V oblasti ideológií sa deväťdesiate roky zdali byť rokmi definitívneho víťazstva aliancie neoliberalizmu a konzervativizmu. Trh sa stal modelom, podľa ktorého sa vykladali a neskôr aj formulovali všetky sféry spoločenského života.
Dôsledky však boli iné, ako ich ideológovia neoliberalizmu očakávali. Namiesto spoločnosti rovnakých príležitostí vzniká spoločnosť, ktorá sa svojou štruktúrou začína podobať začiatku kapitalizmu, teda spoločnosti s neustále sa prehlbujúcimi sociálnymi rozdielmi. Tento proces prebieha nielen vo vnútri jednotlivých spoločností, ale nadobúda aj medzinárodné dimenzie. Celé zoskupenia štátov sa zosúvajú do pásma biedy, z ktorej už niet východiska. Neoliberalizmus smeruje k rozbitiu sociálneho štátu. Najnápadnejšia je táto tendencia v prípade zdravotníctva, ktoré neoliberálna politika napáda súčasne z dvoch strán. Na jednej strane tým, že zvyšuje počet chorých a chorôb, a na druhej strane tým, že obmedzuje zdroje pre zdravotníctvo a možnosti liečenia.
Možnosti vzdoru Je zrejmé, že úpadok sociálneho štátu je spojený s rozvojom trestného potenciálu štátu. Táto tendencia, ktorá sa v USA zreteľne prejavuje, je v Európe ešte len v počiatkoch. Je to tak okrem iného aj preto, že tu sa sociálny štát, i keď v čo ako fiktívnej podobe, predsa len udržal. Preto sa musíme zdržať toho, aby sme akokoľvek redukovaný sociálny štát znevažovali, hoci si nemôžeme robiť ilúzie o jeho význame.
Inštitúcie sociálneho štátu majú mystifikujúcu funkciu a podieľajú sa na sociálnodemokratickej pseudosvätosti. Aj keď ponúkajú náhradné riešenia a alibi politike, ktorá by tak podnikateľom, ako i zamestnancom pomohla riešiť ich reálne problémy, predsa len demonštrujú prítomnosť štátu. A aj keby tieto inštitúcie chceli hlásať nového ducha kapitalizmu, teda pomoc sebe samému namiesto podnikateľského ducha a sociálnej politiky v zmysle charity, predsa len nakoniec vytvárajú podmienky pre subverzívne aktitivity a umožňujú im nájsť svoju odozvu.
Symbolické formy panstva Pravda, štátne a paraštátne konanie (teda konanie v rovine obcí a charitatívnych spoločností) je iba jedným, i keď rozhodujúcim aspektom vytvárajúcich sa symbolických foriem panstva. Ako to môžeme pozorovať na kulte, ktorý je spojený s pojmom projektu, tak intelektuáli prebrali pri spravovaní biedy a objavovaní nástrojov chlácholenia mimoriadne dôležitú úlohu. Nemožno pochybovať, že to vyplýva z toho, že nové formy panstva spočívajú vo veľkej miere na postojoch k viere.
Okrem veľkej reťaze, ktorú nám predstavujú nositelia Nobelových cien za ekonómiu svojimi krištáľovo čistými matematickými modelmi a s ktorou sú spojení bežní ekonómovia prichádzajúci do styku s neurčitou a hrubou realitou, je tu ešte aj druhá reťaz, ktorá vlastne nie je spojená s tou prvou. Patria k nej veľké anglosaské noviny, ako sú Business Week alebo Financial Times, ale aj ekonomické týždenníky ako Le Nouvel Economiste, alebo veľké denníky Le Monde či Libération. Ekonomickí novinári a slávni autori úvodníkov, nech je už ich ekonomické vzdelanie akokoľvek chabé, možno viac z nevedomosti ako z cynizmu pôsobivými slovami hlásajú toto kolektívne obrátenie sa k neoliberalizmu. A symbolické panstvo amerického vzoru vo veľkej miere prispelo k tomuto procesu prevzatím mnohých slov, ktoré sú nasiaknuté novou sociálnou filozofiou.
Nové formy boja Zoči-voči takýmto komplexným a prešpekulovaným formám panstva, pri ktorých moc symbolického hrá centrálnu úlohu, je potrebné nájsť nové formy boja. Pretože ideológovia a idey hrajú v tomto kontexte osobitnú úlohu, musia osobitnú úlohu prevziať aj vedci. Aj oni sa musia postarať o to, aby sa politické konanie orientovalo na nové ciele, aby sa účinne kritizovali prevládajúce politické názory. Kvalifikovaná vedecká práca má poskytnúť nové symbolické zbrane.
K vlastným dôsledkom neoliberalizmu ako konzervatívnej revolúcii sa pridružujú ešte aj dôsledky sociálnodemokratického pokrytectva, ktoré zosilňuje efekt falošného poznania. Proti takýmto protivníkom je poznanie účinnou zbraňou predovšetkým vtedy, keď sa doplní analýzou dôsledkov falošného poznania, ktorému ide vždy o to, aby sa obeť považovala za vinnú (teda vyhlásiť, že za daný stav zdravotníctva alebo výchovného systému nesú vinu ich zamestnanci, teda tí, ktoré sú ich prvými obeťami).
Úloha utópií Aká by mala byť úloha európskeho sociálneho hnutia v kontexte týchto bojov? Cieľom tohto hnutia je spojiť doteraz rozptýlené kritické sily a to napriek množstvu prekážok, na ktoré takého hnutie naráža. Ide teda o rozvinutie globálneho politického projektu, ktorý by formuloval alternatívy a v ktorom by sa vedci a aktéri spojili (bez toho, aby sa vzájomne jeden druhému podriaďovali) tak, aby bolo možné prekonávať rozdiely medzi rôznymi národnými tradíciami, povolaniami, generáciami, rodmi a etnikami. Koordináciou kritických aktivít bude možné prekonať aj depolitizáciu myslenia a konania, ktorú podporovali sociálno-demokratické vlády. Ide o to nájsť novú formu politiky, inú formu vedeckej činnosti, ktorá by pomohla mobilizovať kritický potenciál na rôznych rovinách – od medzinárodnej, cez štátnu, až po úroveň obcí či záujmových organizácií.
Autor je francúzsky sociológ, pokúša sa sformovať medzinárodné hnutie, ktoré sa teoreticky i prakticky postaví neoliberalizmu na odpor
