Odbory vhodili kartu „predčasné voľby“ na rokovací stôl. Legitímnosť takéhoto krajného riešenia je podľa odborov zabezpečená „pretrvávajúcou ignoranciou konštruktívneho sociálneho dialógu, aroganciou moci a nekompetentnosťou vlády“, píše sa vo vyjadrení k petícii. Vláda svoju vlastnú pozíciu v tomto dialógu bráni argumentmi o nevyhnutnosti dokončenia už rozbehnutých reforiem. Namiesto pátrania po vinníkovi sa skúsme pozrieť na vec z inej strany. Sociálny dialóg by mal v ideálnom prípade fungovať medzi troma partnermi: vládou, odbormi a zamestnávateľmi. Každého zo zúčastnených si môžeme predstaviť aj ako skupinu navzájom konzistentných presvedčení, v súlade s ktorými sa snažia konať. Je petičná akcia odborov v súlade s napĺňaním ich presvedčenia , t. j. rozvojom slobody, sociálnej spravodlivosti a solidarity, tak aby každý zamestnanec a zamestnankyňa mohli viesť zmysluplný život a plne rozvíjať svoju osobnosť? Odbory využívajú sociálny dialóg, ale majú právo uchýliť sa aj k nátlakovým akciám. Neúspešný štrajk železničiarov, blokáda hraničných prechodov, „okupácia“ ministerstva, atď., nás privádzajú k záveru, že „petičná akcia za vyhlásenie referenda o ukončení vlády Mikuláša Dzurindu“ je v súlade s cieľmi odborov a zároveň neporušuje zákon. Čo nie je zakázané je dovolené. Podľa odborov už boli mierne postupy vyčerpané. Ak sa jeden z partnerov správa tak, že hra už nemôže pokračovať, treba ho jednoducho vymeniť. To môže znamenať aj vypísanie petície za referendum o skrátení funkčného obdobia vlády. Na druhej strane, je správanie sa vlády v sociálnom dialógu konzistentné s jej ústredným presvedčením? Ak zaň považujeme programové vyhlásenie, potom odpoveď znie áno. Každá zo zúčastnených strán však toho druhého obviňuje z nekonzistentnosti, argumentujúc konzistentnosťou vlastných názorov. Odbory svoj krok vstúpiť do politiky odôvodňujú základným ústavným právom každého občana Slovenskej republiky na organizovanie petičnej akcie. Petícia sa zdá logickým vyústením predošlých zmarených snáh odborov presadiť v sociálnom dialógu s vládou svoje požiadavky. Vláda zas argumentuje svojím právom na štvorročné volebné obdobie, počas ktorého má uskutočňovať svoju politiku a reformy, ktorých výsledok často závisí od dlhodobejšieho procesu. Navyše, vládna politika ovplyvňuje všetkých občanov – zamestnancov i zamestnávateľov. Podľa toho odbory zastupujú len jednu skupinu občanov Slovenska. Môže vôbec existovať reálny a konštruktívny sociálny dialóg medzi odbormi a súčasnou pravicovou vládou (alebo vládou vôbec)? Pokúsme sa tento konštruktívny dialóg „dekonštruovať“. Použitie slova „konštruktívny“ nie je také jednoznačné. Operujú ním zväčša všetky tri strany, má azda každá zo strán svoj vlastný pojem „konštruktívnosti“? Podľa súčasnej vlády robiť konštruktívne rozhodnutia znamená predovšetkým konať v súlade s programovým vyhlásením, s pravicovou politikou. Podľa odborov konať konštruktívne znamená hájiť záujmy sociálne slabších, odkázaných na pomoc štátu. A to znamená snahu korigovať vládne rozhodnutia, aby sa nestali ďalším neznesiteľným bremenom pre sociálne najslabšie vrstvy spoločnosti a udržať tak hnev ľudu v takej miere, aby neprerástol do nekontrolovateľných akcií – aby bol stále ešte hnevom „konštruktívnym“. No pre koho: vládu, obory? Použitie pojmu „konštruktívny“ tak bude vždy pre tú druhú stranu zaváňať populizmom. Nemožnosť nájsť konštruktívny konsenzus je tieňom, ktorý však prekračuje aj tú súčasnú situáciu a vrhá tieň na ďalšie „konštruktívne tripartitné dialógy“. Stisk rúk medzi predákmi odborov a Robertom Ficom v súvislosti s petičnou akciou treba brať v kontexte súčasnej situácie. Ak si predstavíme Smer ako hlavnú silu budúcej vlády, veci by s najväčšou pravdepodobnosťou bežali veľmi podobne. Nie kvôli strane Smer, ale preto, že „konštruktívny“ z pohľadu vlády nemusí byť a vo väčšine prípadov ani nie je „konštruktívny“ z pohľadu odborov.
