Co vyznáváme? Rozhovor nad kresťanským krédem medzi Eugenem Drewermannem a Eugenem Biserem. Centrum pro studium demokracie a kultury, 2003, 202 strán, 198 Kč K. Rahner: Základy křesťanské víry. Trinitas, 2002, 636 strán, 499 Kč Eugen Biser: Einweisung ins Christentum. Patmos Verlag, 1998, 480 strán, 26 eur Helmut Krätzl: Im Sprung gehemmt. Mödling, 1999, 219 strán, 15,90 eur Hans Küng: Wahrhaftigkeit. Zur Zukunft der Kirche. Herder Bücherei, 1968, 240 strán Pred niekoľkými týždňami sa mi do rúk dostala knižka Co vyznáváme? Je to vlastne záznam dvojdňového živého rozhovoru dvoch nepokojných katolíckych teológov, Eugena Drewermanna a Eugena Bisera, o základných otázkach kresťanstva. Vlastne o kresťanstve samom. Pochybnosť sa už totiž zmocnila nielen jednotlivých otázok kresťanstva, otáznym sa stáva samo kresťanstvo, to kresťanstvo, ktoré po stáročia konštituovalo Európu. Tento otras prorokoval už pred sto rokmi Friedrich Nietzsche, keď hovoril o smrti Boha. Kríza už navyše zasahuje široké vrstvy, psychiatri ako Viktor Frankl konštatujú, že sa v západnej spoločnosti šíri existenciálne vákuum, že moderný človek nevie dať svojmu životu hlbší zmysel. Túto hlbokú existenciálnu núdzu, tento existenciálny hlad sa pokúšame zahnať zábavou, konzumom, ale neúspešne. Takto prichádzame už nielen na základe tradície, ale na základe vlastnej skúsenosti k biblickému poznaniu, že človek nežije len z chleba… Z čoho však? Biblia hovorí, že aj z Božieho slova. Lenže tomu dnes prestávajú rozumieť nielen ateisti, ale aj kresťania. Samotné katechetické či exegetické príručky často priznávajú, že mnohé slová z teologickej tradície ako dedičný hriech, vykúpenie, ospravedlnenie, znovuzrodenie, božie detinstvo, posledný súd, očistec, nebo, peklo tak zostarli, že im už dnes nevieme rozumieť. Ba dokonca kresťanské posolstvo samo, posolstvo o vykúpení a Kristovom zadosťučinení smrťou na kríži, vyvoláva aj u kresťanov otázky, ktoré už nemožno odbiť poukazom na ľudskú neochotu veriť. Dnešný ateista už neútočí, dnešný ateista už často hľadá, či by mu v jeho nevere niekto nevedel pomôcť. Stal sa však kritickejším, náročnejším. Vyrástol. Chce rozumieť. Nemôže už veriť tradícii či autorite bez vysvetlenia. A nie je za tým iba pohodlnosť či vzbura, vyplýva to z jeho túžby po opravdivosti. Hans Küng, ďalší z nepokojných katolíckych teológov, venoval tejto téme v čase II. vatikánskeho koncilu celú knihu s rovnomenným názvom Wahrhaftigkeit – Opravdivosť. Hovorí v nej, že 20. storočie prinieslo nový pátos opravdivosti. „Priamosť, čestnosť, pôvodnosť, opravdivosť v najširšom zmysle, to je to, čo napríklad 19. storočie v tejto podobe nepoznalo. Prejavuje sa to v umení, vo filozofii, v sociológii…“ Küng sa však pýta, či aj v teológii a v cirkvi. Bol to čas koncilu a Küng mohol smelo odpovedať, že tento duch opravdivosti „nezastal pred bránami cirkvi“. Táto opravdivosť nemohla zostať pred bránami cirkvi aj preto, lebo členovia cirkvi sú zároveň deťmi sveta a „nechcú už svoju existenciu schizofrenicky deliť medzi svet a cirkev“. Druhý vatikánsky koncil a vôbec šesťdesiate roky 20. storočia sú už však minulosťou, reforma socializmu sa skončila v deväťdesiatych rokoch jeho radikálnou demokratizáciou, cirkev sa však tohto vývoja, tejto radikálnej liberalizácie začala obávať. Viedenský biskup Helmut Krätzl preto nedávno mohol napísať knižku z provokujúcim názvom Zabrzdený v skoku. Koncil sa chcel odvážiť na mohutný skok dopredu, uprostred tohto skoku začali však mnohí brzdiť. Významný koncilový teológ Karl Rahner nazval koncil začiatkom začiatku, zostalo však vlastne iba pri ňom. Mnohí odvážnejší teológovia prišli o svoje miesta, vernosť k cirkvi často prevážila nad odvahou a otvorenosťou voči naliehavým otázkam dnešného sveta. Súčasný liberalizmus sa stal pre cirkev vážnejším nebezpečenstvom ako kedysi ateistický socializmus. Moderný liberál už síce nebojuje proti cirkvi, je však mimoriadne citlivý na svoju slobodu. Cíti, že poslúchať už nielen nechce, ale ani nesmie. Odmieta totalitu nielen v spoločnosti, ale aj v myslení. Dogmatika, ktorá je v cirkvi základnou disciplínou, je pre sekulárnu spoločnosť často provokáciou. To núti teológiu k tomu najzákladnejšiemu zamysleniu. V priebehu dvadsiateho storočia sme však zažili nielen krízu kresťanstva, ale aj krízu ateistického socializmu. K opravdivosti sa ešte nedopracoval ani moderný liberalizmus. Opravdivosť totiž nie je len zhoda človeka so skutočnosťou, prípadne so zákonom. Opravdivosť predpokladá zhodu slova a činu, myslenia a života. Moderný liberalizmus sa však týmto hlbším či vyšším nárokom zväčša vyhýba, pretože sú príliš ťažko uchopiteľné. Hovorí iba o tom, o čom možno hovoriť jasne, ako to kedysi vyžadoval Wittgenstein a o spravodlivosti sme sa zatiaľ k takejto jasnej reči nedopracovali. O pravde tiež hovoríme iba v spojitosti s objektívnou skutočnosťou, pretože tam ešte vidno, nie však v súvislosti so životom, pretože tam je už hmla. Opravdivosť však znamená, že sa naučíme o pravde hovoriť aj v spojitosti so životom. Práve na to sa odvážili Drewermann a Biser v spomínanom rozhovore, zoči-voči cirkvi, ale aj svetu a človeku. Cirkev sa dlho chápala ako strážkyňa pokladu zjavenia. Z obavy, že by sme tento poklad mohli stratiť, sme sa ho dlho radšej nedotýkali. Biser – v rozhovore ten opatrnejší partner – sa jasne prihlásil k tejto starosti o cirkev, „o jej prežitie v tomto svete a o jej úlohu, ktorú má prevziať vzhľadom na poklad, ktorý jej bol v tomto svete zverený, pretože jej bolo zverené veľmi mnoho. Vedomie toho, čo jej bolo zverené do rúk, podnecovalo aj v minulosti teológov k tomu, aby sa od cirkvi neodlučovali, aby v nej zotrvávali napriek všetkému“. Drewermann – ten radikálnejší partner rozhovoru – však s rovnakou vážnosťou namieta: „Táto cena mi často pripadá príliš vysoká. V dvadsiatom storočí bolo príliš mnoho prispôsobovania. Príliš mnoho sme verili, boli sme príliš poslušní, príliš často sme sa hrbili, stále znovu sme odsúvali nádej do budúcnosti namiesto do prítomnosti, príliš málo sme vzdorovali, príliš málo sme žili, príliš málo sme sa búrili. Táto kultúra odporu je prvoradá. Nie je pre mňa dôležité, či to katolícka cirkev strpí. Najprv prichádza život, až potom jeho usporiadanie…, najprv sú ľudia hľadajúci vieru, až ich prostredníctvom potom cirkev, ktorá to bude rešpektovať. A v takúto cirkev som ešte neprestal dúfať.“ V tom mu musel dať za pravdu aj Biser: „To úplne zodpovedá Ježišovmu zámeru. Sobota je tu pre človeka a nie človek pre sobotu.“ Po tomto už môžu prejsť k vlastnému problému. Obaja majú radi S. Kierkegaarda, ktorého nemožno obísť nielen vo filozofii, ale ani v teológii, preto sa pri formulovaní tej najzákladnejšej otázky obracajú na neho: „Predmetom viery sa musí stať identita človeka, hľadanie seba samého a osobné zrenie… Človek môže nájsť seba samého len tak, keď prekoná strach, ktorý zakúša ako indivíduum, a to tým, že svoju existenciu založí na tej moci, ktorá ho ako reflektujúce indivíduum zakladá. Vzťahovanie k absolútnemu ja je potrebné, aby človek mohol vo svojej relativite prijať sám seba. To nie je len veľkolepý návrh, ako ukázať, čo je viera. Je to zároveň koniec akejkoľvek možnosti predkladať vo veciach viery hotové poučky ako dogmy. Potom už nebude existovať nič, čo by sa nesmelo skúšať na vlastnom živote. To je na Kierkegaardovi to veľké, revolučné, typicky protestantské, čo by musela katolícka cirkev prijať, aby mohla byť v mojich očiach znova vierohodná,“ hovorí Drewermann. Biser potom obracia pozornosť už priamo na človeka. „Podľa Kierkegaarda je človek bytosťou v sebe hlboko rozorvanou. A z toho pramení jeho vlastná existenciálna núdza, predovšetkým ten strach, ktorý ho zase naopak robí jasnozrivým pre priepasť v jeho vlastnom živote. Človek je jedinou bytosťou, ktorá sa môže spreneveriť sebe samej – to je Kierkegaardovo hrozivé poznanie. Vieme si predstaviť, že človek odpadne od viery, že dokonca odpadne od Boha. Ale že by sa spreneveril sám sebe? … toto poznanie sa začína šíriť až s Kierkegaardom a pokračuje v Heideggerovej antropológii a v modernej existenciálnej filozofii.“ To nás vedie k základnej Kantovej otázke Čo je človek?, ale najmä k otázke svedomia, ktoré sa podľa Bisera často chápe príliš úzko. „Svedomie nehovorí v prvom rade o tom, čo mám robiť, čo si mám myslieť o tom či onom, nehovorí, čo je umenie a čo gýč, hovorí: Ako kto môžem byť. Svedomie vrhá svetlo do priepasti môjho vlastného ja a odhaľuje mi mieru môjho vlastného sústredenia, vzťahu ku mne samému: Som skutočne ten, kým mám byť?“ V tomto zmysle napísal už na konci stredoveku katolícky biskup Mikuláš Kuzánsky: „Keď sa započúvam sám do seba, počujem Tvoj hlas, ako mi hovorí: buď svoj, potom aj Ja budem tvoj!“ Na tento základný problém sa koncentruje dnes celá teológia. Už niekoľko desaťročí sa tí najvýznamnejší teológovia pokúšajú o takzvané krátke formuly viery. Pokúšajú sa čo najkratším spôsobom vysloviť to najpodstatnejšie z kresťanstva tak, aby to bol zároveň celok. Väčšinou sa im to však rozrastie na obsiahle dielo, v ktorom sa priemerný čitateľ stratí. S takýmto zámerom napísal aj E. Biser Úvod do kresťanstva a minulý rok vyšiel v českom preklade aj Základný kurz viery od Karla Rahnera. Pokúšali sa sprostredkovať akoby základný pojem kresťanstva. Na rozhovore Eugena Drewermanna a Eugena Bisera si však cením navyše odvahu hovoriť o tom v priamom rozhovore.
