Etienne Boisserie, francúzsky historik
Narodil sa 11. augusta 1969 v Saint-Germain-en-Laye. Je právnikom a historikom, držiteľom doktorátu na Inštitúte východných jazykov a civilizácií (INALCO), členom Centra štúdií strednej Európy, v súčasnosti pôsobí vo Výskumnom ústave analýzy politických systémov (LASP, CNRS) na Univerzite v Nanterre (Paríž-X). Predtým, ako upriamil svoju pozornosť na historiografický výskum Slovenska v 20. storočí, sa niekoľko rokov zaoberal otázkou maďarskej menšiny na Slovensku a v Rumunsku. Na jeseň sa chystá publikovať tituly Menšinová otázka v Rumunsku a na Slovensku (1990-1997) a Ako prekonať dedičstvo? – Kritická esej o súčasnej slovenskej kultúre (s Catherinou Servantovou). Je členom redakčnej rady La Nouvelle Alternative, študijnej revue o postkomunistickej strednej Európe. Je ženatý, má jedného syna. Napísali ste knihu Menšinová otázka v Rumunsku a na Slovensku (1990-1997). Nedávno uplynulo desať rokov slovenskej nezávislosti. Čo pozitívne a čo negatívne priniesol vlastný štát oproti tomu, keby sa Slovensko vyvíjalo ďalej v rámci federácie? – Hlavný pozitívny dôsledok nezávislosti vidím v tom, že umožnila dať bodku za nesvojprávnym prístupom Slovákov. Napriek všetkým zložitým situáciám, ktorými vo svojich dejinách prešli, mali obrovskú výhodu možnosti zložiť bremeno zodpovednosti za svoj osud na plecia niekoho iného. Teraz to tak už nie je, a to je dobre. Zostáva nám už len dúfať, že vstup do Európskej únie nebude znamenať návrat k tejto vyhýbavej stratégii úniku pred zodpovednosťou. Druhým pozitívnym aspektom je to, že sa Slováci po relatívne krátkom prechodnom období zdajú konečne schopní triezvejšie hľadieť na svoju minulosť. Prejav Pavla Hrušovského je plodom tejto zrelosti, znova prepojil dejiny slovenského národa s regionálnym vývojom, zbavil pojem „vlastná národná štátnosť“ jeho mýtu v politickej rovine, čím uvoľnil reflexiu Slovákov samých o sebe a uznal dôležitosť celej časti pôsobenia slovenských historikov. Ešte pred niekoľkými rokmi bol takýto typ analýzy slovenských dejín nemožný a myslím si, že by bol nemožný aj v rámci spoločného štátu. Chýba tu však nejaké syntetické dielo o dekonštrukcii národných dejín. Jestvuje množstvo čiastkových a presvedčivých pokusov, ale chýba globálna historiografická štúdia. Historici si to však uvedomujú, je to určite len otázka krátkeho času. Myslím, že ďalším pozitívnym aspektom je to, že excesy v období medzi rokmi 1993 – 1998 viedli Slovákov ku skúmaniu svojich mýtov a stereotypov. Pokiaľ ide o negatívne aspekty, mám tendenciu tvrdiť, že tu vlastne nijaké ani nie sú, pretože si myslím, že ak by sme nejaké objavili, bolo by ich treba porovnať so situáciou, ktorá by mohla nastať v spoločnom štáte. A ako prvá by sa ponúkala otázka: v akom type spoločného štátu? Mohol by existovať vierohodný scenár udržania spoločného štátu? Myslím, že odpoveď znie nie. Všetky chiméry typu „och, keby sme zostali s Čechmi“ nerátajú s nasledujúcou otázkou: „A čo by sme s Čechmi robili?“ Áno, väčšina populácie bola skôr pozitívne naklonená udržaniu spoločného štátu, ale nik nevie akou formou a rozličné ponúkané možnosti boli veľmi konfúzne. Nejde tu o antropologické alegórie dozretia národa stotožniteľné s dozretím ľudskej bytosti, ale uvážme z hľadiska ex post, že podmienky boli nakoniec vhodné na to, aby Slováci sami čelili realite štátnej existencie, aby si po tom, čo trpeli nedostatkom pozornosti, vyskúšali následky zviditeľnenia. V slovenskom politickom diskurze sa pojmu národ prisudzovala v rôznych obdobiach rozličná dôležitosť. Ako vy vnímate tento vývoj? – Medzi rokmi 1990 a 1998 zažilo Slovensko oneskorenú, zrýchlenú, takmer živelnú formu národného prebudenia. Mečiarovský prejav so všetkými svojimi excesmi, blúznivosťou a posadnutosťou akumuláciou všetkých tých slov nacionálneho charakteru, bol jej najviditeľnejšou stránkou. Najšokujúcejšie na konci tohto obdobia bolo, že ak niekto nerozmýšľal o slovenskom národe a jeho dejinách v termínoch Slobodníka, Hoffbauera alebo Húsku, bol okamžite diskvalifikovaný, niekedy aj kriminalizovaný. Títo muži so všetkými satelitnými štruktúrami, ktoré používali, fakticky skonfiškovali reflexiu národa o sebe samom. Myslím si však, že bolo potrebné prejsť touto fázou. Korešpondovalo to s krízou nevyhnutného vývoja. V prípade Slovenska je pojem národ neoddeliteľný od pojmu štátnosť. Opakujúci sa apel na vlastnú národnú štátnosť, leitmotív slovenských dejín, je ohromným nedorozumením, ktorému treba urobiť koniec. Slovenský národ existoval pred vlastným štátom, pred zánikom ho zachránil čechoslovakizmus a nie Tisov štát. Čechoslovakizmus bol záchranou slovenského národa. Vízie a ilúzie, ktoré národovci rozširovali, boli škodlivé, čiastočne blokovali proces sebareflexie Slovákov. Príde čas, keď budú bez nostalgie alebo hnevu pozerať na československú alebo maďarskú minulosť a analyzovať, za čo všetko slovenská spoločnosť vďačí spoločnému štátu. V slovenskej politike je národný princíp ešte vždy dôležitejší ako občiansky. Ako s tým súvisí fenomén Mečiara? – Vladimír Mečiar bol len etapou v národnom prejave. Používal a nechal si vypracovať spôsob prejavu, ktorý mal odôvodniť jeho úlohu a činnosť, dať im symbolický rozmer, ktorý nemali. V skutočnosti bol len nástrojom istého typu prejavu, ktorý ho predchádza a prežije ho v inej forme. Vedel zachytiť viacero protirečivých pozostatkov minulosti a spojiť ich. Stelesňoval postavu zbojníka, spájal všetky vrstvy národných mýtov, ktoré slovenské elity výdatne rozširovali od konca 19. storočia. Vedel narábať s viacerými kategóriami stereotypov, ktoré sú súčasťou kolektívneho povedomia Slovákov. Mečiarova doba bola zároveň pozitívna z toho hľadiska, že definitívne poukázala na to, že zachovanie tohto národného prístupu vedie krajinu do slepej uličky. Úspech populistických strán na Slovensku mnohí pripisujú akejsi nevyspelosti voliča. Súhlasíte s tým? – Bezpochyby čiastočne, ale všeobecne nedôverujem adjektívu populistický, ktoré má viacero rôznych významov a je nejasné. Väčšinou sa využíva ako diskvalifikačný termín, ako znak potupy. Okrem toho, v prípade Slovenska sa mi zdá, že s politologickou kategóriou populizmus by sa kvôli kategórii ľudový malo zaobchádzať veľmi opatrne, v západnej politológii existujú tendencie ich zamieňať. A o akej vyspelosti to hovoríme? Je volič KDH, skostnatený vo svojej archaickej vízii sveta, vyspelejší ako bojovník za HZDS zo Žiaru nad Hronom? Extrémne zosobňovanie slovenského politického života a úspech vo vytváraní hviezd (podľa modelu Šusterovho SOP alebo ANO) vidím ako znepokojujúce znaky politickej nezrelosti. Uchyľovanie sa k mužovi zoslanému prozreteľnosťou, hľadanie zosobnenej moci (alebo zosobniteľnej) je hendikepom. Stabilizácia a zrelosť slovenského straníckeho priestoru prichádzajú s odosobnením strán. To bol dôvod neúspechu SDĽ, z tohto hľadiska spáchala jediná moderná formácia samovraždu individualizovaným riadením ideologického súboja. Zvláštnosťou slovenskej politickej scény je nezvyčajné dominantné postavenie pravice. Nakoľko je tento fakt výsledkom dominancie národného v politickom myslení? Alebo za to môže len zlyhanie subjektov v ľavicovej časti spektra? – Nemyslím si, že dominantné postavenie pravice v slovenskom politickom spektre vyplýva z národnej tematiky. Nemyslím si ani, že pravicové formácie mali od roku 1989 najnárodnejší prejav, s výnimkou KDH. HZDS a SDĽ boli v tejto oblasti aktívne. Myslím si, že to nie je deliaca línia. Správnejšie je podľa mňa povedať, že dominanciu pravice zapríčinil najmä úpadok slovenskej ľavice, ktorá sa nevedela prispôsobiť dvom konkurenčným formáciám: istej ľavicovej rétorike, ktorú stelesňuje Mečiar, a renovovanej forme prispôsobenej Západu, ktorú reprezentuje Fico. Neúspech slovenskej ľavice vyplýva z nesprávnych kalkulácií po roku 1998 a z neschopnosti zbaviť sa myšlienky o potrebnosti poľovať na území Vladimíra Mečiara, z návratu k robotnícko-roľníckej rétorike v úplnom nesúlade so zodpovednosťou, ktorú mala vo vláde a s vývojom slovenskej spoločnosti. Ide o chybu v tempe. Príchod Koncoša a jeho prejavu v štýle Detvanec bol historickou chybou, castingovým omylom. Slovenská ľavica stratila kontakt so vzdelaným, mladým a mestským prostredím, nevedela, nemohla si vypracovať taký dynamický štýl, ako mohla mať v roku 1998. Okrem toho, niektoré staré hviezdy slovenskej ľavice sa rozpleštili na múre vládnej zodpovednosti. Bude ťažké vystúpiť hore svahom, pretože viditeľnosť a vierohodnosť ľudí a štruktúr utrpela výkonom moci. Slovensko vstúpi budúci rok do Európskej únie, v ktorej býva štruktúra politiky definovaná najmä rozporom medzi pravicou a ľavicou. Dá sa očakávať, že sa tomu bude postupne prispôsobovať aj slovenská politika? – Myslím si, že sa nedá zablokovať vývoj slovenského straníckeho systému. Rozvíjal sa na základe štiepenia, ktoré nemá veľa spoločného so západnými systémami, a to vysvetľuje časť rozdielov. A rovnako sa dostávame k otázke zosobnenia strán. SDKÚ by mohla byť zárodkom formácie slovenskej pravice, na ktorú by ľavica mohla reagovať, a tým vytvárať svoje štruktúry. Okrem toho, súčasný spôsob volieb nemá takú povahu, aby dovolil formáciu ideologicky koherentných a bezprostredne identifikovateľných blokov. Pomerný volebný systém nie je naklonený tomuto vývoju… A kde by sme v tomto hypotetickom pravicovo-ľavicovom modeli umiestnili voličov SMK? Vzdajú sa Maďari hlasovania na základe etnickej príslušnosti? Čo by ich mohlo k tomu prinútiť? Zo všeobecného hľadiska neviem, či je nevyhnutné, aby bolo Slovensko rozdelené na dva jasne identifikovateľné bloky, pravý a ľavý, na to, aby mohlo čo najúčinnejšie pôsobiť v Európskej únii. Myslím si, že sú aj iné hypotézy… Myslíte si, že sa vstupom do nadnárodného celku opäť oživí rozpor medzi zástancami národného a nadnárodného (protinárodného)? – Áno, určite, aj keď nadnárodný neznamená protinárodný. Prvé následky integrácie určite skoncujú s unanimizmom parlamentných formácií a každý sa začne starať o svojich voličov a vytvorí vlastné rétorické modely. Slovenská politická kultúra je priveľmi poznačená touto opozíciou na to, aby sa jej mohla v krátkom čase zbaviť. Vnútorné a medzinárodné podmienky sú určite odlišné, isté množstvo komických výrazov o národnej hrdosti určite stratí svoju účinnosť, ale myslím, že ide o jednu z najpravdepodobnejších hypotéz a bude potrebné, aby bola propaganda čo najúčinnejšia na to, aby nadnárodniari prijali šok prvých rokov. Ako hodnotíte referendovú kampaň? – Slováci, a nielen oni, zažili prvú skúsenosť s tým, ako prebieha európska integrácia vo vzťahu k občanom – ako nútený proces. Zažili ste jeden z najnepríjemnejších rozmerov (ide o eufemizmus) európskej integrácie. Prístup politikov možno schematicky vyjadriť nasledovne: práve prebieha nevyhnutný a úžasný proces, nemôžete zostať na okraji, žiadame vás, aby ste to prijali, ak to nespravíte, spravíme to za vás. Nejde o to povedať, že Slovensko by nemalo vstúpiť do EÚ, je to žiadané, nevyhnutné, Slovensko si nemôže dovoliť luxus zostať na okraji únie a Slováci z toho budú nakoniec bezpochyby profitovať. Kampaň však bola škandalózna. So Slovákmi sa zaobchádzalo ako s idiotmi a oni to dali na vedomie naliehaním na odhalenie zodpovedných. Všeobecná dohoda o porušení moratória (radšej nebudem spomínať otázku SMS) je ohromným priznaním slabosti, neúspechu. To, čo mohlo, malo byť výnimočným momentom symbolicky potvrdzujúcim koniec rozdelenia kontinentu, sa mení s každým prichádzajúcim referendom na dlhú a nepríjemnú maškarádu. Vzťah väčšinovej populácie k menšinám na Slovensku zahraničie vždy vnímalo ako problematický – a to najmä v porovnaní s našimi susedmi. Čo je jeho špecifikom? – Radšej nebudem spomínať rómsku otázku, pretože to považujem za skutočný biznis (na Západe, ako aj v strednej Európe), a jej politické riešenie mi pripomína karikatúru všetkých absurdít povrchného prístupu k ľudským problémom. Čo sa naopak týka maďarskej otázky, dlho bolo problémom to, že Slováci nedokázali pokojne vysvetliť hĺbku traumy z maďarizácie. Nemohli pripustiť, že maďarská otázka brzdila slovenský rozvoj už od roku 1918. Jedna časť dvojhlasnej fúgy česko-slovenského vzťahu, o ktorej hovorí D. Kováč (Slováci, Česi, Dejiny, AEP, 1997, s. 103 – pozn. red.) súvisí s dedičstvom z obdobia Uhorska. Myslím si, že špecifické v slovenskom prípade je to, že celé slovenské územie bolo súčasťou Uhorska a Slováci trpeli maďarizáciou viac ako iní. Problematické je i to, že nemali možnosť vyrovnať sa s touto minulosťou, urovnať si túto podstatnú otázku, uvážiť pred rokom 1993, že maďarská otázka je podstatnou časťou slovenského problému. Myslím si, že situácia sa normalizuje, po excesoch Mečiarovej éry poznačenej v podstate veľmi agresívnym postojom slovenskej moci, pretože bol nadmieru obranný, sa vláda v Bratislave naučila riešiť krízy s väčšou dávkou pragmatizmu, obratnosti a účinnosti. Na symbolickom neúspechu, ktorý zažila Orbanova vláda v súvislosti so zákonom o zahraničných Maďaroch, sa jasne ukázali schopnosti slovenskej diplomacie. Aký bude mať vstup do Európskej únie vplyv na postoj k menšinám? – Vstup ako taký nebude mať vplyv, alebo len malý, pretože na Slovensku proces integrácie menšín (v politickom zmysle) už z väčšej časti prebieha. Tak ako je zjavné, že aktuálna situácia národnostných menšín, konkrétne mám na mysli maďarskú menšinu, je na uspokojivej úrovni. Myslím si, že by bolo vhodné, aby sa EÚ prestala segmentovane zaoberať otázkami ľudských práv, ide hlavne o také inštrumentalizované témy, ako sú práva menšín. Keď som navštevoval Radu Európy v rokoch 1994 – 1995, mohol som posúdiť nevedomosť v súvislosti s touto otázkou. Slovensko v tom čase nepopierateľne zakúšalo svoj nedostatok viditeľnosti a vierohodnosti. Od rokov 1992 – 1993 sa Západniari v súvislosti so slovenskou problematikou dopúšťali chýb z nevedomosti, prvé medzinárodné kritiky slovenského politického rozvoja sa týkali maďarskej menšiny. Potvrdili správnosť myšlienky, že história sa opakuje, Mečiarove vlády z toho profitovali. Bola táto kritika odôvodnená? – V istom zmysle áno, to však prispelo k upevneniu myšlienky, že maďarské vedenie bude aj pre nezávislé Slovensko neustálym problémom. V úsilí uľahčiť si vládnutie si Vladimír Mečiar nemohol nechať ujsť takúto príležitosť posilniť svoje postavenie zbojníka, rebela pre zahraničné politické centrá. Keďže aj maďarská vláda bola mimoriadne arogantná, takto posilnené podmienky bránili riešeniu problému. Je už tento problém vyriešený? – Myslím, že je v podstate na ceste k vyriešeniu. Aktuálne okolnosti tomu pomáhajú. Aj tak je škoda, že Slovensko nevyužilo vhodnú príležitosť zveriť post predsedu Národnej rady Bélovi Bugárovi. Bezpochyby ešte nenastal čas na normalizáciu politického prostredia na občianske. Vo Francúzsku je definícia pojmu národ pravdepodobne iná ako na Slovensku. Prevláda snaha zahrnúť do nej aj veľké skupiny prisťahovalcov. Funguje taký model bezproblémovo? V čom sa líši od Slovenska? – Vo Francúzsku štát predchádzal národ. Definícia národa nevyplýva z etnickej príslušnosti. Náš národ sa vytvoril postupnou agregáciou rôznych populácií a stále to pokračuje. Francúzsky národ nemôže byť etnickým, je francúzskym, stotožneným so štátom. Pravda je, že tento problém je odteraz iný, pretože v posledných dvoch desaťročiach sa prejavuje tendencia charakterizovať odlišnosť a už niekoľko rokov sme svedkami presadzovania spoločenstiev odlišných od celku národného spoločenstva, čomu sa hovorí „Francúzi s pôvodom X alebo Y“. Aktuálne rozhovory o „islamskej šatke“ a sekulárnosti výchovného systému sú len vynárajúcou sa symbolickou časťou oveľa globálnejšieho javu – krízy modelu, aký existoval doteraz. Problémy sa však často miešajú. Vždy sme boli krajinou imigrácie a súčasný problém nesúvisí s imigráciou ako takou, ale s integráciou detí imigrantov, ľudí, ktorí sa narodili vo Francúzsku, vždy tam žili, ktorí sa však zároveň stretávajú so sociálnymi a kultúrnymi ťažkosťami a viac alebo menej skrytou formou diskriminácie. Francúzsko bude bezpochyby nútené mierne modifikovať svoj model alebo nájsť nové riešenie. Súčasná slovenská pravicová vláda robí hlboké reformy, ktoré zasahujú do samotného charakteru štátu – prijíma sa rovná daň, reforma dôchodkového systému, pracovného práva, reforma zdravotníctva, školstva. Všetky tieto reformy vychádzajú z takého dôsledného uplatňovania neoliberálnej ekonomickej teórie, aké je v Európe skutočne výnimkou. Predbieha tým Slovensko iba vývoj, ktorým prejde onedlho aj samotná únia, alebo sa bude musieť charakter týchto reforiem po vstupe do únie postupne zmierňovať? – Mám dojem, že Slováci zaplatia za veľký intelektuálny vplyv, ktorý na nich majú Spojené štáty prostredníctvom celej série štruktúr, ktoré s veľkou účinnosťou zaviedli (think-tanky, študijné štipendiá, profesionálne príležitosti). Využívajú na to veľmi priateľsky naklonenú konjunktúru. S veľkým záujmom som vo vašom časopise čítal diskusiu o reforme DPH (Slovo, č. 19/2003 – pozn. red.). Richard Sulík ohromoval autizmom. Išlo samozrejme len o kultúru a vydavateľstvá, bolo však veľmi zaujímavé pozorovať aroganciu a absolútnu absenciu sebareflexie. Nárokovaniu si na pravdu netreba nikdy dôverovať. Vráťme sa späť k implikáciám vstupu do EÚ… – Vplyv vstupu do EÚ na tento spôsob politiky bude závisieť od vhodných príležitostí, ktoré tu budú, keď si budúca slovenská vláda bude želať vrátiť sa k týmto reformám, ak si to bude želať a ak bude môcť. Nepoznám presne obsah a implikácie slovenských reforiem, ale štát blahobytu je čiastočne spochybňovaný vo viacerých západných štátoch. Aj francúzsku vládu čaká viacero veľmi zložitých úkonov. Všetky ideologické úvahy idú bokom, na rad prichádza otázka životaschopnosti a schopnosti financovia modelu. Presuňme sa do oblasti zahraničnej politiky. Slovensko (ako mnohé iné stredoeurópske krajiny) sa v mnohých otázkach stavia skôr na stranu Spojených štátov ako krajín Európskej únie. Čím si vysvetľujete tento proamerický charakter našej politickej elity? – Myslím si, že politické elity krajín strednej Európy si dokonale uvedomujú, že EÚ a Spojené štáty neboxujú v rovnakej kategórii. EÚ nemá čo ponúknuť v oblastiach, na ktorých dôležitosti sa zhodli krajiny strednej Európy. Navyše ten proces integrácie, ktorý sa tu odvíja od začiatku, nemá nijakú dušu, elán, nijaký iný projekt, ako je rozšírenie trhu. Tento proces bol ochudobnený o kultúrny, civilizačný rozmer. Je to prekážkový beh (kapitoly), ktorý ustavične používa športovú metaforu, často stavia jednu krajinu proti druhej, aby sa skončil absurdnou propagačnou kampaňou a porušením volebných pravidiel (nielen na Slovensku). Ako na základe takého projektu môžu dúfať, že nadchnú populácie? Navyše ľudia v strednej Európe si veľmi dobre uvedomujú, že Európska únia sa nachádza vo fáze hlbokej reštrukturalizácie, že čelí vážnej kríze. Pokiaľ ide o Slovensko, treba rátať s ďalším faktom: humanitná a materiálna investícia Spojených štátov bola medzi rokmi 1996 a 1998 dôležitá. Američania umožnili prežiť tretiemu sektoru, keď bol napádaný vládou Vladimíra Mečiara, investovali do slovenskej inteligencie, vytvorili think-tanky a financovali nevládne organizácie, ktoré by bez tejto pomoci zanikli. Európske investície v tom čase neboli rovnakého charakteru. Čo sa týka Francúzska, možno potvrdiť, že na Slovensku viedla cynickú politiku na africký spôsob, ktorý by sme mohli zhrnúť takto: „berieme na vedomie existenciu autoritatívnej vlády, udržiavajme s ňou najlepšie možné vzťahy“. Francúzsko sa nepripravilo na striedanie slovenskej vlády a dnes za to platí. Dôsledkom tejto situácie je to, že keď nastala zmena, Spojené štáty legitímne profitovali zo svojich počiatočných investícií. Monizmus, ktorý vládne na Slovensku, vyplýva z absencie koordinovanej európskej politiky, ktorá by umožnila vyhnúť sa preexponovaniu inštitúcií viazaných na Američanov alebo propagujúcich ich model. Je prechodný alebo to bude trvalá charakteristika, ktorou bude Slovensko (a iné pristupujúce krajiny) dlhodobo pôsobiť na európsku politiku? – Nemyslím si, že Slovensko má záujem narušiť svoje vzťahy, na to by potrebovalo vhodné podmienky, ale tie tam bezpochyby nie sú. Neurobí to teda. Myslím si, že slovenská pozícia, ako aj iné, do určitej miery súvisela s procesom ratifikácie a prijatia do NATO americkým Kongresom. Je zjavne na EÚ, aby ukázala svoje schopnosti uplatniť sa v oblastiach, kde značne závisí od Spojených štátov. Obávam sa však, aby toto rozšírenie nevytvorilo ešte viacej bŕzd, čím ďalej, tým bude ťažšie prekonávať odpor a nedostatok dôveryhodných inštitucionálnych reforiem spôsobí čoraz viac problémov. Hypotéza odložiť najzložitejšie reformy na rok 2007 svedčí o vážnych prekážkach. Francúzsko sa usiluje patriť medzi rozhodujúcich hráčov v európskej politike. Ako vníma postoje a politiku kandidátskych krajín? Kopíruje francúzska verejná mienka postoje Jacquesa Chiraca? – Francúzi boli veľmi spokojní s postojom Chiraca počas irackej krízy. Francúzsko sa vždy chápalo ako maják civilizácie. Trpíme komplexom veľkého národa, ktorý už viac nedokáže ovplyvniť vlastný osud. Pociťujeme istú trpkosť, keď vidíme, že mocenské vzťahy vo vnútri EÚ sa budú modifikovať a vedúca úloha, ktorú sme chceli zohrávať (spolu s Nemeckom), sa spochybňuje. Myslím si, že sa obávame byť ponorení v EÚ, v ktorej už viac nemôžeme mať vplyv, o ktorom sme sa domnievali, že ho mať musíme. A výroky J. Chiraca o zlých spôsoboch krajín strednej Európy… – To bola často diskutovaná otázka. V podstate si myslím, že mal pravdu, ale zároveň si myslím, že táto forma bola nepopierateľne nevhodná, „inappropriate“, ako vravia anglicky hovoriace národy. Myslím si, že šokoval najmä postoj Poľska, pretože to všetko prišlo až po obchodovaní v Kodani, kúpe F-16, atď… Objavuje sa názor, že krajiny strednej Európy chcú profitovať z ekonomických výhod EÚ a uprednostňovať, ak je to možné, vernosť Spojeným štátom. Niektorí komentátori tvrdia, že takýto postoj kandidátskych krajín odráža väčšiu ochotu akceptovať svet, v ktorom dominujú Spojené štáty, ako Európu, v ktorej dominuje Francúzsko. Súhlasíte s tým? – Ak problém postavíme takto, je to úplne normálne. Stredná Európa už má skúsenosť s francúzskou ignoranciou a aroganciou, ale s americkou ešte nie. Neverím však v trvalo nevyrovnaný vplyv Spojených štátov. Ale treba si položiť nasledujúcu otázku: Dominuje Francúzsko Európe? Určite nie a bude to čím ďalej, tým menej pravdivé, pretože v podstate nemáme európsku politiku, tým menej stredoeurópsku. Ukazujeme svaly, sme vo fáze antiamerikanizmu, ale nemôžeme ísť omnoho ďalej. Ale postoj Chiraca určitým spôsobom korešpondoval s európskym názorom. – Áno, určite, ale s akým výsledkom? Niektoré riešenia krízy francúzsko-amerických vzťahov vo francúzskych médiách sa veľmi podobali na riešenie diplomatickej krízy rokov 1996 – 1997 v slovenských médiách. Musíme porozmýšľať o svojich hraniciach. Vo svojom výskume sa venujete nacionalizmu. Súhlasíte s tým, že doba národných štátov sa končí? – Je to v móde, ale nestačí to povedať, aby to bola pravda. Národ ako základný referent nevyzerá na to, že by mal byť prekonaný. Myslím si, že to nie je želateľné, čo neznamená, že to takmer neposilní proces integrácie. Aký má zmysel hovoriť o národnom štáte či národnom záujme, keď tie najdôležitejšie ekonomické procesy sa v rámci hraníc národného štátu už nedajú regulovať? – Nemá to veľký zmysel, najmä keď je potrebný referenčný rámec, ktorý by vytváral zmysel pre populáciu a cieľom slovenskej vlády nemôže byť, nesmie byť blahobyt Portugalcov. Ale v podstate tam sa to končí, pretože vplyv národnej politiky sa skutočne oslabuje a možnosti pracovnej sily sa zmenšujú. Časť znepokojenia populácií pochádza bezpochyby odtiaľto. V odpore proti ekonomickej globalizácii vzniká globálne sociálne hnutie. Dá sa považovať za zárodok nadnárodnej, kozmopolitnej občianskej spoločnosti? – Skutočne by sme ho mohli považovať za zárodok nadnárodnej občianskej spoločnosti, ale to neznamená, že poskytuje vierohodnú alternatívu. Nestačí povedať, že je možný iný svet, treba tiež povedať ktorý. Hnutie je mozaikou a myslím si, že nie je skutočne schopné zastaviť vlak. Ide o chvályhodný zápas, ale obávam sa, že mocenské vzťahy mu nebudú naklonené. Až donedávna boli protesty a štrajky na Slovensku výnimkou. Je slovenská občianska spoločnosť v porovnaní s inými krajinami Európy slabá? – Ide o rozsiahlejší problém vzťahu k štátu alebo k autorite. Nejde iba o čisto slovenský problém, ale na Slovensku získal vyostrenejšiu formu, pretože Slováci si individuálne i kolektívne osvojili myšlienku, že boli objektmi a obeťami a nie subjektmi a aktérmi. To vaše „vydržíme“ je formou rezignácie, ktorú tragicky dopĺňa „menšie zlo“. Hlavnou tendenciou je, nielen na Slovensku, rezignácia pred vzrastajúcou dominanciou ekonomického modelu, ktorý nakoniec núti rozmýšľať predovšetkým v termínoch individuálneho prežitia. Je to zároveň problém, ktorý preberá určitý slovenský výzor a najhlbší vývoj európskych spoločností. Tento fenomén je menej zjavný v západných krajinách, kde je tradícia odporu v rámci činných organizácií, a kde sme zaviedli potenciálne pokrokový rozmer odporu.
S hosťom SLOVA sa zhováral Ivan Štefunko
