Lotyšsko bude mať prvého „zeleného“ premiéra v Európskej únii. Dva týždne po rezignácii Einarsa Repseho vymenovala prezidentka Vike-Freibergová za jeho nástupcu podpredsedu Aliancie zelených a únie farmárov Indulisa Emsisa. Krajina tak aj o niečo viac ako dva mesiace pred vstupom do EÚ pokračuje v tradícii nestabilných vlád – od znovuzískania nezávislosti v roku 1991 vystriedala už desať kabinetov, ani jeden z nich nevydržal celé volebné obdobie. Pre Lotyšsko je charakteristická rozdrobená politická scéna. V parlamente je päť pravicovo centristických strán (štyri z nich – Nová éra, Prvá strana Lotyšska, Únia za domovinu a slobodu, Aliancia zelených a únie farmárov – tvorili vládnu koalíciu a Ľudová strana bola v opozícii) a tri ľavicové (Ľudské práva a zjednotené Lotyšsko – najsilnejšia opozičná strana, Strana ľudovej harmónie a Lotyšská socialistická strana). Politika je, rovnako ako v niektorých iných transformujúcich sa krajinách, stále pomerne personifikovaná. Dôkazom je aj posledná politická kríza, ktorá viedla k pádu vlády. Prepukla po hádke vodcov dvoch najsilnejších koaličných strán, premiéra Einarsa Repseho a vicepremiéra Ainarsa Slesersa, a súvisela nielen so zlým vedením štátu premiérom, ale aj s jeho autokratickým spôsobom vládnutia. Vláda premiéra Einarsa Repseho nastúpila 7. novembra 2003 ako koalícia štyroch stredo-pravých strán. Problémy sa začali objavovať takmer od samého začiatku a vnútorné konflikty by ju boli rozložili už dávno pred tohtoročným februárom, keď nebolo finišujúceho procesu lotyšskej integrácie do EÚ. Jedným z posledných prvkov, ktorý ju držal pokope, bola potreba zabezpečiť kladný výsledok referenda o vstupe krajiny do EÚ. Vzhľadom na lotyšský euroskepticizmus, o ktorom sa pred referendom veľa hovorilo, sa skončilo všeľudové hlasovanie nečakane dobre (zúčastnilo sa na ňom 73 percent oprávnených voličov, z toho sa za vstup vyslovilo 67 a proti 32 percent). Na druhej strane však treba pripomenúť, že takmer tretina obyvateľov krajiny sa na hlasovaní nemohla zúčastniť – drvivá väčšina ruskojazyčného obyvateľstva totiž stále nemá lotyšské občianstvo a práve v tejto skupine bol strach z európskej integrácie veľmi silný. Pár dní po referende prepukla ďalšia vládna kríza, keď tri menšie koaličné strany vyzvali premiéra, aby odstúpil, keďže vládne pomocou „vydierania, hrozieb a klamstiev“. Aj ju však predseda vlády prežil. Osudná sa mu stala až hádka s predsedom druhej najsilnejšej koaličnej strany a vicepremiérom Ainarsom Slesersom. Jeho strana bola obvinená z nelojálnosti, keď niektorí jej poslanci podporili vytvorenie vyšetrovacej komisie parlamentu, ktorá mala preskúmať podozrenia z politického klientelizmu voči samotnému premiérovi. Slesers bol odvolaný z funkcie a jeho strana odišla z koalície. Premiér sa pokúsil ešte o menšinovú vládu. Svoje politické prežitie stavil na reformný balíček školského systému, ktorý okrem iného navrhoval rozšírenie vyučovania predmetov v lotyštine na školách jazykových menšín (proti návrhu protestovali predovšetkým zástupcovia ruskojazyčnej menšiny). Zákon však prešiel parlamentom len v pozmenenej podobe, a tak sa premiér, ktorého podpora klesla v 100-člennom zákonodarnom zbore na 23 mandátov, rozhodol rezignovať. Politický tlak naňho vyvinula aj prezidentka Vike-Freibergová, keď vládu vyzvala, aby pred vstupom do EÚ našla riešenie politickej krízy. Slesersova EPP začala bezprostredne po odchode z vlády rokovania s dovtedy opozičnou pravicovou Ľudovou stranou o možnom zostavení novej vlády. Problémom však bolo, že spolu mali len 31 kresiel v parlamente. Odstúpenie Repseho otvorilo nové možnosti, ktoré však lídri ostatných opozičných strán nedokázali hneď využiť. Keď sa dva týždne nedokázali dohodnúť na osobe nového premiéra, prezidentka za Repseho nástupcu vymenovala pomerne neznámeho podpredsedu Aliancie zelených a únie farmárov Indulisa Emsisa. Vymenovanie tejto, podľa mnohých nevýraznej, politickej osobnosti malo svoju logiku – môže byť dočasným kompromisom pri protirečivých ambíciách ostatných lídrov. Pred, teraz už bývalým, ministrom životného prostredia stojí neľahká úloha vytvoriť životaschopnú vládu, ktorá by krajinu poviedla aj dlhšie, než len do 1. mája, do dátumu vstupu do EÚ. Aj keď ho už podporila Ľudová strana a pridajú sa k nej aj Prvá strana Lotyšska a Únia za domovinu a slobodu, ešte stále bude mať v parlamente len veľmi tesnú podporu. Emsis síce vyhlásil, že sa pokúsi do koalície priniesť aj stranu bývalého premiéra, no jej hovorca sa vyjadril dostatočne jasne: „Nevidíme nijakú možnosť spolupracovať s Prvou stranou Lotyšska v koalícii.“ Je nepravdepodobné, že Repse a Sleser svoje osobné rozpory prekonajú. Vláde s takou tesnou podporou v zákonodarnom zbore potom bude pri prvej kríze hroziť osud jej predchodkýň. Vychádza s láskavou podporou delegácie Európskej komisie v SR. Uverejnené názory sa nezhodujú s oficiálnymi stanoviskami Európskej komisie.
