Keď si v Belehrade pri prvej návšteve chorvátskeho prezidenta v Srbsku Mesič a Marovič podali ruky a vzájomne sa ospravedlnili za spôsobené krivdy a zlá, mnohí si vydýchli. Už koncom augusta sa pri Ohridskom jazere v Macedónsku za jedným stolom stretli prezidenti Albánska, Bosny a Hercegoviny, Bulharska, Chorvátska, Maďarska, Macedónska, Slovinska, Srbska a Čiernej Hory, aby na regionálnom fóre UNESCO spoločne deklarovali potrebu presadzovať demokraciu, ľudské práva, vládu zákona a rešpektovanie menšín. Zdalo by sa teda, že v „balkánskom kotly“ to utícha. Ingredencie národov, národností a jazykov sa začínajú miešať pokojne a tvoriť multietnickú spoločnosť. Je to pekná predstava, ale stále chýba jedno korenie – Macedónsko. Presnejšie, ako znie oficiálny názov krajiny, Bývalá juhoslovanská republika Macedónsko. Aj keď sa vyhla vojne sprevádzajúcej rozpad bývalej Juhoslávie, nedá sa povedať, že by ju problémy obišli. Tie najväčšie sa spájajú s konfliktom v Kosove, počas ktorého desaťtisíce etnických Albáncov utiekli pred vojnou práve do Macedónska. Krajina s počtom obyvateľov okolo dvoch miliónov má asi tretinovú albánsku menšinu, ktorá si vynútila zmenu ústavy a dnes je albánčina úradným jazykom. Neuskutočnilo sa to na rokovaniach ale ozbrojeným nátlakom. Je to dva roky, čo k tejto zmene došlo, a jednotky NATO, pôsobiace v krajine na žiadosť jej premiéra, mohli pokračovať v odoberaní zbraní albánskym povstalcom. Operácia Hlavná žatva si svoje meno zaslúži len zďaleka – povstalcom bolo odobratých tritisíc ručných zbraní. To by sa za úplné odzbrojenie dalo považovať iba v prípade, že ručnú zbraň mal každý dvetisíci Albánec žijúci v Macedónsku. Za odovzdanie tohto vskutku symbolického počtu zbraní získali spomenutú zmenu ústavy, prijatie zákona o samospráve posilňujúceho práva menšiny a prijatie zákona o amnestii, ktorý odpúšťa všetky zločiny spáchané pred 26. septembrom 2001, keď sa skončilo odzbrojovanie pod dohľadom NATO. Zákon sa stretol s veľmi „pozitívnou“ odozvou. Podčiarkol to aj nález masového hrobu pri Tetove necelé štyri mesiace pred jeho prijatím, ktorý po sebe zanechali albánski povstalci. Nasledoval scenár podobný kosovskému – expovstalci sa stali členmi samospráv a je asi len otázkou času, kedy sa aj tu preukáže ich prepojenie na organizácie podsvetia. O rok a pol neskôr, teda začiatkom tohto septembra, odznel v bulharskej televízii „prejav vďaky“ za ústretové kroky Albáncom. V telefonickom rozhovore Avdil Jakupi, pokladaný za veliteľa Albánskej národnej armády (ANA), vyhlásil, že rozpútajú vojnu: „Macedónsko nemôže byť štát, pretože jej premiér Branko Crvenkovski je zločinec zapletený do atentátu na bývalého srbského premiéra Zorana Djindjiča. Preto povstaneme a začneme vojnu.“ (ANA je skupina bojujúca za vytvorenie jednotného albánskeho štátu na Balkáne.) Jednodňové ultimátum na stiahnutie macedónskej armády zo severu krajiny obývanej zväčša Albáncami bolo na nátlak albánskych poslancov predĺžené na neurčito. Ultimátum teda pomohli predĺžiť albánski poslanci vedení expovstalcom Alim Ahmetim, ktorí spolu so sociálnymi demokratmi premiéra Branka Crvenkovského koncom minulého roka utvorili multietnickú vládu. Tá prospieva udržaniu akej-takej rovnováhy v krajine. Aby si však ANA a podobné skupiny uvedomili, na koho hracom poli sa hrá, prišla tri dni po silnom vyjadrení Jakupiho najrozsiahlejšia operácia proti albánskym povstalcom od konca nepokojov v roku 2001. Spoločný postup vojenských a policajných jednotiek priniesol niekoľko mŕtvych a ranených na strane povstalcov a obišiel sa bez strát na strane macedónskych síl. Podľa vyjadrenia Skopje nešlo o ojedinelú akciu, ale o začiatok akcií vedúcich k úplnému zničeniu a neutralizácii protivládnych ozbrojencov. Súčasná vláda, zložená aj zo zástupcov albánskej menšiny, by mala byť zárukou, že vláda sa usiluje dosiahnuť mier a nie presadiť nacionalistické požiadavky. V každom prípade analytici a historici nemajú na budúcnosť Balkánu rovnaké názory. Chudoba (priemerný plat v Macedónsku v roku 2001 bol asi dvesto dolárov a HDP na obyvateľa 1290 dolárov) je stále živnou pôdou pre nacionalizmus. Demonštrujú to aj výbuchy bômb v Skopje, na železnici či pomerne časté prestrelky v oblasti Tetova. Príklad „prinavráteného“ Srbska a Čiernej Hory by však mohol byť poučkou aj pre Macedóncov, obzvlášť keď ich Západ tak často „kŕmi“ nádejami na skorý vstup do NATO či dokonca do EÚ.
