Rímskokatolícka cirkev presadzuje na Slovensku – teraz ako bojovníčka za ľudské práva – uzákonenie svojej tézy o výhrade svedomia. Hlása ju nielen hovorca katolíckych biskupov Gavenda, ale aj kádéhácky minister spravodlivosti Lipšic a podávajú to ako slovenský vynález. Lenže, keď ju kedysi vo Vatikáne vyhlásil kardinál Ratzinger ako tézu proti liberálom, zároveň upozorňoval horlivcov, že sa jej uplatňovanie nemá používať na urážanie nekatolíkov. Ale Ratzinger je ďaleko a naše príliš poddané duše sa ju pokúšajú čo najskôr využiť vo svoj prospech. Veď v ich duchu už rímskokatolícky netolerantný farár v bratislavskom Prievoze nechcel pred pár rokmi požehnať krížové manželstvo mladej katolíčky a jej evanjelického mládenca, lebo sa nechceli zaviazať, že ich deti budú iba katolíkmi. A tak mladý pár musel odísť k tolerantnému evanjelickému farárovi do Svätého Jura. Arcibiskup – komunistický normalizátor Podobne sa netolerancia katolíckej hierarchie prejavila v neďalekom Devíne. Tamojší farár univ. prof. Dr. Ondrejička, ktorý párkrát poskytol svoj kostol na veľkomoravskú oslavu a Slovanský deň, musel zrazu odísť a prepustiť svoje miesto netolerantnému „španielskemu“ farárovi, ktorý tieto oslavy v kostole zakázal. A už celkom smiešne pôsobí, keď normalizátorský člen katolíckeho Pacem in terris arcibiskup Sokol chce odrazu hrať novouvedomeného cirkevného sluhu, ktorý nechce mať nič spoločného s nedávnou minulosťou a svoju hriešnu osobnosť zaštituje posvätnosťou svojej cirkvi. Ale naši vatikánski borci si neuvedomujú, aké dôsledky vyvolávajú svojimi nepremyslenými požiadavkami a činmi. Keby sa ich téza o uplatnení výhrady svedomia ako jedinečný náš slovenský prínos do kultúrnej Európy dôsledne uskutočňovala, vyvolala by anarchiu v národnom spoločenstve. Každý jednotlivec by si totiž mohol uplatňovať svoje najextrémnejšie subjektívne požiadavky a nebol by zodpovedný nijakému objektívnemu kolektívnemu svetu. Jedných by to povýšilo na privilegovaných pravoverných demokratov, druhých by to ponížilo na prízemných vykonávateľov všeobecných pravidiel. A privilegovaní by mali práve súdiť nekonformných hľadačov nových poznatkov a názorov ako stredovekých heretikov. Takejto praxi by padali za obeť savonarolovci, galileovci, protestanti, pravoslávni kresťania, pohanskí mohamedáni, americkí Inkovia, Mayovia a všetci neposlušní cirkevníci, ateisti, komunisti a socialisti. Presne tak, ako sa to rozhodlo 10. októbra 1938 v Žiline, keď ľudáci s dobiehajúcimi mešťanmi vylúčili z národného rozhodovania nielen komunistov, ale aj sociálnych demokratov a nedlho potom si vytvorili klerikálny štát. Katolícka netolerancia O všetkých takýchto historických udalostiach nemusí náš fiškálsky minister spravodlivosti vedieť, ale tým väčšiu zodpovednosť berie na seba a do našich dejín nastupuje ako neuvedomelý a nedovzdelaný nasledovník ľudáckych alotrií. V našich katolíckych dejinách má netolerantná línia dodnes svojich zástancov, otvorených aj skrytých, a stále ráta s nepoučiteľnosťou národa. Nie je radostné, keď vidíme, že sa k nej hlásia bývalí tvrdí realizátori husákovskej normalizácie, ako i jej obete. V slovenskej kultúre je priam zázrak nájsť dnes slobodného tvorcu, ktorý by nepatril k nejakej skupinovej či straníckej mafii. Rozmáhajú sa nové poddanstvá v spolkoch, časopisoch, novinách. A naša tlač, zachvátená všemocnou pragmatickosťou, nehľadá a nepropaguje priebojných, ale tolerantných národných činiteľov, spisovateľov a vedcov, nevyjavuje svoj hlbší názor na dejinný vývoj národa. Od našich politikov už ani nečakáme pochopenie strastiplnej cesty Slovákov, ich vodcov, víťazov nad netoleranciou a vlastnou slabosťou. Chýbajú nám osobnosti, a ak aj sa niekde niekto zjaví, mafiáni ho ochotne a rázne znevážia a vyvrhnú z národného spoločenstva. Dnes v našom živote vládne popri ekonomike hrubý oportunizmus obohacovanie a preobliekanie kabátov. To je už zjavný úpadok národa. Pozor na takých politikov! K nemu sa pridal klerikalizmus, ktorý sa dnes zakrýva honosnými slovami o slobode jednotlivca. Nie sloboda, ale nové rímske otroctvo sa derie na povrch. Ono si prispôsobuje a privlastňuje zásluhy, dejiny aj slobodu rozhodovať. A tak sa nám výhrada dnešného svedomia stenčuje na fiškálsko-farárske reči o povýšení Vatikánu nad Slovensko. Vatikánske pôsobenie u nás je realitou. Už od vyháňania byzantských misionárov z veľkomoravskej Nitry, od vyháňania bosoriek a prenasledovania protestantov pod známym heslom „omnes lutherani comburantur“ až po dnešné duchovno-mocenské rozbroje. Cirkevní obmedzenci chcú dať k veľkému menu Štúra netolerantného Hlinku a dokonca fašizujúceho Tisu a zaväzujú k tomu redaktorov periodík až po dvojtýždenník Literárny život. Lenže historický a slobodný duch sa musí proti takýmto kamuflážam postaviť. Dnes možno ostane len ako volajúci na púšti, ako vzdelaná menšina proti útočnej väčšine. Lebo nie pre vzdelanú menšinu, ale pre mocichtivú väčšinu má slúžiť aj ich výhrada svedomia. Caveant consules! Autor je publicista
