Štátny jazyk je jednou zo základných ústavných hodnôt. Áno, aj k takémuto záveru sa dopracoval Európsky súd pre ľudské práva v troch konkrétnych prípadoch týkajúcich sa používania štátneho jazyka. Európsky súd podal všeobecný výklad niektorých článkov Európskeho dohovoru o ľudských právach a uznal, že úradný alebo štátny jazyk je pre tieto štáty jednou zo základných ústavných hodnôt.
Dal ich na úroveň národného územia, organizačnej štruktúry a národnej zástavy. Uznal aj to, že používanie štátneho jazyka má slúžiť „na odovzdávanie a prijímanie informácií bez prekážok nielen v súkromnom živote, ale aj v komunikácii s verejnými orgánmi…“
Pri prerokúvaní návrhu zákona o štátnom jazyku sme zaznamenali obchádzanie jeho podstaty, účelové vyjadrenia proti nemu upozorňovaním na problematiku, ktorú návrh zákona neriešil, až po vyjadrenia, ktorých cieľom bolo zdôrazňovanie možných porušovaní práv národnostných menšín, najmä jednej – maďarskej.
Dorozumievanie pre všetkých
Zámerne sa nebral do úvahy hlavný dôvod tejto novely: aby štátny jazyk bol dorozumievacím prostriedkom vo verejnom styku pre všetkých občanov na celom území republiky, aby bol právne vytvorený predpoklad na fungovanie všetkých oblastí spoločenského, politického a hospodárskeho života v Slovenskej republike.
Dokonca sme sa „dozvedeli“, že slovenčina nie je štátnym jazykom a že návrh zákona je údajne aj proti Záhorákom, východniarom, ale aj Rómom. Príkladom hodným nasledovania v oblasti dodržiavania práv národnostných a etnických menšín nám malo byť zákonodarstvo nášho južného suseda. Suseda krajiny, kde sa podľa slov jeho bývalého ombudsmana pre národnostné menšiny Jenö Katenbacha národnostné menšiny úplne asimilovali.
Schválený zákon vyjadruje porozumenie, toleranciu, dodržiavanie a rešpektovanie ľudských práv. Ďalšie zákony v našom zákonodarstve vytvárajú dokonca zákonné možnosti na to, aby sa deti mohli vychovávať a vzdelávať aj v príslušnom jazyku národnostnej či etnickej menšiny, aby v súlade s uvedeným zákonom mohli svoj jazyk používať aj v úradnom styku, aby si národnostné menšiny mohli pestovať a rozvíjať svoju kultúru, svoj jazyk aj za pomoci rozhlasového či televízneho vysielania, ale aj prostredníctvom vlastných vydavateľstiev, aby si mohli vydávať vlastnú periodickú či neperiodickú tlač, teda aby mohli prijímať a rozširovať informácie aj vo svojom materinskom jazyku.
Podľa Ústavy SR
Nebudem vymenúvať ďalšie právne normy. Chcem len zdôrazniť, že cieľom tých, o ktorých bola reč, je podpora kultúrneho a spoločenského rozvoja národnostných menšín a etník žijúcich v našej spoločnej krajine. Všetky zabezpečujú napĺňanie Článkov 21 a 22 Charty základných práv Európskej únie, čiže nediskriminácie, kultúrnej, náboženskej aj jazykovej rozmanitosti. A všetky sú v súlade s dohovorom UNESCO o zachovávaní nehmotného kultúrneho dedičstva zaoberajúceho sa aj ochranou národných jazykov, ktoré k tomuto dedičstvu jednoznačne patria. Chcem však podčiarknuť, že ani takéto práva občanov patriacich k národnostným či etnickým menšinám by nemali viesť k diskriminácii ostatného obyvateľstva.
Regionálne alebo menšinové jazyky by sa nemali ochraňovať a podporovať na úkor oficiálnych (štátnych) jazykov a potreby ich učenia. Zákonná norma, ktorá je zameraná na ochranu a podporu štátneho jazyka, zodpovedá ochrane „práv a slobôd iných“ v zmysle Európskeho dohovoru o ľudských právach. Uvedený dohovor nezaručuje právo na prijímanie informácií v jazyku podľa vlastného výberu. Treba však hneď dodať, že nejde o zákon o používaní jazykov národnostných alebo etnických menšín, ale o zákon o používaní štátneho jazyka. A základnou úlohou zákona o štátnom jazyku je práve garantovanie povinného a prednostného používania štátneho jazyka v konkrétnych oblastiach verejného styku.
Zákon o štátnom jazyku je koncipovaný v prospech všetkých občanov nášho spoločného štátu. Nie je pravda, že zákon nedovoľuje komunikovať alebo prijímať informácie v inom než v štátnom jazyku. Naopak, právne zabezpečuje, že každému občanovi bude vo verejnom záujme poskytnutá informácia minimálne v štátnom jazyku tak, ako je to zakotvené v Ústave SR.
Aj v Maďarsku…
Slovensko nie je jediný štát Európskej únie, ktorý má definované postavenie štátneho zákona ústavnou zákonnou formou (napr. Poľsko, Portugalsko, Rakúsko, Rumunsko, Bulharsko…) alebo formou špeciálnych zákonov (Slovinsko, Poľsko, Francúzsko, Maďarsko, Lotyšsko, Švédsko…). Vo Švédsku napríklad koncom mája 2009 schválili zákon, ktorý osobám žijúcim vo Švédsku ukladá povinnosť ovládať švédsky jazyk v takej miere, aby sa mohli aktívne zúčastňovať na živote spoločnosti, aby si mohli plniť svoje povinnosti a zachovávať svoje práva. Švédsky zákon o štátnom jazyku ho pokladá za základný dorozumievací prostriedok, ktorý plní aj integračnú úlohu. Inak to nie je ani v prípade nášho jazykového zákona.
V Maďarsku prijali v roku 1997 zákon o hospodárskej reklamnej činnosti, ktorý ukladá povinnosť zobrazovať text reklamy na voľnom priestranstve vrátane heslovej vety (sloganu) v maďarskom jazyku. Podobne sa musia informácie, oznamy v obchode, ktoré informujú spotrebiteľa, zobrazovať v maďarskom jazyku s tým, že sa môže použiť aj cudzojazyčný text, ale maďarský text musí byť minimálne rovnakej veľkosti ako text cudzojazyčný… Aj nápisy umiestnené na verejných priestranstvách slúžiace ako informácia pre občanov treba zobrazovať v maďarskom jazyku. Aj náš zákon je v tomto rozsahu. Myslím si, že k tomu nie je potrebný žiadny komentár.
Aby ľudia spolu hovorili
Na Slovensku žije viac národnostných a etnických menšín. Tie potrebujú komunikovať, chápať sa, rozumieť si. Vzájomnú komunikáciu by mal umožniť stmeľujúci jazyk, v tomto prípade štátny jazyk. A tým je slovenskom území slovenčina. Nemalo by sa stať, aby občan Slovenskej republiky v ktorejkoľvek jej časti nemohol dostať informáciu, ktorá je nevyhnutná alebo potrebná pre jeho život, ktorá ho môže obohatiť z pohľadu kultúrno-historického či spoločenského života, v štátnom – slovenskom jazyku.
V zákone o štátnom jazyku ide predovšetkým o to, aby bol štátny jazyk dorozumievacím prostriedkom všetkých občanov Slovenskej republiky. Ale ak má byť funkčný, musí obsahovať aj sankcie, teda mechanizmus na odstránenie prípadného neželaného stavu, ktorý by v praxi nenapĺňal jeho znenie. Tento mechanizmus obsahuje aj náš zákon o štátnom jazyku. Toto riešenie však možno chápať ako krajné, v situácii, keď zlyhajú všetky možnosti dohodnúť sa.
Bohužiaľ, prostredníctvom väčšiny médií sa ústrednou a dominantnou témou, ktorá sledovala zneváženie jazykového zákona v očiach širokej verejnosti a odsúvala jeho ozajstný zmysel na vedľajšiu koľaj, stalo práve toto krajné riešenie. Treba podotknúť, že pritom nešlo o nepochopenie znenia zákona, ale vyslovene o jeho mediálne znehodnotenie a o znehodnotenie cieľa, ktorý sleduje.
Autor je poslanec NR SR
