Kontravízie

Slovo kontravízia znamená čosi ako protiklad zjavenia, vízie, halucinácie, ba dokonca fantazmagórie. Je to slovo, ktorého význam môže byť priširoký, no pritom je viac-menej jasné, o čom hovorí.

Aj preto si ho zvolili tvorcovia rovnomennej výstavy za jej vlastný „slogan“ s vedomím, že jeho posolstvo dokáže zaujať svojich vnímateľov práve týmto jeho sémantickým obsahom. Vystavujúcich autorov, pospájaných akousi symbolickou niťou stredoeurópskeho regiónu, Maďarska, Rakúska, Slovenska (patria medzi nich napr. Karl Heinz Bloyer, Lorenz Estermann, Gerhard Müller, Hannes Scheuer, József Gaál, Gyorgy Nagy Gábor, Igor Benca, Róbert Jančovič, Vojtech Kolenčík, Matyás Oláh, Petra Nováková), spája, alebo mal by spájať takisto symbolický ideový akcent oponentúry voči onomu dobre známemu a často pertraktovanému názoru o „smrti umenia“ v závere 2. tisícročia.

Nuž teda, naplnili, či napĺňajú sa všetky tie proroctvá ohlasujúce koniec umenia v dejinách ľudstva, alebo nie? Aká je súvislosť medzi tvorbou dnešných umelcov a ich predchodcov zo začiatku tohto storočia? A je vôbec nejaká? Aké myšlienky trápia súčasných umelcov v porovnaní s názormi prognostikov proponujúcich zánik ich tvorby? Napokon, čo v tejto súvislosti charakterizuje maďarskú, rakúsku a slovenskú grafiku na prelome tisícročia? To sú otázky, na ktoré sa pokúša hľadať odpovede skupina vybraných výtvarníkov a grafikov na pozadí predchádzajúceho festivalu v Dolnom Rakúsku a Podunajsku. Treba pritom zdôrazniť, že rovnako každý z nich kladie vedome dôraz na jednotu individuálnej celistvosti vlastného diela, ktorá vyčnieva nad hladinu umeleckej kreativity ako jej primát, čo je zároveň jeden z rozhodujúcich znakov charakteristiky dnešnej umeleckej tvorby v porovnaní so všetkými skupinovými vystúpeniami, hnutiami, manifestačnými prezentáciami a tendenciami výtvarného umenia zo začiatku nášho storočia. Druhým je ponáranie sa dovnútra, pod povrch života. Každý je totiž o to ľahšie ovládnuteľný, o čo viac je zbavený svojej ľudskej dôstojnosti. Proti tomuto javu naznačujú vystavujúci umelci modus vivendi svojho úsilia, a síce: angažovať sa za „veci života“, za človeka a nie proti nemu. Zaiste ocenenia hodný postoj v tomto rozháranom „ne-spolužití“, kde každý už bojuje s každým a všetci so všetkými. Je tomu tak aj vo výtvarnom umení, kde dokonca jedni „neúchylne spravodliví“ sa snažia diktovať všetko (iba) svoje tým ostatným.

Výstava Kontravízie (usporiadaná v Slovenskej národnej galérii v Bratislave v dňoch 1. 7. – 26. 9. 1999 v spolupráci s Mestským múzeom umenia v Györi) nás chce upozorniť na to, že to všetko nielen môže byť, ale aj je na konci nášho veku trochu ináč. Používa na to možnosti jej primerané – reč umenia a výpoveď umeleckého diela, ktorá akokoľvek zašifrovaná, stáva sa zrozumiteľným nástrojom komunikácie v mene určitého konkrétneho cieľa. A to naozaj nemožno odmietať.

Autor je výtvarný kritik

(Celkovo 3 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter