Vo svojej histórii si radi kopeme diery. Možno preto, aby „posvätné miesta“, ktoré okiadzame a oslavujeme, vyzerali popri nich ako vysoké hory. História Slovenska sa redukuje na niekoľko „svetlých okamihov“ oddelených od seba „obdobiami temna a zápasu“. Pritom sa z národných hrdinov starostlivo odstránia rušivé momenty a načierno prifarbia nepriatelia. A nerobí sa to pre minulosť, ale pre súčasnosť. Každý Slovák je od detstva napájaný mýtmi o Samovej ríši a Veľkej Morave, „slovenskom“ kráľovi Matúšovi Čákovi, národnom obrodení 19. storočia, „tisícročnej porobe“ v Uhorsku, „českej nadvláde“ v medzivojnovom Československu, a v poslednom čase sa k nim pridali aj nové (či skôr prepisované) mýty o slovenskom medzivojnovom autonomizme či vojnovom Slovenskom štáte. Jednoducho – dejiny ako zápas národno-štátnej idey a jej nepriateľov. Zdanlivo čisto akademická debata má silno politický podtón. Historické mýty, najmä tie o nepriateľoch, sa ľahko využívajú v politike na racionalizáciu nezmyselného. A tak sme vyzdvihli do panteónu našich „národných hrdinov“ kontroverzného (zámerne som použil eufemizmus) Andreja Hlinku, pripomenuli si „masakru v Černovej“ a ticho zabudli na výročie vzniku „prvej Československej republiky“. Pretože presne tak sa to hodí do obrazu „slovenských dejín Slovenska“. Nejdem teraz tvrdiť, že si „národnú kanonizáciu“ viac zaslúži Milan Hodža či iný politik, že si máme radšej pripomínať krompašskú vzburu z roku 1921… Osobne považujem tieto diskusie za nezmyselné. Sú to pre mňa len ďalšie príznaky, že sa snažíme zabudnúť na fakt, že Slováci (používam tento zjednodušujúci výraz len preto, aby som stále nemusel písať „obyvatelia územia, ktoré dnes tvorí Slovensko“) žili počas dlhšieho obdobia histórie vo viacnárodných (či multietnických) štátnych celkoch – a multietnické boli aj tie, ktoré radi považujeme za „slovenské“. Zároveň je história „Slovákov“ príbeh miešania kultúr a etnických skupín. Selektívna historická pamäť nám tak umožní zabudnúť na to, že pre osobné šťastie či nešťastie „Slovákov“ je omnoho dôležitejšia reprezentatívnosť vlády a jej schopnosť vytvoriť podmienky na napĺňanie osobných potrieb než jej etnická príslušnosť či intenzita, s akou sa hlási k národným tradíciám. Vyretušovaná história potvrdzuje, že „Slovákom“ sa najlepšie žilo, keď žili vo „vlastnom štáte“, a vládla im „slovenská vláda“. Minulosť prispôsobuje podľa potrieb prítomnosti, a prítomnosť ospravedlňuje podľa minulosti. Sú otázky dôležité a otázky podružné. V krivom zrkadle si ich však možno ľahko spliesť.
