Ponorení do každodenného chaosu, zaplavovaní vlnami informácií, dezinformácií, reality show a žijúci vlastné reality a surreality okolo seba a v sebe si málokto uvedomujeme že sa blíži veľké výročie. Pred pätnástimi rokmi mnohí z nás mrzli na námestiach a ostatní sa na to aspoň pozerali v televízii. Keď som bol malý, našiel som odložené vydanie Pravdy k pätnástemu výročiu konca Druhej svetovej vojny. Bola to prehliadka úspechov, ktoré sa odvtedy dosiahli. Pre mňa bola vojna nekonečne vzdialená. Keď som počúval o tom, čo bolo pred vojnou, tak to boli pre mňa udalosti takmer z prehistórie ľudstva. Teraz si s hrôzou uvedomujem, že sú už medzi nami ľudia, pre ktorých mrznutie ich predkov na námestiach takmer splýva s vyhynutím dinosaurov. Dokonca som už počul otázku: „A ako ste mohli žiť bez internetu?“ Čo vlastne vtedy ľudia za pätnásť rokov od konca vojny prežili? Už o tri roky prišiel Víťazný Február, hneď po ňom tvrdé politické procesy a v polovici päťdesiatych rokov mierne uvoľnenie. Čo sme prežili pätnásť rokov po hrdinskom mrznutí my? Už o tri roky prišiel rozpad spoločného štátu, hneď po ňom tvrdý mečiarizmus a koncom deväťdesiatych rokov mierne uvoľnenie. Aby som bol aspoň trochu optimistický: pätnásť rokov po vojne nasledovali úžasné euforické šesťdesiate roky. Ak by paralela fungovala, môžeme sa teda na nasledujúce roky tešiť. Šesťdesiate roky ale vyústili do udalostí roku 68. Ak paralela funguje, treba si dať pozor na rok 2012! Do pätnástich rokov je človek beztrestný. Hovorí sa: „Nezačínaj si s ňou, je pod zákonom!“ Pätnásť rokov by sa už malo prejaviť aj vo vývoji spoločnosti, predovšetkým na jej zodpovednosti. Možno aj preto policajný prezident upozornil mafiu, že by si mala začať zvykať na pravidlá.
