Uverejnenie dlho očakávaného spisu potvrdzujúceho, že Irak vlastní zbrane hromadného ničenia, malo zvýšiť podporu tvrdého postupu voči Saddámovi Husajnovi. Význam spisu nespočíva ani tak v nezvyčajnosti publikovania materiálov nazbieraných Spoločným výzvedným výborom, ktoré normálne ostávajú utajené, ale v tom, že ukončuje diskusiu, či na útok existuje dosť dôkazov. Nie že by v dokumente bolo čokoľvek nové, ale premiér Blair ho využil na určenie hraníc, v rámci ktorých sa diskusia má viesť. Zasadanie parlamentu po letných prázdninách umožnilo poslancom spýtať sa premiéra na jeho zámery. Ukončilo obdobie rastúceho nepokoja vo vnútri Labour Party, v ktorej dnes existujú tri skupiny: jedna Tonyho Blaira plne podporuje, druhá verí, že premiér má imperialistické tendencie a preto za ním nikdy stáť nebude, a nakoniec najväčšia frakcia, ktorá má síce vážne pochybnosti o koalícii Blair-Bush, no dá sa získať na stranu vlády. Nepokoj vyviera najmä z rozporu medzi Blairovými obvineniami a nedostatkom dôkazov na ním presadzovanú akciu. Pomocou spisu, ktorý len zhromažďuje dôkazy, ako Saddám Husajn jedenásť rokov porušuje vôľu Organizácie Spojených národov, premiér zobrazuje vývoj ako logické vyústenie záväzkov, ktoré už OSN na seba zobrala. Tým sa vyhýba otázkam, či je spis legitímny, a tvrdeniam Scotta Rittera, že správy o irackej hrozbe sú prehnané. Blair si získava podporu časti Labour Party najmä preto, že ho vnímajú ako osobu zmierňujúcu radikálnych „jastrabov“ v Bielom dome. Aj keď sa bezprostredná pozornosť upiera na OSN a návrat zbrojných inšpektorov, Blair jasne vyjadril nedôveru v úspech takéhoto postupu. Zámerné, no dosť ťažkopádne zahrnutie mierového procesu na Blízkom východe do debaty bolo jasne namierené na odrazenie argumentov, že Irak nie je jediným nestabilným režimom vlastniacim zbrane hromadného ničenia, a tiež proti strachu z následkov akejkoľvek ďalšej akcie v arabskom svete. Záväzok budovať mier na Blízkom východe by tak utíšil strach v strane, že útok proti Iraku je akoby vendetou, zároveň však môže vrhnúť tieň pochybností na Blairov vplyv na Busha. Bol to práve návrh amerického prezidenta o zmene režimu v Palestíne, ktorý naposledy zastavil rokovania. Dvoma najkontroverznejšími témami sú zmena režimu a jednostranná akcia. Aj keď sa Blair vyhol diskusiám o zmene režimu a namiesto toho zdôrazňoval odzbrojenie, zároveň povedal, že „by bolo výborné“, ak by sa dvere ponechali pootvorené pre budúce zmeny politiky. Blair, zdôrazňujúc nadradenosť OSN, uistil poslancov o svojich zámeroch, no Bushove zámery sa stali problematickými po uverejnení jeho doktríny (Národná bezpečnostná stratégia), ktorá zdôrazňuje preventívne útoky a znižuje úlohu OSN. Verejná mienka v Británii je nestála a až 85 percent ľudí je proti útoku bez mandátu OSN. Nedávna záplava článkov prirovnávajúca Spojené štáty k Rímskej ríši odráža obavy, že Blair je len pešiakom v Bushových rukách. Americký prezident akoby hovoril iné za hranicami a iné domácemu publiku, čo len zvyšuje napätie. Blair sa prejavom v Snemovni reprezentantov pokúsil zahnať obavy, no keďže jeho presvedčenie je iba subjektívne, veľká časť verejnosti i Labour Party ho prijíma dosť ťažko. Ak sa Bush rozhodne podniknúť útok sám, Blair sa dostane do vážnych problémov.
