Na prelome rokov sa nám dostali do rúk zápisky Emila Poláka z diára šéfredaktora. Vydal ich pod názvom Ako sme /ne/robili perestrojku. Je to dômyselná a dôsledná kronika /ne/pohybu, zabúdanej či ignorovanej časti stredoeurópskeho /ne/pohybu. Hodnota textu spočíva v autenticite. Vidíme však, že zápisky z diára sa začali príznačne v roku 1987, teda až dva roky po nástupe M. S. Gorbačova /marec 1985/, autora perestrojky.
Vidíme vtedajšiu Bratislavu a časť jej atmosféry v čase, keď sa začal pohyb. Pre dnešok je text cenný aj tým, že zachováva vtedajší jazyk. Vďaka usilovnosti zapisovateľa máme nehatený prístup k tomu, ako bol či nebol jazyk, ktorým sa vtedy hovorilo, komunikovalo, bariérou, prekážkou či nástrojom porozumenie. Autenticita zverejnených zápisov je ojedinelá v praxi celej plejády šéfredaktorov rokov 1987 – 1989. To má hodnotu pri snahe porozumieť nášmu vlastnému mediálnemu a politickému vývoju, veď veľa citovaných mien stretávame aj dnes, miestami dokonca v špičkovej politike. O knihe zápiskov z diára sme v uplynulých týždňoch neraz hovorili s prof. Ivanom Laluhom. Ako historik, sociológ a najmä svedok atmosféry oných rokov predpokladal, že kniha sa stane možno aj témou kolektívnej rozpravy, že vzbudí taký záujem. Nasledujúce riadky sú zostručneným prepisom profesorových úvah na tri okruhy: aký je prínos publikovania zápiskov z rokov 1987 – 1989 na prahu roku 2021 v úplne inom politickom a mediálnom prostredí, ako sa v texte odráža vnímanie potreby vyrovnať sa s rokom 1968 a napokon ako vníma úlohu M. S. Gorbačova.
Text môjho prepisu prof. Ivan Laluha autorizoval.
Dušan Kerný
Ako sme (ne)robili perestrojku. Z diára šéfredaktora 1987 – 1989,
Vydavateľstvo CCW, Bratislava 2020, 400 strán.
Naznačená otázka v titule knihy – denníka Emila Poláka Ako sme /ne/robili perestrojku, konštatoval prof. Laluha, je veľmi záslužná. Dáva nám totiž odpoveď na dodnes naplno nezodpovedanú otázku: prečo sme, najmä pokiaľ ide o slovenskú spoločnosť, tú perestrojku, keď sa naskytla historickú príležitosť, nerobili. Prínos Polákových denníkov spočíva v tom, že máme autentický pohľad človeka, ktorý bol pri tom. Teda bol alebo videl do kuchyne jednej zložky moci, systému, ktorý mal u nás perestrojku v rukách. Problém spočíva v tom, že každá veľká spoločenská zmena, ktorá sa udeje, na posúdenie potrebuje odstup rokov. Ale na druhej strane takýto odstup rokov nezachytáva všetky varianty, ktoré sprevádzali pokus o zmenu, v danom prípade o perestrojku. Odstup, ktorý je potrebný na zachytene udalostí vo svojej syntéze, vo svojej komplexnosti, vyžaduje nevnášať do hodnotenia zmeny súčasný pohľad. Identifikovať atmosféru doby, limity a bariéry možností umožňuje práve autentický pohľad tých, ktorí boli v tom čase aktérmi či svedkami. Slovom, boli pri tom alebo boli pri tom zo súčasníkov najbližšie. Doba prinášala množstvo variantov riešenia a s odstupom času sa na to zabudne. Pri syntetickom pohľade s odstupom rokov často asi platí to, že „víťaz píše dejiny“, ale autentická výpoveď denníka, takrečeno oral history tých čias, nám umožňuje aj posúdiť, a v tom je tiež jej prínos, do akej miery výsledok zmeny zodpovedal očakávaniam tých, ktorí v tej zmene pôsobili. Pokiaľ ide o tých, ktorí štrngali na námestiach, zrejme mali inú predstavu o tom, čo im zmena prinesie.
Kniha je podnetom k úvahe, prečo sa v zlomových dobách na Slovensku, v slovenských pomeroch nedarí kompromisom či dokonca historickému kompromisu a táto téma znovu vyplávala na povrch po roku 1987, teda otvárala aj pre teba osobne nevyhnutnosť povedať, ako to bolo, ako to vnímaš pri čítaní Polákovho textu.
Okrem mnohého iného ma zaujalo to, zdôraznil prof. Laluha, že Polák neobmedzuje svoj denník úzko len na Nové slovo a na kontakty s vrchnosťou, ale približuje, opisuje nám tzv. „každodennosť života“ v tom čase. Inak povedané ukazuje, aký bol spôsob života a uspokojovanie potrieb občana, ako fungovali služby, ako fungovalo zásobovanie, sú to vlastne podklady aj pre sociologickú úvahu, ako to vnímal autor a prostredie, v ktorom sa pohyboval. Pretože podľa toho, aký je spôsob života, kvalita života, sa utvárajú aj hodnoty občana a postoj k samotnému systému. Z denníka je zrejmé, že v tom čase sa vtedajší režim vyčerpal. Bol totiž založený na nepísanej dohode uspokojovania potrieb ľudí výmenou za súhlas či pasivitu pri prijímaní politiky vládnucej moci. Tak to fungovalo v zastrašenej spoločnosti prvých desať rokov po roku 1968, ale v osemdesiatych rokoch už režim nemal riešenia nových výziev, ba ani ich nereflektoval, akoby vývoj zastal. Funguje automatická zotrvačnosť, a to z denníkov Emila Poláka je evidentné. Základnou príčinou, prečo sa perestrojka de facto nezačala, aj keď sa k nej vedenie KSČ prihlásilo, bol prístup k roku 1968. Moc, ako vidno, vychádzala len z negatívneho hodnotenia roku 1968. A na tom bola postavená opodstatnenosť jej existencie. Tým si síce zabezpečovala svoje mocenské postavenie, ale zároveň zámerne brzdila všetko úsilie o prehodnotenie. Tým bola aj hlavnou prekážkou práve pre narastajúci počet tých, ktorí aj v prostredí Nového slova chápali nevyhnutnosť zmien a vytvárali pre to priestor.
V roku 1968 a po ňom sa spoločnosť diferencovala na tých, ktorí zostali na Dubčekovom stanovisku reforiem a stali sa občanmi druhej kategórie. A na tých, ktorí sa domnievali, že politika Gustáva Husáka, ktorý požíval značnú dôveru, to uhrá a zabezpečí nielen pokoj, ale aj rozvoj spoločnosti. Normalizátori však nemohli, a zrejme ani nechceli, nájsť cestu k historickému kompromisu. Tí, ktorí, ako to ukazuje Polákov denník, cítili nevyhnutnosť zmien zároveň, samozrejme, chceli, aby mali podiel na novej politike. Bola alebo mala to byť aj vstupenka do novej doby. Presne o to sa snažila okrem iného aj tá časť, ktorá práve v ére perestrojky pripravila vydávanie Literárneho týždenníka. Aj keď sa teda perestrojka nekonala, úsilie o ňu umožnilo, aby sa vytvoril priestor pre ľudí, ktorí mohli vstúpiť do hry v nových pomeroch, a to najmä pri obhajobe sociálnych potrieb a pluralitnej demokracie.
Ako reformný komunista roku 68, dubčekovec, neskoršie člen Obrody, aktívny v politike po roku 1989 a priamy účastník ústavného rozdelenia ČSSR a vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 sa iste inak pozeráš na M. S. Gorbačova a očakávania s ním spojené v roku 1987 a inak s odstupom rokov.
To, že sme nerobili perestrojku, má priamy súvis s M. S. Gorbačovom a to v dvojakom slova zmysle. V negatívnom preto, lebo M. S. Gorbačov v rozhodujúcej chvíli, pri návšteve Československa v apríli 1987, podporil vtedajšie vedenie a vyhol sa roku 1968. Tým vlastne potvrdil vtedajšie vedenie a ponechal ho na seba, preto to potom tak vyzeralo, ako to ukazujú Polákove denníky. Dnes by som priamočiaro povedal, že Gorbačov /zachraňujúc seba a ZSSR/ nás hodil cez palubu.
Ale na druhej strane predsa len režim musel postupovať mäkšie, miernejšie aj vzhľadom na helsinský Záverečný akt. Začala sa meniť atmosféra. Pocítil to aj A. Dubček a sféra jeho prívržencov. Očakávalo sa, že v KSS sa vytvorí opozícia, opozičná platforma. Dubček vychádzal zo svojich skúseností, veď tak to bolo na Slovensku v rokoch 1966 – 1968, teda pred rokom 1968. A očakával, že táto platforma prevezme riadenie strany alebo bude jej postoje podstatnejšie ovplyvňovať a že sa dosiahne pri uskutočňovaní perestrojky historický kompromis, v tejto súvislosti zaujal už vtedy Weiss či Kanis. V júni 1989 Dubček v liste vedeniu strany vyzval, aby pred tvárou ľudu urobilo sebareflexiu. Aj keď si uvedomoval, že to nebude reálne, ale najmä chcel vplývať na atmosféru v členskej základni a vo verejnosti.
Keď v decembri 1988 došlo k výmene a po G. Husákovi sa do vedenia strany dostal M. Jakeš, sarkasticky sa to označovalo za dodatočné víťazstvo robotnícko-roľníckej vlády, teda toho, čo mal nastoliť vojenský zásah v auguste 68.
Z denníkových zápisov Poláka je zrejmé, že ľudia väčšinou v tejto fáze odmietali režim, ale neodmietali systém, chceli ho vylepšiť.
Žiaľ, v januári 1989, keď si bol Jakeš v Moskve znovu pre Gorbačovovo požehnanie, dospeli k záveru, že netreba prehodnocovať rok 68. Pre Obrodu /zoskupenie opozičných bývalých členov strany/ bolo zrejmé, že z perestrojky nič nebude. Ale v atmosfére, ktorá sa vytvárala, ako to plne vidno na stránkach denníkových zápisov, nezávisle na čs. vedení Gorbačovova politika glasnosti a perestrojky mala v československej verejnosti veľmi pozitívny ohlas. Avšak to, že Gorbačov ponechal, Poľsko, Maďarsko, Československo svojmu osudu, znamenalo, že sa ich vzdal. Tým vytvoril podmienky pre zánik týchto režimov, či už to zámerne chcel, alebo nechcel, ustupoval Západu. Ale na druhej strane dosiahol odzbrojovacie dohody, a tým sa posilňovali podmienky pre mier. Bola to však rozporuplná politika. Tendencia zániku dovtedajšieho režimu bola zjavná, išlo však o to, aké miesto v nových podmienkach si zabezpečia, vydobyjú stúpenci perestrojky. V našich súvislostiach Gorbačov dlho váhal s ospravedlnením za rok 1968. Vlastne sa to stalo až v máji roku 1990 pri návšteve A. Dubčeka v Moskve. No tak, že tlač o tom písala len stručne ako o návšteve. Dubčekovi umožnili počas pobytu stretnúť sa len s vybraným okruhom ľudí, vlastne ho izolovali. Gorbačovovi sa Dubček a ospravedlňovanie nijako nehodilo vzhľadom na domáce problémy a jeho klesajúcu popularitu. Ospravedlnenie, na ktorom mohol byť prítomný len A. Dubček a čs. veľvyslanec Slánsky, a nie celá delegácia, je síce historický fakt, ale dnes by som to nazval takým aktom medzi štyrmi očami. Z toho vidno, ako od veľmoci nikdy nemožno očakávať ospravedlnenie a v tom sa Gorbi od iných neodlišuje. Súzvučnejší vzťah k reformám roku 68 a k Dubčekovi prezentoval M. S. Gorbačov, až keď už bol mimo praktickej politiky.
Aká je odpoveď na otázku, ktorú vyvoláva usilovný zápis E. Poláka?
Je to poctivé svedectvo o úsilí nastoľovať nové témy inovatívneho prístupu k ďalšiemu sociálno-ekonomickému rozvoju spoločnosti, na ktorom autorovi a jeho kolektívu záležalo a ktoré boli aktuálne aj v nových podmienkach a pokračovali v nich aj potom. Podstata otázky o perestrojke spočíva v tom, že pri rozdelení Európy v časoch studenej vojny sme prebrali naplno sovietsky model, keď ten zanikol v ZSSR, musel zákonite zaniknúť aj u nás.
