O finančnej kríze sa ešte nedávno hovorilo ako o rýchlo prekonateľnom jave prirodzene sa vyvíjajúcej ekonomiky. Zástancovia neoliberálneho konceptu ekonomiky ešte aj dnes tvrdia, že po jej odznení sa všetko vráti do pôvodných – podľa niekoho jediných správnych a možných – koľají. Dnes je zrejmé, že súčasná kríza nie je javom rýchlo prekonateľným, a dokonca aj to, že nespochybniteľná viera v opätovnú rekonštrukciu neoliberálneho kapitalizmu je mimoriadne otrasená. Svet hľadá nové alternatívy, v čom tkvie jediné možné riešenie situácie. Noam Chomsky v rozhovore hovorí okrem iného o javoch vedúcich k dnešnej kríze, odlišnom prístupe Medzinárodného menového fondu k riešeniu krízy v treťom svete a svete bohatých, potrebe ľudových hnutí a naznačuje niektoré možné východiská i pravdepodobné smery vývoja. Zhováral sa Sameer Dossani Na prednáškach z ekonómie v prvom ročníku na vysokej škole sme sa učili, že trh má prirodzené fázy rastu a klesania. Takže súčasná recesia nie je pravdepodobne ničím mimoriadnym. No táto konkrétna kríza je zaujímavá predovšetkým z dvoch dôvodov: Po prvé, deregulácia trhov v 80-tych a 90-tych rokov 20. storočia spôsobila, že obdobie rastu bolo neprirodzene vysoké. Znamená to, že pokles bude hlbší, než by to bolo za iných okolností. Po druhé, od roku 1980 napriek ekonomickému rastu zažívala väčšina pracujúcich v USA stagnovanie príjmov – zatiaľ čo bohatým sa darilo, väčšina obyvateľstva sa nikam nepohla. Vzhľadom na túto situáciu odhadujem, že plánovači ekonomiky sa vrátia k určitej forme keynesiánstva, možno nie príliš rozdielnej od brettonwoodskeho systému, ktorý existoval v rokoch 1948 až 1971. Čo si o tom myslíte? – V podstate súhlasím s vaším názorom. Podľa mňa je zrútenie brettonwoodskeho systému začiatkom 70-tych rokov pravdepodobne najdôležitejšou udalosťou od roku 1945, a v jeho dôsledkoch dokonca omnoho dôležitejšou, než rozpad Sovietskeho zväzu. Asi od roku 1950 do začiatku 70-tych rokov 20. storočia sme zažívali obdobie bezprecedentného ekonomického a rovnostárskeho ekonomického rastu. Takže najchudobnejšia pätina rástla rovnako – v skutočnosti ešte o niečo viac – ako najbohatšia pätina. Bolo to tiež obdobie istých obmedzených, no stále reálnych výhod pre bežnú populáciu. A niektoré sociálne indikátory merajúce zdravie spoločnosti dokonca kopírovali ekonomický rast. Keď stúpala ekonomika, stúpali podľa očakávania aj sociálne indikátory. Mnohí ekonómovia to nazývali zlatým vekom moderného kapitalizmu – mali by to volať štátnym kapitalizmom, pretože vládne výdavky boli hlavným motorom rastu a rozvoja. V polovici 70-tych rokov sa to zmenilo. Brettonwoodske obmedzenia financií sa zrušili, finančné toky sa oslobodili, narastali špekulácie, obrovské množstvo kapitálu začalo smerovať do menových špekulácií a iných manipulácií cenných papierov, a finančný sektor získal jednoznačnú dominantnosť v celom hospodárstve. Sila ekonomiky prešla z rúk výrobného sektora na finančné inštitúcie. A odvtedy zavládli pre väčšinu obyvateľov veľmi ťažké časy. V skutočnosti to môžeme považovať za jedinečné obdobie amerických dejín. Neexistuje iné obdobie, v ktorom reálne platy – platy so započítaním inflácie – viac-menej stagnovali také dlhé obdobie pre väčšinu populácie, a v ktorom stagnovala alebo klesala životná úroveň. Ak sa pozriete na sociálne indikátory, do roku 1975 presne sledujú hospodársky rast. A potom začínajú klesať do tej miery, že dnes sme v podstate späť na úrovni roku 1960. Existoval rast, no bol výrazne nerovný – zisky putovali do veľmi malého počtu vreciek. Nastali krátke obdobia, v ktorých sa to zmenilo – počas tech-bubliny koncom Clintonovho obdobia sa platy zlepšili a nezamestnanosť poklesla, no to boli malé výnimky v stálom trende stagnácie a poklesu pre väčšinu populácie. Ako predpovedali viacerí medzinárodní ekonómovia, finančné krízy sa v tomto období zhoršovali. Keď sa finančné trhy oslobodili, očakával sa nárast finančných kríz, a presne to sa stalo. Súčasná kríza exploduje v bohatých krajinách, preto sa o nej toľko hovorí, no podobné krízy sa diali vo zvyšku sveta pravidelne. Niektoré z nich boli veľmi vážne. A nielenže sa diali častejšie, ale boli aj oveľa vážnejšie. Hovorilo sa o tom, predpovedalo sa to, a má to konkrétne príčiny. Bola táto kríza nečakaná? – Pred desiatimi rokmi vyšla dôležitá kniha s názvom Ohrozené globálne financie (Global Finance at Risk). Napísali ju známi ekonómovia John Eatwell a Lance Taylor. Spomínajú v nej známy fakt, že trh v sebe obsahuje v základoch neefektívnosť. V prípade finančných trhov je to podhodnotenie rizika. Nerátajú sa systémové riziká – všeobecné sociálne náklady. Takže ak mi napríklad predáte auto, pre oboch to môže byť dobrý obchod, no nezarátavajú sa do neho náklady pre spoločnosť – znečistenie, zápchy na cestách, a podobne. Na finančných trhoch to znamená, že riziká sú podcenené, takže sa podstupuje viac rizík, než by sa mohlo v efektívnom systéme. A to samozrejme vedie ku krachom. Ak by existovali adekvátne regulácie, vedeli by sme kontrolovať a predchádzať trhovej neefektívnosti. Ak budeme deregulovať, maximalizujete trhovú neefektívnosť. Je to v podstate základná ekonómia. Píše sa o tom v spomínanej knihe, ale aj v iných. A presne to sa deje. Riziká sa podcenili, preto sa podstupovalo väčšie riziko, než sa malo a skôr či neskôr musel prísť krach. Nik nepredpovedal, kedy presne to nastane a hĺbka krízy je trochu prekvapujúca. Čiastočne je výsledok vytvorenia exotických finančných nástrojov, ktoré boli deregulované, takže nik presne nevedel kto čo vlastní. Boli rozdelené šialenými spôsobmi. Takže hĺbka krízy je skutočne vážna – ešte stále nie sme na dne – a architektmi toho sú ľudia, ktorí teraz navrhujú ekonomickú politiku Obamovej administratívy. Dean Baker, jeden z mála ekonómov, ktorý videl, čo sa blíži, povedal, že je to takmer ako keby bol vymenovaný Usama bin Ládin na čelo takzvanej vojny proti terorizmu. Robert Rubin a Lawrence Summers, Clintonovi ministri financií, partia medzi hlavných architektov krízy. Summers silno intervenoval, aby zabránil akejkoľvek regulácii derivátov a iných toxických finančných nástrojov. Rubin, ktorý zastával tento post pred ním, bol úplne na čele útoku na Glass-Steagallov zákon, čo je silná irónia. Glass-Steagallov zákon chránil komerčné banky pred rizikovými investičnými formami, poisťovňami a podobne, čo v istom zmysle chránilo jadro ekonomiky. Zrušilo sa to v roku 1999, najmä pod vplyvom Roberta Rubina. Okamžite odstúpil z ministerstva financií a stal sa riaditeľom Citigroup, ktorá získala na zrušení toho zákona tým, že expandovala a stala sa „finančným supermarketom“, ako ju nazvali. A aby bola irónia (alebo tragédia, ak chcete) ešte väčšia, Citigroup teraz dostáva obrovské subvencie z peňazí daňových poplatníkov, len aby sa udržala pokope, a len nedávno v posledných týždňoch ohlásila, že sa rozpadá. Opäť sa pokúsi ochrániť svoje komerčné bankovníctvo pred rizikovými bočnými investíciami. Rubin odišiel v hanbe – nesie za to veľkú časť zodpovednosti. No je jedným z hlavných ekonomických poradcov Baracka Obamu. Ďalším je Lawrence Summers, a jeho protežant Tim Geithener je ministrom financií. Nič z toho však naozaj nie je nečakané. Existovali veľmi dobrí medzinárodní ekonómovia, ako povedzme David Felix, ktorí o tom písali už roky. A príčiny sú známe: trh je neefektívny, podceňuje sociálne náklady. Finančné inštitúcie podceňujú systémové riziká. Povedzme, že ste výkonným riaditeľom v Goldman Sachs. Ak robíte svoju prácu správne, keď poskytnete pôžičku, uistíte sa, že vaše riziká sú nízke. Takže ak to spadne, ste schopný to vykryť. Všímate si svoje riziká, započítavate ich do ceny. No nevšímate si systémové riziká, riziká, že sa rozpadne celý finančný systém. Tie nie sú súčasťou vašej kalkulácie. V poslednom čase o tom napísal niekoľko dobrých článkov do ekonomických časopisov Robin Hahnel. No je to niečo, čo sa učí v prvom ročníku ekonómie. Neefektívnosť trhu možno kontrolovať istým stupňom regulácie, ale tá sa zrušila v mene fanatickej náboženskej viery v efektívnosť trhov, ktorej chýba empirická podpora a teoretický základ. Zakladá sa len na náboženskom fanatizme. Máme teda čakať návrat keynesiánstva? Štátny sektor sa označuje za neefektívny… – Ľudia hovoria o návrate ku keynesiánstvu. To preto, že systematicky odmietajú všímať si odmietaniu všímania, ako funguje ekonomika. Mnoho sa hovorí o „zospoločenštení“ hospodárstva tým, že sa z verejných peňazí vykúpia finančné inštitúcie. Áno, istým spôsobom sa to deje, no to je len vrchol ľadovca. Lenže celá ekonomika je zospoločenštená od… no, v skutočnosti bola vždy, no určite od druhej svetovej vojny očividne. Mýtus, že hospodárstvo stojí na podnikateľskej iniciatíve a výbere spotrebiteľa je do istej miery pravdivý. Napríklad si môžete vybrať medzi jedným druhom elektroniky a iným. Ale jadro hospodárstva závisí veľmi silno od štátneho sektora, a to transparentným spôsobom. Vezmime si napríklad posledný hospodársky boom, ktorý stál na informačných technológiách – kde sa vzal? Počítače a internet. Počítače a internet boli takmer výlučne súčasťou štátneho systému celých tridsať rokov – výskum, vývoj, nákup, ďalšie zariadenia – až potom sa posunuli súkromným podnikom kvôli tvorbe zisku. Nebol to samozrejme taký prudký prechod, ale na ilustráciu to takto stačí. A podobný obrázok nájdete vo väčšej časti jadra hospodárstva. Štátny sektor je inovatívny a dynamický. Platí to od elektroniky cez farmaceutický priemysel až po nové odvetvia založené na biológii. Funguje to však tak, že od spoločnosti sa očakáva, že bude platiť náklady, preberie riziká, a keď sa objaví nejaký zisk, prenechá ho súkromným tyraniám, korporáciám. Ak by sme mali zhrnúť ekonomiku do jednej vety, hlavný zmysel by bol taký. Ak sa pozriete na detaily, je to samozrejme komplexnejší obrázok. Takže áno, socializácia rizík a nákladov (no nie ziskov) je teraz pre finančné inštitúcie nová, no len sa to pridalo k niečomu, čo sa už deje v iných sektoroch. Ak hodnotíme obraz kolapsu niektorých z týchto veľkých finančných inštitúcií, mali by sme si spomenúť na niektoré z trhovo-fundamentalistických politík, ktoré sa vyviezli do zvyšku sveta. Najmä Medzinárodný menový fond nanucoval na export orientovaný model rastu mnohým krajinám, takže spomalenie americkej spotreby teraz bude mať na nich veľký dopad. Súčasne sa niektoré regióny južnej pologule, najmä Latinská Amerika, usilujú zavrhnúť trhový fundamentalizmus MMF a vytvárať alternatívy. Mohli by ste povedať niečo o medzinárodných dopadoch krízy? A ako je možné, že niektoré inštitúcie zodpovedné za krízu, ako MMF, stále využívajú príležitosť na znovuzískanie dôveryhodnosti na svetovej scéne? – Je zarážajúce vidieť, že konsenzus, ako sa ku kríze postaviť v bohatých krajinách, je takmer opakom konsenzu, ako majú podobné krízy riešiť v chudobných krajinách. Ak finančná kríza zasiahne takzvané rozvojové krajiny, pravidlá MMF sú: zvýšiť úrokové miery, znížiť ekonomický rast, utiahnuť opasok, splatiť dlhy (nám), privatizovať, a tak ďalej. Presný opak sa predpisuje v bohatých krajinách: nižšie úrokové miery, naliať vládne peniaze na stimulovanie ekonomiky, znárodňovanie (aj keď to slovo sa nepoužíva), a podobne. Takže áno, máme tu isté pravidlá pre slabých a celkom iné pre silných. Nie je to však nič nové pod slnkom. Pokiaľ ide o MMF, nie je to nezávislá inštitúcia. V mnohom je pobočkou amerického ministerstva financií – nie síce oficiálne, ale v mnohých ohľadoch v tom, ako funguje. Jeden americký predstaviteľ popísal Fond presne ako „vymáhateľa dlhov“. Ak sa stane niečo so splácaním pôžičky alebo investície, ktorú poskytla bohatá krajina chudobnej krajine, MMF zabezpečí, aby veriteľ žiadnym spôsobom netrpel. Ak by existoval ozajstný kapitalistický systém, čo samozrejme bohatí ľudia a ich ochrancovia nechcú, nefungovalo by to tak. Predpokladajme napríklad, že vám požičiam peniaze, a viem, že ich nebudete schopný splatiť. Preto na ne dám veľmi vysokú úrokovú mieru, takže to dostanem aspoň vtedy, keď skrachujete. Potom predpokladajme, že v určitom momente nebudete schopný dlh splácať. V kapitalistickom systéme by to bol môj problém. Poskytol som rizikovú pôžičku, zarobil som veľa peňazí na úrokoch, a teraz nemôžete platiť ďalej? Moja smola. To je kapitalizmus. Ale náš systém funguje inak. Ak investori dajú rizikovú pôžičku povedzme Argentíne a získajú vysokú úrokovú mieru a Argentína už nemôže platiť, do hry vstupuje Medzinárodný menový fond, vymáhateľ dlhov za spoločenstvo veriteľov a obyvateľom Argentíny oznámi, že to musia splatiť. Ak mi nedokážete zaplatiť pôžičku, nepoviem predsa vašim susedom, že to majú urobiť za vás. No presne to robí MMF. Obyvateľov krajiny prinúti zaplatiť dlh, s ktorým nemajú nič spoločné, pretože pôžička sa zvyčajne dala diktátorom alebo bohatým elitám, ktorí ju pošlú niekam do Švajčiarska alebo inde do bezpečia. No vy, chudobní ľudia, ju musíte splatiť. A ďalej, ak vám požičiam peniaze a vy ich nedokážete splatiť, v kapitalistickom systéme nemôžem požiadať ani svojich susedov, aby to zaplatili. No MMF to robí – požiada daňových poplatníkov v Spojených štátoch amerických . Pomôžu zabezpečiť, aby boli veritelia a investori chránení. Je to radikálny útok na základné princípy kapitalizmu, rovnako ako celé fungovanie ekonomiky postavenej na štátnom sektore. No na rétorike to nič nemení. Ukrýva sa to pod povrchom. Pozorujete úsilia takzvaných rozvinutých krajín vymaniť sa z tohto systému? – To, čo ste povedali o južnej pologuli, je pravda. Niekoľko posledných rokov sa pokúšajú vymaniť z celej neoliberálnej katastrofy. Jedným zo spôsobov napríklad bolo, že Argentína prestala splácať dlhy, respektíve skôr ich reštrukturalizovala a niektoré kúpila späť. A ľudia ako argentínsky prezident povedali, že vďaka tomu sa zbavia Medzinárodného menového fondu. Čo sa stalo Medzinárodnému menovému fondu? Fond mal problémy. Strácal kapitál a strácal dlžníkov a preto aj schopnosť fungovať ako vymáhateľ dlhov pre komunitu veriteľov. No táto kríza sa využíva na jeho reštrukturalizáciu a revitalizáciu. Je tiež pravda, že krajiny sú tlačené k vývozu komodít. Navrhol sa pre nich taký model rozvoja. Ak potom ceny komodít klesnú, budú mať problémy. Nie je to stopercentná pravda, no krajiny južnej pologule, ktorým sa darilo celkom dobre, závisia od vývozu komodít, nespracovaných komodít. Platí to aj pre najúspešnejšiu z týchto krajín, Čile, ktoré sa považuje za ukážkový príklad. Čílska ekonomika stojí vo veľkej miere na vývoze medi. Najväčšou mediarskou firmou na svete je CODELCO, znárodnená mediarska spoločnosť – znárodnil ju prezident Salvador Allende a odvtedy ju nik úplne neprivatizoval, pretože je to dojná krava. Jej pozícia bola podkopaná, takže kontroluje menšiu časť vývozu medi než v minulosti, no stále prináša dôležité daňové príjmy do rozpočtu a je tiež veľký tvorca príjmov. Je to efektívne riadená znárodnená firma. No závislosť od vývozu medi znamená, že ste zraniteľní poklesom cien komodít. Zraniteľný je aj zvyšok čílskeho vývozu, ako povedzme ovocie a zelenina, ktoré sú prispôsobené severoamerickému trhu. V skutočnosti neurobili veľa pre oslobodenie hospodárstva od závislosti od vývozu nerastných surovín. Trochu áno, no nie veľa. To isté možno povedať o iných krajinách, ktoré sú v súčasnosti úspešné. Pozrite sa na mieru rastu Peru a Brazílie, ktoré sú veľmi závislé od vývoja ceny sóje a iných poľnohospodárskych exportov a minerálov. To nie je pevný základ hospodárstva. Veľkou výnimkou je Južná Kórea a Taiwan. Boli to chudobné krajiny. Južná Kórea bola koncom 50-tych rokov 20. storočia asi na dnešnej úrovni Ghany. No rozvinuli sa vďaka sledovaniu japonského modelu – porušovaním všetkých pravidiel MMF a západných ekonómov a podobným vývojom, akým sa rozvinuli západné krajiny – silným zapojením a riadením štátneho sektoru. Južná Kórea tak napríklad rozvinula silné oceliarstvo, jedno z najefektívnejších na svete. Úplným nerešpektovaním rád MMF a Svetovej banky, ktoré tvrdili, že to nie je možné. No dokázali to prostredníctvom štátnej intervencie, riadeným nasadením zdrojov a obmedzovaním kapitálových tokov. Únik kapitálu je veľkým problémom pre rozvojovú krajinu i pre demokraciu. Možno ho kontrolovať brettonwoodskymi pravidlami, no posledných tridsať rokov bol otvorený. V Južnej Kórei vám za únik kapitálu hrozil trest smrti. Takže áno, je pravdou, že podobne ako Taiwan vytvorili skutočne pevné hospodárstvo. Čína je iný prípad, no aj tá radikálne porušovala pravidlá. Myslíte si, že kríza dá iným krajinám možnosť sledovať cestu Južnej Kórey a Taiwanu? – Môžeme použiť príklad Spojených štátov amerických. Počas obdobia svojho najväčšieho rastu – koncom 19. a začiatkom 20. storočia – boli Spojené štáty americké asi najväčšmi protekcionistickou krajinou sveta. Mali sme veľmi vysoké ochranné bariéry a to priťahovalo investície, no súkromné investície hrali len podpornú rolu. Vezmime si oceliarstvo. Andrew Carnegie vybudoval prvú korporáciu s obratom vyšším ako miliarda dolárov tým, že sa živil na štátnom sektore – budoval lode pre námorníctvo a podobne. To je Carnegie, veľký pacifista. Obdobím najprudšieho hospodárskeho rastu v USA bola druhá svetová vojna. Išlo v podstate o poloriadenú ekonomiku a priemyselná produkcia sa viac ako strojnásobila. Tento model nás vytiahol z depresie a stali sme sa široko-ďaleko najväčším hospodárstvom sveta. Aj po druhej svetovej vojne bolo dlhé obdobie hospodárskeho rastu, o ktorom som hovoril, (1948 –1971) do značnej miery založené na dynamike štátneho sektora. A tak je to dodnes. Vezmime si inštitúcie, v ktorej pracujem, Massachussets Institute of Technology (MTI). Som tu od 50-tych rokov a videl som to z prvej ruky. V 50-tych a 60-tych rokoch bol MTI financovaný do značnej miery Pentagonom. Boli tu laboratóriá, ktoré robili tajný vojenský výskum, no univerzita ako taká nerobila pre armádu. Vyvíjala základ modernej elektronickej ekonomiky – počítače, internet, mikroelektroniku, a podobne. Všetko sa to vyvinulo pod záštitou Pentagonu. IBM sa tu učilo, ako prejsť z dierkových kariet na elektronické počítače. V 60-tych rokoch sme dospeli do momentu, keď bolo IBM schopné vyrábať vlastné počítače, no boli také drahé, že si ich nik nemohol dovoliť, a tak ich kúpila vláda. V skutočnosti je verejné obstarávanie hlavnou formou vládneho zasahovania do ekonomiky pre vývoj základnej štruktúry, ktorá bude nakoniec viesť k zisku. Existujú o tom dobré technologické štúdie. Od roku 1970 dodnes sa financovanie MTI presúva z Pentagonu na Národný inštitút zdravia a súvisiace vládne inštitúcie. Prečo? Pretože ekonomická špička sa presúva z elektroniky k biológii. Takže teraz musí verejnosť platiť náklady tejto ďalšej hospodárskej fázy prostredníctvom iných štátnych inštitúcií. Opäť, nie je to celý príbeh. Ale je to jeho podstatná časť. Aké zmeny očakávate v ekonomickej politike vlády Spojených štátov amerických? – V dôsledku súčasnej katastrofy môžeme očakávať presun k vyššej regulácii. Nie je veľmi jasné, ako dlho dokážu udržať vyplácanie bánk a finančných inštitúcií. Určite budú vyššie výdavky na infraštruktúru, pretože bez ohľadu na to, kde sa v ekonomickom spektre nachádzate, zistíte, že je to absolútne dôležité. Spojené štáty americké budú musieť urobiť niečo so svojím obchodným deficitom, ktorý je skutočne dramatický. Menej spotreby, viac exportu, menej pôžičiek. A budeme musieť niečo robiť s kostlivcom v skrini, jednou z najväčších hrozieb pre americké hospodárstvo, a to nárastom nákladov na zdravotníctvo. Často sa to maskuje tým, že to zahrnú pod „sociálne poistenie“, aj v úsilí podkopať systém sociálneho poistenia v USA. No v skutočnosti je sociálne poistenie celkom stabilné, rovnako ako kedykoľvek predtým, a existujúce problémy možno riešiť minimálnymi úpravami. No systém zdravotného poistenia je obrovský a jeho náklady rastú. Hlavným dôvodom je privatizácia zdravotníctva, ktorá je vysoko neefektívna. Je veľmi drahá a má úbohé výsledky. Spojené štáty americké majú dvakrát vyššie výdavky ako iné industrializované krajiny, a majú jedny z najhorších výsledkov. Hlavným rozdielom medzi systémom v USA a inými je, že je tak silno privatizovaný, čo vedie k nadmerným administratívnym nákladom, byrokratizácii, nákladom na sledovanie a podobne. Otvára súčasná kríza iným krajinám cestu k tomu, aby sledovali zmysluplnejšie rozvojové ciele? – Nuž, deje sa to. Jednou z najzaujímavejších oblastí sveta je Južná Amerika. Minimálne posledných desať rokov tam prebiehajú zaujímavé pohyby a dôležitý posun k nezávislosti, po prvý raz od španielskeho a portugalského dobytia. Súčasťou toho sú kroky k zjednoteniu, čo je kľúčové najmä preto, aby dokázala riešiť vnútorné problémy. Vo venezuelskom Caracase sídli nová Banka juhu, ktorej fungovanie sa síce ešte skutočne nenaštartovalo, no má veľké možnosti a podporujú ju aj iné krajiny. MERCOSUR je obchodnou zónou subkontinentu. Len nedávno, pred šiestimi či ôsmimi mesiacmi sa vytvorila nová integračná organizácia UNASUR, Únia juhoamerických republík, a je efektívna. Taká efektívna, že sa o tom v Spojených štátoch amerických radšej nehovorí. Asi je to nebezpečné. Takže keď sa USA a tradičné vládnuce elity v Bolívii rozhodli pre istý druh secesionistického hnutia, aby sa pokúsili podkopať demokratickú revolúciu, ktorá v krajine prebieha, a vypuklo násilie, konalo sa v septembri v Santiagu stretnutie UNASUR, z ktorého vzišla silná podpora pre prezidenta Eva Moralesa. Odsúdili násilie a snahy podkopať demokratický systém. Morales im za podporu poďakoval a vyhlásil, že je to prvýkrát po päťsto rokoch, čo začína Latinská Amerika brať osud do vlastných rúk. To je dôležité, veľmi dôležité. Nevieme, ako ďaleko tento vývoj zájde v zmysle riešenia vnútorných problémov a integrácie. No vieme, že prebieha. Rozvíjajú sa aj vzťahy medzi krajinami globálneho Juhu, napríklad medzi Brazíliou a Juhoafrickou republikou. Aj to oslabuje imperiálny monopol, monopol USA a západnej dominancie. Novým prvkom na scéne je Čína. Obchod a investície rastú a to dáva Latinskej Amerike nové možnosti. Súčasná finančná kríza môže priniesť príležitosti na zrýchlenie tohto pokroku, no môže zapôsobiť aj opačne. Finančná kríza samozrejme poškodzuje – musí poškodzovať – chudobných v slabších krajinách, a možno im obmedzí možnosti. Všetko bude závisieť od toho, či ľudové hnutia dokážu vziať osud do vlastných rúk, aby sme parafrázovali Eva Moralesa. Ak dokážu, budú tu príležitosti. Rozhovor bol pôvodne uverejnený na stránkach think-tanku Foreign Policy In Focus, Preložil Radovan Geist
