Akoby nestačila vojna na európskom východe, strýčko Sam so svojím rozmaznaným chovancom vyvolali ďalšiu. Na Blízkom východe. A Brusel aby dennodenne tŕpol, či sa pred mikrofónmi nepomýli, na ktorom východe agresora odsudzuje a s napadnutým solidarizuje, a na ktorom východe s agresorom solidarizuje a napadnutého odsudzuje. „Únia prijala rozsiahle sankcie proti Iránu a je pripravená zaviesť ďalšie opatrenia, aby ochránila svoju bezpečnosť a záujmy. Irán sa musí zdržať nevyberavých vojenských úderov.“ (standard.sk, 1. 3. 2026) Napadnutému na Blízkom východe je možné, ba až potrebné vyčítať súžitie s teroristami, ale napadnutému za našou hranicou by sme banderovcov pripomínať nemali. Ak nám záleží na vlastnej budúcnosti. Dve-tri zmienky o ukrajinských námestiach Stepana Banderu či o štátnom sviatku Ukrajiny v deň jeho narodenia, a bolo by po boji proti extrémizmu vo vyspelých a demokratických štátoch Európy. A u nás by mohla navyše vzbĺknuť otázka: Tak prečo a komu vo Varíne prekážala ulička s menom Jozefa Tisa?
Posivený svedok musí kvitovať, že Brusel zvláda pozíciu, v ktorej sa nechtiac ocitol. Nepletie si ani agresorov, ani napadnutých. Zrejme aj preto, že už nemusí rozmýšľať, či hovorí za vojenské NATO alebo za civilnú Európsku úniu. A už vôbec nie, či to hovorí ako žena alebo ako chlap, lebo delenia už nejestvujú. „Smrť Chameneího vrátila iránskemu ľudu nádej.“ (standard.sk. 1. 3. 2026) „Zabitie Chameneího je historický moment, ktorý otvára cestu k inému Iránu.“ (Tamtiež.) Povedal by niekto, že výroky vyšli z úst predsedníčky EK Ursule von der Leynovej a šéfky európskej diplomacie Kaje Kallasovej? Uchvátené blízkou slobodou iránskych žien však nezaznamenali správu o zbombardovaní dievčenskej školy s vyše stovkou obetí. Isteže, zaznamenali, lebo sa to nedalo prehliadnuť či prepočuť, ale uverili agresorovi, že ju nezbombardoval zámerne. Ako keby to, že dievčatá zahynuli „len popri“ významnejšom terči, zmiernilo bolesť ich rodičov pri vyhrabávaní telíčok z ruín.
Brusel ako zlepenec NATO a EÚ velebil napadnutého na východe Európy, že bráni naše spoločné hodnoty, ale rovnakú ódu na agresora na Blízkom východe veľmi rýchlo prerušil. Vlastne, prerušila ju sankciami skaličená neviditeľná ruka trhu, ktorá sa z ničoho nič pohýbala a varovne dvihla ukazovák. A predsedníčka EK ako na pokyn taktovky „požiadala Ukrajinu o urýchlenie opráv ropovodu Družba.“ (hnonline.sk, 24. 2. 2026) Dokonca sme sa dočítali, že „ropovod Družba dostal výnimku z nového britského balíka protiruských sankcií. (Tamtiež.) Mimoriadne hrejivá správa prišla zo severu Európy. „Nórsko naznačilo, že zákaz dovozu ruského plynu by sa mal prehodnotiť.“ (marker.sk, 3. 3. 2026)
Keď Európska únia neokríkla agresora na Blízkom východe ani po bitúnku na dievčenskej škole, posivený svedok očakával, že jej: „Dosť! Stačilo!“ zaznie od prirodzeného strachu zo studenej vody pod sprchou a z cenoviek na čerpacích staniciach. Ticho z Bruselu svedčí o viere najvyšších úradníkov, že sa to dá zvládnuť aj popri vojne. Nuž čo, len aby nám zima nebola a mohli sme si vyvážať zadky!
Ako sa ukazuje, veľa spoločných európskych hodnôt nám po Iraku, Líbyi či pod pomníkmi Stepana Banderu neostalo, ale EÚ sa predsa len nejakých chytila. Keď strýčko Sam spucoval španielskeho premiéra Pedra Sáncheza, že v súvislosti s vojnou v Iráne nezrazil podpätky, hodila sa na rebelanta, aby ho ochránila vlastným telom. Ako inak, pred kamerami. „EÚ varuje Trumpa, pred embargom voči Španielsku. Keby Trump skutočne uvalil embargo na Španielsko, EÚ by mohla použiť svoj nástroj proti ekonomickému nátlaku.“ (marker.sk, 4. 3. 2026) Statočný počin! Len keby až príliš nepripomínal jej trojdňový poplach okolo Grónska…
Milá EÚ, prečo si zasa radšej nemlčala?
Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008