa multipolarity moci. Tlačový orgán ÚV KS Číny Žen-minž-pao uverejnil tento týždeň článok, v ktorom sa v kontexte informačnej vojny okolo Sýrie píše, že len vtedy ak Čína a Rusko dokáže vo sfére masmédií a propagandy získať priestor porovnateľný s pôsobením západných médií dokážu brániť spravodlivosť a mier.

K tým málo štátom, ktoré režim B. Asáda podporujú možno zaradiť ešte aj Irán. Jeho vzťah k Sýrii je vzhľadom na moslimské náboženstvo K Iránu ako sme už uviedli rad štátov spomedzi tých, ktoré vyvíjajú tlak na Sýriu, má tiež negatívny postoj. Aby sme aspoň naznačili zložitosť vzťahov stúpencov a odporcov súčasného vládneho režimu v Sýrii, využijeme príklad vzťahov Iránu a Turecka. Majú síce rozdielne názory na riešenie problému nielen Sýrie a súperia aj o vplyv v regióne. Na druhej strane však Irán vo veľkom dodáva do Turecka ropu a zemný plyn a k zastaveniu dodávok zatiaľ kvôli sýrskej kríze nedošlo.

Predpokladaný možný sýrsky dominoefekt

Okrem toho je tretia skupina štátov, či aktérov, ktorá je so Sýriou a krízou okolo nej  veľmi úzko spojená. Udalosti v Sýrii sa v týchto štátoch (regióne) prejavia predovšetkým ako určitý domine efekt – po nejakom čase aj v nich dôjde k zmenám, ktoré budú závisieť na tom, aký bude vývoj sýrskej krízy.

Tu opäť len načrtneme, že ide najmä o Libanon, ktorého osudy v posledných desaťročiach sú protirečivo prepojené so Sýriou – ale aj Izraelom a Iránom, s ktorým je špecificky prepojený cez hnutie Hizballáh. Sýria má zvláštne vzťahy aj s hnutím Hamás, ktoré je pri moci v pásme Gazy.

Sýrie ale aj viacerých spomenutých aktérov sa dotýka aj kurdská otázka. Zmeny v spôsobe riešenie kurdskej otázky by sa však viac dotkli Turecka a Iraku ako Sýrie. 

Takže ide o mimoriadne zložitú záležitosť, kde nie je možné uspokojiť naraz všetky predstavy zúčastnených. Avšak použitie násilia je asi tým najhorším, čo môže nastať a problémy týchto aktérov medzinárodných vzťahov len viacej skomplikuje.

Sýria je navyše sociálno-ekonomicky, etnicky, konfesionálne i kultúrno-historicky nesmierne zložitá. Snaha hodnotiť dianie v nej i okolo nej na základe kritérií zaužívaných  v strednej Európe, EÚ či hoci aj na celom Západe bude mať vždy veľmi relatívny charakter. Uvažovať zo Slovenska o udalostiach posledných mesiacov v Sýrii z pohľadu, ktorý sa neopiera o posvätné kánony šírené z fiktívneho pylónu našej bezpečnosti – NATO a nevyznáva washingtonskú terminológiu – nie je síce vítané ale je nesmierne potrebné.

Na malom priestore nemožno dopodrobna analyzovať zložitú históriu, komplikácie aktuálnej situácie a tendencie vývoja sýrskej krízy, ktorá sa môže skončiť viacerými spôsobmi. Zostaňme zatiaľ len pri závere, že sýrska kríza vyvolaná značne umelo externými faktormi v roku 2011 v rámci procesov arabskej jari sa s veľkou pravdepodobnosťou stane medzníkom formovania nového svetového poriadku a s ním spojenej bezpečnosti, kde sa bude musieť viac rešpektovať pozícia, rola a hodnoty nezápadných aktérov – zatiaľ prezentovaných najmä Čínou a Ruskom.

Ide síce o Sýriu, o konkrétne udalosti, ľudí, záujmy a najmä o zastavenie nezmyselného zabíjania. Spôsob vyriešenia alebo naopak eskalácie sýrskej krízy nám mnoho napovie o budúcich trendoch svetovej politiky i bezpečnosti.

Aj v sýrskej kríze ide o viac ako o Damask

V hre je z pohľadu záujmov Washingtonu preto príliš veľa. Avšak aj riziko neúspechu je mimoriadne veľké. Na zbraniach z damascénskej ocele sa môže síce veľmi škaredo poraniť, ale ide o záležitosti, z ktorých USA nemôžu len tak jednoducho „vycúvať“. Ak sa totiž pripustí, že problémy na Blízkom východe sa dajú riešiť bez zasahovania externých síl – takmer bez výnimky západných – situácia v regióne sa v dnešnej dynamickej dobe môže zakrátko zmeniť ešte dramatickejšie ako pred necelým storočím po konci prvej svetovej vojny a rozpade Osmanskej ríše.

Znalci chladných zbraní vedia, že damascénska oceľ nevznikla v Damasku. Svoje pomenovanie podľa Damasku nie preto, že by tam bol vynájdená, ale predovšetkým preto, že sa odtiaľ šírila do (západného) sveta.

Ani v sýrskej kríze totiž nejde o samotný Damask, ale o čosi, čo je mimo neho. Do diania sa snažia vstupovať viacerí regionálni i mimoregionálni hráči, pričom sú vedení rôznorodými záujmami, spojenými s úsilím upevniť svoju moc v regióne a získať aj čo najväčšiu časť z neveľkého bohatstva Sýrie.

Po rozpade bipolarity sa totiž okrem iného ukázalo, že každá bývalá socialistická krajina hoci aj chudobná, sa stala určitým zdrojom ziskov. Tento zdroj ziskov sa však pre nadnárodné spoločnosti už zväčša vyčerpal a treba hľadať iné pramene – časť krajín Blízkeho východu môže priťahovať zvýšený záujem aj z tohto dôvodu.

Damask (niekedy nazývaný aj Jazmínové mesto) sa považuje za najstaršie trvalo osídlené mesto na svete, v ktorom sa vystriedalo mnoho domácich i cudzích vládcov. Stredoveký arabský historik ibn Asakir v práci o dejinách mesta z 12. storočia uviedol, že išlo o prvé hradby vybudované po potope sveta.

Symboliku hlavného mesta Sýrie možno učiniť výnimočnou. Kto sa ho zmocní, môže pokračovať v histórii, ktorá siaha veľmi, veľmi ďaleko a má zvláštnu kontinuitu a iné parametre ako svet neoliberálnej globalizácie.

Autor je vysokoškolským pedagógom

Mapka: celysvet.cz

 

 

(Celkovo 5 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter