Zišiel som sa raz s jednou ženou, čo uhrančivé mala oči, a na koho sa podívala, zosmutnel láskou. Bez pomoci. Vedela v tanci ako háďa zavlniť sa a priľnúť tesne, a kto raz v náručí ju držal, zosmutnel láskou. Silno, hriešne. Veselá bola neskonale, smiech stále búril na jej perne. Kto ju však počul, nesmial sa s ňou, zosmutnel láskou. Prenesmierne. Mladosťou horela jak višňa a duchom ako réva vínna. Lež kto sa blízkosti jej nasal, zosmutnel láskou. Čia je vina? I prostá bola ako dieťa. Prečo ste smutný pri mne, pane? Tak tázala sa, nevediac, že kto miluje, sa smutným stane. (Zo zbierky Iba oči)
(Celkovo 7 pozretí, 1 dnes)
