Mala to byť výpoveď o jednej generácii konfrontujúcej sa so svojou minulosťou. Mal to byť „klimáčkovský humor“ a konečne skutočný román, ktorý súčasnej slovenskej literatúre tak zúfalo chýba. Mala to byť kniha plná briskných dialógov a radosti z čítania – vyhrala predsa románovú súťaž Slovak Telecom. Ktoré z týchto predpokladov splnili očakávania, a ktoré naopak úplne zlyhali, sa môžeme pýtať pri knihe Viliama Klimáčka Námestie kozmonautov, nominovanej na Anasoft Literu 2008. „Každý raz, keď sa člen Generácie I-O rozhodne napísať román zo súčasnosti, narazí na ozveny minulosti. Vie, že aj písmeno, ktoré práve teraz vypálil kurzor na obrazovku, sa ihneď stáva spomienkou. Je presvedčený, že všetko, čo v tejto chvíli robíme, je determinované minulosťou viac, než sme ochotní pripustiť, a že dnešok je len prehrabovanie v jej mrviacich sa črevách.“ (s. 87) Toto je jedna z definícii, ktorú nám Klimáček ponúka pri predstavení členov tzv. generácie I-O, dnešných štyridsiatnikov, z ktorých pár exemplárov môžeme nájsť aj v mestečku Veľké Roje, kam je situovaný dej Námestia kozmonautov. Veľké Roje sú mestom, ktorému sa čas vyhol veľkým oblúkom, a tak si žije svojím zvláštnym spomaleným životom. Rovnako spomalené je aj zmýšľanie jeho obyvateľov. Tých v Klimáčkovej knihe reprezentuje Maroš Kujan, jeho exoticky krásna žena Milka a bláznivý otec Šani. Kapitoly označené dramaticky ako „streda ráno“ či „štvrtok poobede“, končiace sa „nedeľou ráno“, dávajú tušiť, že ani dej príbehu sa nebude odohrávať míľovými krokmi. Kde sa vzal, tam sa vzal, odrazu sa na scénu pripletie Marošov dávny kamarát z detstva Igor a začína sa nekonečná znôška nostalgických spomienok z minulosti. Strany sa míňajú a míňajú a zážitok z čítania – nikde. Klimáčkove postavy sú vystavané najmä na princípe absurdity. Absurdný je spôsob Marošovej obživy, absurdný je osud Igora, ktorý našiel životný cieľ v starodávnom aute tatraplán a rovnako absurdné sú aj ďalšie minipostavičky, ktoré akoby zamrzli vo vývoji doby. Obsah Marošových a Igorových spoločných zážitkov spočíva v spomínaní na to čo bolo a absolútnom nezáujme o to, čo príde. Pozorovať sa tu dá až akási pasivita, absolútna apatia voči možnosti zmeny. Autorov cieľ opísať generáciu, ktorú zasiahla náhla zmena politického systému a ocitla sa na rozhraní dvoch rôznych dôb, schizofrenicky fyzicky žijúca v tej novšej, no psychicky uväznená v starej, bol ambiciózny. Poňať do rozsahom relatívne neveľkého románu (242 strán) takú širokú tému a neskĺznuť pritom iba po povrchu a do zovšeobecnenia, sa však, žiaľ, ukázalo byť náročné aj pre takého skúseného prozaika, akým je Viliam Klimáček. Zbytočne pomalý priebeh (banálneho) deja, hlavné postavy s minimálnym náznakom vykreslenia ich vnútorného sveta, groteskné – a často opäť zbytočné – dialógy, neoriginalita a nedostatok invencie v spracovaní témy s takým veľkým potenciálom a uspokojenie s generalizáciou – toto všetko sú hlavné nedostatky Klimáčkovej poslednej knihy. Pri čítaní Námestia kozmonautov som si často spomenula na svoju obľúbenú teóriu tzv. estetickej vzrušivosti od Františka Miku. Tá súvisí s akýmsi ťažko definovateľným špecifickým pocitom lahody, ktorý by mal mať čitateľ z čítania diela. Pri tomto diele sa však – aspoň u mňa – nijaký podobný pocit nedostavil. Azda ho budú mať aspoň niektorí autorovi verní čitatelia. Autorka je literárna kritička
