Po zaujímavej knihe Muž s dvoma srdcami Rudolfa Schustera, kde autor opisuje dramatický osud Ariena Kleina, podnikateľa v Jeruzaleme pochádzajúceho zo Slovenska, bývalého partizána v našich horách, dostala sa mi do rúk kniha z Múzea židovskej kultúry Hašomer Hacair – dejiny hnutia židovskej mládeže na Slovensku a v Čechách. Vedúci redaktor Edície Judaica Slovaca Pavol Mešťan zostavil reprezentatívny zborník spomienok členov hnutia mládeže, ktorá sa zúčastnila aj na stavbe Trate mládeže a predtým bojovala v horách so slovenskými partizánmi proti fašistom. Dve vlasti Zborník uvádza pozoruhodné údaje o osudoch Židov v Československu od roku 1921 a potom na Slovensku až do roku 1950, keď mnohí členovia tohto hnutia, pôvodne skautského, prežili transporty do vražedných táborov a vysťahovali sa do Palestíny. Podaktorí, aj keď zažili gardistické hrôzy na Slovensku, cítia dodnes, že majú vlastne dve vlasti – Slovensko a Izrael. Po vojne členovia hnutia Hašomer Hacair sympatizovali s KSČ, keďže ona nepripúšťala rasizmus, alebo so sionistickou organizáciou. Treba poznamenať, že sa v ČSR k židovskému náboženstvu v roku 1921 hlásilo 135 918 občanov. Kniha mi vyvoláva spomienky na študentské roky, na známych a na kamarátov Židov. Nemôžem zabudnúť na výborného futbalistu z Partizánskej Ľupče Alexandra Elberta, ani na staršieho priateľa, spolupartizána Štefana Gála, na svojich kežmarských spolužiakov Ervína Grosswirtha a Štobyho Wellnera, na priateľov z povojnovej Moskvy, kde som pracoval na československom veľvyslanectve, na tlačového pridelenca Karola Weissa a Jozefa Weisera, ktorého aj spomínaná kniha uvádza ako organizátora hnutia židovskej mládeže a záchrancu ohrozených detí, na Alexandra Kunošiho, Eda Goldstückera, diplomata Jula Horvátha a na literáta Juraja Špitzera. Pri čítaní spomienok autorov článkov tejto knihy sa mi vynárajú roky 1938 až 1941, najmä v Kežmarku, kde som chodil na gymnázium, najprv na nemecké pre nemčinu a potom na slovenské. Profesori na nemeckom gymnáziu zväčša spišskí Nemci boli korektní, no postupne prichádzali aj učitelia zo Sudiet. Návraty do študentských rokov V meste nevládol nacionálny ani náboženský šovinizmus. Keď sme hrali futbal, chlapci sa ozývali v troch jazykoch. Veď aj futbalové kluby vtedy boli štyri, a to slovenský ŠK liga, nemecký KAC, socialistický Vorwärts a židovský Hagibor. Profesori zo Sudiet napádali spišských študentov, ktorí vedeli o sebe iba to, že sú spod Tatier a že doma rozprávajú nielen po nemecky, ale aj po maďarsky a slovensky, aby si uvedomovali, že sú Nemci, a tým aj prívrženci Adolfa Hitlera. A vtedy už aj noviny a letáky vykrikovali heslo Hitler – Hlinka jedna linka! A hneď nato Tisove antisemitské výroky, ktorým Hitlerovi politici nadšene tlieskali. Pamätám na hodiny telocviku s profesorom Alfredom Grossom. Pobalamutení nemeckí žiaci odmietli cvičiť spolu so židovskými konškolákmi. Ostali sme iba dvaja Slováci, čo sme podľa pokynov profesora Grossa, ktorý hral pritom na husličkách a tiekli mu slzy z očí, ďalej cvičili. Po dohode Hitler – Tiso odišiel Alfred Gross na vlastnú žiadosť do dôchodku a vrátil sa až po vojne do svojho pôsobiska, kde v pokročilom veku učil hasičov liezť po rebríku. Dnes má zaslúžený profesor v meste bustu a jeho život stáva sa ponaučením pre blízku spoluprácu ľudí rozličných národov. Nezabudnem na daždivú jeseň v roku 1940, keď som si dohovoril schôdzku s Magdou, mladou orientálnou krásavicou, a miesto nej ma čakala pred jej domom spolužiačka a oznámila mi, že Magdu odviezli i s rodičmi gardisti do nejakého pracovného tábora. O dva roky bolo moje pokolenie bezmocné pri pohľade na dlhánske transporty slovenských Židov do koncentračných táborov, z ktorých sa ich vrátilo veľmi málo. Kniha Hašomer Hacair poskytuje čitateľom veľa zaujímavých spomienok, ktoré objektívne zobrazujú roky vojnovej republiky a odhaľujú zločinecké vraždiace úderky, akými boli pohotovostné gardy vedené hitlerovskými nacistami.
