Blížiaci sa zjazd SDĽ v Trnave môže byť posledným, o ktorý ešte budú médiá prejavovať záujem. Strane reálne hrozí, že sa stane politickým subjektom pre zostarnutých členov z bývalej komunistickej strany, ktorí budú spomínať na budovanie Trate mládeže, a „šikovnejší“ z nich budú využívať zvyšky mocenského vplyvu SDĽ na osobné obohatenie.
V SDĽ panuje demoralizácia, znechutenie a práve mnohí mladí, perspektívni a entuziastickí členovia ju opúšťajú. Pre rozličné nejednoznačné pôsobenie vo vládnej koalícii, úsilie byť pri moci a zároveň proti vláde burcovať a povedzme to už otvorene, pre šedivosť, priemernosť a osobnostnú neatraktívnosť jej mnohých predstaviteľov, sa dostala do roviny komickosti. A to je najhoršie, čo môže akúkoľvek politickú formáciu postihnúť. Vtedy ju už totiž nik nechce brať vážne a ani neprizná sympatie k nej, aby jeho samého iní nevysmiali.
Rozličná ľavicová rétorika pôsobí neprimerane v situácii, keď mnohí funkcionári SDĽ majú rozbehnutý vlastný súkromný biznis a pritom využívajú svoje politické konexie na vlastné obohatenie. Poukazovanie na to, že sa to tak deje aj v iných stranách, neobstojí. Na ľavicovú stranu sa totiž kladú väčšie nároky a verejnosť od nej očakáva viac.
Veľkým problémom je aj vnútrostranícky výber kádrov na rôzne funkcie. Ide síce o výsledok demokratických volieb a rozličných rokovaní, no málo sa berie zreteľ na to, ako daných ľudí vníma verejnosť. Skôr sme boli svedkami opačného úsilia – naozaj populárne osobnosti z vedúcich funkcií vyšachovať, aby pri nich náhodou nevynikla priemernosť mnohých „súdruhov“. Zabúda sa však na to, že verejnosťou rozpačito prijímaní funkcionári nebudú schopní zabezpečiť volebné víťazstvo. Úvahy o volebných lídroch nastrčených namiesto predsedu a podpredsedov sú scestné. Potom sa môžeme opýtať: „Načo sú predseda a podpredsedovia?“
Na vnútorné riadenie politického subjektu je predsa ústredný tajomník a aparát, post predsedu je práve na to, aby personifikoval stranu pred médiami a voličmi. Ak to nie je schopný, chýba mu charizma, ktorá sa nedá získať nejakým pracným nacvičovaním, a potom nie je mužom, respektíve ženou, na svojom mieste. Navyše pokusy o ustanovenie volebného lídra museli zlyhať, pretože sa nebrali do úvahy tzv. prirodzení volební lídri, ktorých strana mala a ktorí mali prirodzenú popularitu medzi voličmi. Úvahy sa vždy krútili iba okolo ľudí, o ktorých bolo jasné, že aspoň zatiaľ, panujúci partajný establishment neohrozia. Delegáti 7. zjazdu SDĽ by si mali seriózne zvážiť, koho si vyberú do čela strany. V záujme jej prežitia, možno aj proti vlastným sympatiám a kamarátstvám, by mali uvažovať len o tých, ktorých slovenská verejnosť vníma pozitívne.
