Demagógia a populizmus patria medzi základné charakteristiky každej demokratickej politiky. No napriek tomu niekedy ostáva až rozum stáť, ako dokáže masová hystéria a populistické výzvy obalamutiť veľkú časť spoločnosti, často aj relatívne inteligentných ľudí. Krásnym príkladom je „boj“ proti koncesionárskym poplatkom.
Údajnú nespravodlivosť povýšili na pravidlo
Keď niekdajší minister kultúry Marek Maďarič predstavil svoj nápad, aby koncesionárske poplatky platili na účet verejnoprávnych médií všetci ľudia, ktorí odoberajú elektrickú energiu (tzv. zástrčkový zákon), proti návrhu sa vzniesla vlna kritiky. „Veď je to nespravodlivé, aby koncesie platili aj tí, ktorí nevlastnia televízor alebo rádio,“ oponovali kritici. Krátko po voľbách títo istí ľudia prišli z hľadiska svojej argumentácie s ešte absurdnejším riešením. Na jednej strane je podľa nich nespravodlivé, aby koncesie platili aj tí, ktorí nevlastnia televízor alebo rádio (zástrčkový zákon). A aby sme sa vyhli tejto strašnej „nespravodlivosti“, platiť budeme na verejnoprávne médiá úplne všetci bez rozdielu (financovanie STV a SRo zo štátneho rozpočtu).
Čiže, ak ste sa predtým rozhorčovali, že musíte platiť koncesie, aj keď nevlastníte prijímač, teraz sa platbe nevyhnete, ani keby ste ten prijímač nemali do čoho zapojiť. Údajnú nespravodlivosť zástrčkového zákona (platia tí, ktorí službu verejnoprávnych médií nemôžu využívať), povýšili jeho kritici na úroveň základného princípu – platiť budeme prostredníctvom daní všetci. Odrazu ešte väčšia a ešte absurdnejšia paušalizácia nepredstavuje pre odporcov „zástrčkového“ zákona žiadny problém. Ešte sa niekto čuduje, že Adolf Hitler v tridsiatych rokoch dokázal zmanipulovať milióny vzdelaných Nemcov? Keď sa roztočí mašinéria politickej demagógie, ľudia sú schopní uveriť aj očividným nezmyslom, bez ohľadu na svoje vzdelanie a spoločenský status.
Rozhlas a televízia v službách strany
Je absolútne jasné, že presun financovania verejnoprávnych masmédií z koncesií na štátny rozpočet nerieši problém adresnosti (aby platili len tí, ktorí pozerajú televíziu či počúvajú rozhlas). Pre zástancov väčšej solidarity pri financovaní verejnoprávnych inštitúcií to nie je zlá správa. Čo je však horšie, tento návrh pochová akúkoľvek nezávislosť verejnoprávnych médií. Rozpočet totiž kontroluje vláda. Ťažko si predstaviť riaditeľa televízie, rozhlasu či „telerozhlasu“, ktorý si udrží nezávislosť od svojho chlebodarcu. D. Krajcer navyše chce, aby riaditeľa verejnoprávneho média volil opäť priamo parlament (ako to bolo za Mečiara), čiže o ňom rozhodne vždy aktuálna (vládna) väčšina. A nepochybujme, že výlučne podľa princípu straníckej poslušnosti. Verejnoprávne médiá tak stratia aj posledné zvyšky nezávislosti na vláde. Z médií verejnej služby sa stanú médiá vládnej straníckej služby.
Ak teda zámerom odporcov tzv. zástrčkového zákona, ktorý zachovával aspoň ako takú adresnosť poplatníkov a finančnú nezávislosť verejnoprávnych médií, bolo dosiahnutie väčšej miery adresnosti a väčšej miery nezávislosti, potom návrh, s ktorým prichádza redaktor Daniel Krajcer, toho času minister kultúry, nemožno nazvať inak ako absurdným. Pretože takýto návrh zbavuje televíziu i rozhlas akejkoľvek nezávislosti a navyše núti platiť za ich služby aj ľudí, ktorí sa tejto solidárnej platbe doteraz mohli vyhnúť. Ak by to nebolo smutné, bolo by to smiešne, že presun koncesií na štátny rozpočet už odrazu odporcov „zástrčkového“ zákona nezaujíma. „Nespravodlivé“ koncesionárske poplatky budú zrušené! Čo na tom, že sa nahradia ešte prísnejšou platbou?
Vo svete politického populizmu a demagógie je zdravý rozum to posledné, na čom záleží. Hlavné je nesúhlasiť za žiadnu cenu s Robertom Ficom či jeho bývalými ministrami. Aj za cenu toho, že si zo svojich vlastných voličov robí nová vláda bláznov.
Foto: Minister kultúry a cestovného ruchu Daniel Krajcer počas tlačovej konferencie k reforme verejnoprávnych médii.
Autor foto: SITA/Michal Svítok
Ilustračné foto: ilu edwart wisser a www.referendum2009.sk
